Spôsob ako ovládať svoj hnev hlavne cez pandémiu sa dostáva teraz jednoznačne na prvé miesto, lebo ľudia by mali krotiť sami seba a naučiť sa ten hnev zvládnuť. Stačia šialení dnešní antivaxeri a vieme o čom je reč. Ani jedinému Antifa antivaxerovi totiž nezáleží na vašom zdraví. Ani jedinému! To si treba zapísať za uši raz a navždy. Antifa je boj proti všetkým a v konečnom dôsledku požiera svojich vlastných členov.
Antivaxerovi ide len o bordel, klamstvo, manipuláciu a ukázanie svojho sprostého ega.

Zapíšte ste debilní antivaxeri jedinú vec za uši. Netreba robiť nič a ono sato samosato doyebe samo. Nám stačí len čakať a v pohode čítať knihy. Potom sa smejeme my 🙂

Ako ovládať svoj hnev, Sedem smrteľných hriechov

Našli sme aj takúto knihu Seven Deadly Sins. Ako jedna z mojich najobľúbenejšich skladieb Sins Of The Father od kapely Grundhogs. Dodnes jeden z favoritov. Máme aj Ultimate Sin od Ozzyho, tiež stála chuťovka. Kniha Sedem smrteľných hriechov.

Toto nebude kostolné kázanie, ale niečo iné. Zo všetkých hriechov je hnev možno najnebezpečnejší, určite najnestabilnejší a až príliš často je zdrojom alebo príčinou zločinu, vzbury a revolúcie, rozkladu alebo zničenia spoločenského poriadku. „Z hnevu,“ napísal Gregor Veľký, „sú produkované spory, nadúvanie mysle, urážky, krik, rozhorčenie, rúhanie.“

Keď Arnobius, cirkevný otec v severnej Afrike, hovorí o získaní smrteľnosti dušou putujúcou na zem, vymenúva iba dva z hriechov žiadostivosť a hnev ako „príčiny“, ktoré „nás prenasledujú zo svetových kruhov, prostredníctvom ktorých sa stávame zlými, ba veľmi zlými“. Toto sú hlavné hriechy, ktorými horia smrteľníci, a dôvody, prečo trávia svoj život „hanebnými skutkami“.

V niektorých verziách prírodnej histórie siedmich smrteľných hriechov je prvotný, základný a základný význam hnevu potvrdený tým, že sa v detstve nachádza ako „búrlivák“. Avšak v pravdepodobne mithraickej dráme o ceste duše, hnev, predefinovaný ako bezbožná trúfalosť a unáhlená trúfalosť, je po dosiahnutí piatej zóny nebies odovzdaný; až po odstránení tohto hriechu môže duša pristúpiť k tomu, aby sa vzdala chamtivosti a klamstva, aby vstúpila do konečnej a najvyššej ôsmej nebeskej sféry.

V kázni augustiniánskeho brata Jána Gregora zo začiatku pätnásteho storočia sa hnev, spolu s pýchou a závisť, je označená ako zbraň diabla, zatiaľ čo obžerstvo, chlípnosť a lenivosť sú prostriedkami tela. Človek, ktorý je tu zobrazený ako slon, musí bojovať so svetom, telom a diablom, no je zrejmé, že ten druhý s tripartitným arzenálom zla je najmocnejším z troch nepriateľov.

To, že hnev súvisí s nedôstojnosťou a úctou a ohrozuje morálny poriadok, je naznačené na vymodelovanom zobrazení siedmich smrteľných hriechov v katedrále v Amiens, kde je hnev zobrazený ako žena s mečom ohrozujúca mnícha, ktorý číta.


Samozrejme vatikánske prasce tam dali ženu, vraj plod všetkého zla, hriechu na Zemi


A že konečným účinkom hnevu je oddeliť človeka od seba samého, čím sa vytvorí skutočné a základné odcudzenie, tvrdil svätý Edmond z Pontigny, ktorý vo svojom Speculum ecclesiae poznamenáva, že hoci lenivosť mučí, chlípnosť zotročuje a lakomstvo obžerstvo zvádza a klame človeka, ostatné tri smrteľné hriechy sú v podstate odcudzujúce: pýcha oddeľujúca človeka od Boha, závisť od blížneho, ale hnev od seba samého.

Pre niektorých študentov hriechu možno uvažujúc o jeho sebaodcudzujúcom charaktere je hnev bránou ku všetkým ostatným. Človek odchádza od seba a nahnevaný je často zobrazovaný ako vrčiaci vlk; nahnevanému človeku sa treba vyhýbať, ako by sa dalo odletieť od pažravého psa, šialeného psa alebo zúrivého leva.

Pre iných je hnev neutrálnou a ospravedlniteľnou vášňou, zatiaľ čo jeho zhovievavosť je slobodne zvoleným hriechom vôle. Hnev je nepopierateľne hriechom, no stále je hlavolamom, ktorý si vyžaduje sociologické skúmanie jeho príčin, konštrukcie a liečby.

Hnev je prvou vášňou, ktorá sa musí udomácniť, ak sa má zabezpečiť a udržať spoločenský poriadok. Je to hnev v podobe šelmy na krku, ktorá popisuje stav prírody, ktorý nahradí spoločenská zmluva. Nepriateľstvo medzi mužmi bolo podľa Simmela endemické a dalo sa obmedziť iba zvyčajnými kontrolami, legislatívnymi obmedzeniami a vynúteným úsudkom.

„Celé dejiny spoločenského života sú preniknuté týmto procesom; pozitívne antagonistické motívy jednotlivcov, ktorými sa začína ich spoločenský život, vyrastajú do samostatných a nezávislých organizmov. Z predpisov na zachovanie skupinového života teda vyplýva na jednej strane zákon, ktorý ich kodifikuje, a na druhej strane sudca, ktorého úlohou je ich uplatňovať.“

Teda hnev nie je len prvou a najhlavnejšou z ľudských vášní, ale prostredníctvom sublimácie a sociálnej kontroly je základným kameňom samotného spoločenského poriadku.

Hnev sa však prejaví. V najlepšom prípade skrotený a ohradený vybuchne, preskočí steny psychiky a spoločnosti, ktoré ho lemujú, a odhalí svoju divokú tvár. Čo bude evokovať jeho zobrazenie? Hnev vzniká ako obrana seba samého tvárou v tvár skutočnej alebo hroziacej strate úcty. Hnev je odpoveďou na poníženie.

Básnička o Achillesovi

Uvažujme o najslávnejšom prípade v epickej literatúre o Achilleovom hneve.

Homer objasňuje, že jediná príčina celého konania Iliady spočíva v Agamemnónovom sebeckom omyle, ktorým bolo poníženie Achilla. Grécky kráľ si privlastnil vojnovú cenu, dievča, ktoré vyhral Achilles. Achilles obviňuje veliteľa z chamtivosti, ale Agamemnon toto obvinenie popiera a tvrdí, že jeho kráľovský status ho nielen oprávňuje, ale aj vyžaduje, aby si užíval tie najlepšie vojnové ceny.

Napriek tomu Achilles trvá na svojom a poukazuje na to, že on sám nemá spory s Trójanmi, že svoje služby dobrovoľne ponúkol Agamemnónovi a že si zaslúži ceny, ktoré získava v boji vlastnými rukami. Nakoniec odsúdi Agamemnóna za jeho krutosť, nedbanlivosť pri bezohľadnom posielaní statočných Grékov na smrť a čo je najdôležitejšie, za ponižovanie tých, ktorí bojujú v jeho mene. Achilles, pobúrený vlastným ponížením, stiahne svoje služby z gréckej veci a zúfalo trucuje v stane.

Tu sa stretávame s tromi hriechmi: Agamemnonova chamtivosť zranila Achillovu pýchu, čo má za následok pozoruhodný prejav rozhorčeného hnevu. Riešenie dilemy môže začať ktorýmkoľvek z hriechov. Agamemnon sa mohol vzdať svojej lakomosti, Achilles zabudnúť na stratu sebaúcty alebo odložiť hnev. V skutočnosti sa však Odyseus v úsilí o zmierenie snaží presmerovať divokú pýchu a hriešny hnev Achilla, možno preto, že verí, že Agamemnón je mimo dosahu alebo vykúpenia. Ale Odyseus je neúspešný; Achillova bolesť je príliš veľká.

Achillov odchod z bojiska ho však ešte viac ponížil. Trójsky hrdina Hector, ktorý využil neprítomnosť Achilla, zabije jeho najdrahšieho spoločníka, Patrokla. K zbytočnej urážke sa pridalo aj znecitlivenie. Achillovo sebaumŕtvovanie spočiatku nepozná hraníc. Achilles má len jeden spôsob, ako obnoviť svoje podlomené sebavedomie. Zatiaľ čo cíti vinu za to, že opustil svojho priateľa tvárou v tvár smrti, svoju morálnu hodnotu môže obnoviť iba aktom pomsty.

Achilles prechádza fázami ľútosti, sebaľútosti a hanby. S každým vášnivým vývojom však rastie horiaca zúrivosť. Jeho sebaobviňovanie a obvinenia sa postupne menia a vo forme rozzúreného hnevu nachádzajú nový cieľ v Patroklovom vrahovi Hektorovi. Achilles, vediac, že ​​on sám čoskoro zomrie pre svoju neveru voči svojmu priateľovi, musí odčiniť svoj vlastný hriech skôr, ako si naňho smrť urobí nárok.

Jeho hanebná vina, premenená na strašný hnev, poskytuje emotívne pozadie pre záverečnú kapitolu tejto veľkej hry o morálke. Zvnútornená vina, hanba a nepriateľstvo voči sebe samému môžu len zhoršiť a rozleptať jeho už aj tak hlboko zjazvenú dôstojnosť.

Ale premietnutý ako oprávnený hnev voči Hectorovi, jeho hnev, aktivovaný z pomsty, ho obnoví. Achilles sa obráti na trójskeho bojovníka a najprv naňho hromadí urážky a potom ho zabije tým najkrutejším a barbarským spôsobom. Po tom, čo Achilles nielen poslal, ale aj ponížil svojho nepriateľa, stelesnenú podobu jeho vlastného vinníka, je opäť prinavrátený ku cti a nakoniec sa zmieri s Priamom, otcom svojej obete.

Achillova dôstojnosť, stratená ponížením, je znovu získaná aktom násilia a spoločenský poriadok je opäť zachránený. Zdá sa, že cena za degradáciu je veľká, pretože uvoľňuje taký hnev, že len ten najkrvavejší výsledok spôsobí, že poľaví.

Homérov epos tak odhaľuje povahu hnevu ako javu hrozného aj bežného. Achillov hnev je odpoveďou na hanbu. Ľudské bytosti, obdarené božskými schopnosťami sebaúcty, napriek tomu žijú vo svete, kde sú možnosti poškodenia sebaúcty vždy prítomné.

Všade číhajú osoby a situácie, ktoré by mohli ponižovať a dehonestovať. Hoci je to často menej dramatické ako grécky epos, bežný život môže napriek tomu predstavovať prípady a obrady degradácie, ktoré vyvolávajú úžasný hnev.

Dôsledky hnevu pre seba a spoločnosť vyzývajú jednotlivcov, aby buď našli spôsoby, ako by mohla byť zachovaná dôstojnosť všetkých osôb, alebo, ak sa to nepodarí, nájsť spôsoby, ako obmedziť a kontrolovať rozsah hnevu, ktorý dehonestácia a strata sebaúcty vyvolávajú.


Takže sa debilní kotlebácki, uhríkovskí a iní neonacistickí určite dávno zaočkovaní antivaxeri nad sebou zamyslite, keď idete niekomu vybíjať okná a vypisovať tuposti po webe.

Lebo vás je piča potom, či je niekto zaočkovaný alebo nie

Platia zákony a nie Anarchia a Antifa.

Vybavenie kupleni, sanita baterie, sprchy


Do not believe *anything* until the Kremlin denies it™