Existuje mnoho spôsobov, ako premýšľať o nevedomosti ako o tragédii, ako o zločine, ako o provokácii, ako o stratégii, ako o stimule, ako o nadbytku alebo deprivácii, ako o hendikepe, ako obrannom mechanizme alebo obštrukcii, ako o príležitosti, ako o ručiteľovi súdnej neutrality, ako o zhubnom zlom, ako úžasná nevinnosť, ako nespravodlivosť alebo úľava, ako najlepšia obrana slabých alebo spoločná výhovorka mocných a tak ďalej.

Ako premýšľať o nevedomosti ako o tragédii, ako o zločine

Určite existuje toľko spôsobov, ako uvažovať o nevedomosti ako o poznaní, pričom sociológia je v oboch prípadoch rovnako zložitá. Existuje veľa rôznych druhov nevedomosti a veľa rôznych dôvodov, prečo ju odhaliť, vrátiť späť, odsúdiť ju alebo ju hľadať.

Tu je niekoľko otázok na ďalšie zamyslenie: Aké iné druhy práce robí nevedomosť? Ako inak vzniká, akými inými druhmi nepozornosti, nezáujmu, vypočítavosti, odporu, tradície alebo rozptýlenia? A kedy vedomosti vytvárajú nevedomosť? Wes Jackson nazval modernú univerzitu „motorom rozptýlenia“; ako honba za istými druhmi vedomostí spôsobuje takéto „rozptyľovanie“? Vyžaduje sa uzavretie veže zo slonoviny pre určité druhy produkcie vedomostí?

Ako vzniká nezáujem a apatia a aké vzorce kompetencie alebo postihnutia tým vznikajú?

Máme tendenciu považovať nevedomosť za niečo negatívne, ale kedy sa z nej môže stať cnosť? Alebo imperatív? Filozof John Rawl s presadzoval „závoj nevedomosti“ ako istý druh etickej metódy: mali by sme si predstaviť, že nevieme, kde budeme v etickej situácii figurovať; neznalosť toho, ako by sme my osobne mohli získať, má zaručiť akúsi neutralitu a teda rovnováhu pri posudzovaní takýchto situácií. Niečo podobné nájdeme v súdnej sieni, kde sa predpokladá, že porotcovia nebudú vedieť o podrobnostiach zločinu, ktorý hodnotia – na rozdiel od obdobia pred sedemnástym storočím, keď mali porotcovia vedieť o danom prípade čo najviac.

(Porotcovia boli až neskôr jasne oddelení od svedkov, teória hovorí, že nevedomosť zabráni zaujatosti.)

Vedomosti sú tu zaujímavo spojené so zaujatosťou, neznalosť s rovnováhou. A aká dôležitá je genéza nevedomosti pre moderné korporácie? Mnohé spoločnosti pestujú nevedomosť ako druh poistky: ak vám to, čo neviete, nemôže ublížiť, niekedy je bezpečnejšie nevedieť.

Zásady uchovávania dokumentov mnohých spoločností boli revidované v rámci Master Settlement Agreement (1998), ktorý prinútil desiatky miliónov predtým tajných dokumentov tabakového priemyslu na internet. Tradičný trik podnikových právnikov spočívajúci v zaplavení žalobcu dokumentmi (známymi ako „dumping“ ) zlyhal s rozmachom internetu a vyhľadávacích nástrojov, čo viedlo držiteľov informácií k tomu, aby rozpoznali nebezpečenstvo dlhej papierovej stopy.

V novom tisícročí mnohé spoločnosti prijali zásady odstraňovania e-mailov, aby sa vyhli zanechaniu takýchto stôp (papierových alebo elektronických), pričom teória opäť hovorí, že to, čo neviete, vám nemôže ublížiť. (Aj keď nevedenie presných záznamov bolo samo osebe použité v niektorých súdnych sporoch, v ktorých sa uvádzalo zničenie dokumentov.)

A čo v medicíne alebo vo vede o verejnom zdraví? Richard Peto tvrdil, že neznalosť určitého typu je nevyhnutná pre pokrok vo vede epidemiológie. Nikto nepotreboval vedieť nič o biochémii rakoviny, aby si uvedomil, že túto chorobu spôsobujú cigarety; bolo dôležité „začierniť“ veci, ktoré sme nepoznali, namiesto toho, aby sme paralyzovaní čakali, kým sa vedomosti dostanú na všetkých frontoch.

Tabakový priemysel rozšíril v tomto bode zmätok a predstieral, že o chorobe musí byť známa každá posledná skutočnosť, kým môžeme povedať, čo ju spôsobuje.

Odstránenie rukoväte z vodnej pumpy Johna Snowa v Charing Cross je opačnou lekciou a všetkým: niekedy vieme dosť konať, napriek oceánom nevedomosti. Nevedomosť musí byť produktívna alebo cnostná (nie to isté) v mnohých iných kontextoch – čo to je?

História objavov je posiata plodnými omylmi, keď si spomeňme na Kolumba, povzbudeného k prekročeniu Atlantiku vďaka príliš konzervatívnemu odhadu veľkosti zemegule.

Aké sú ďalšie príklady plodnej nevedomosti?

A kedy nevedomosť plodí sebadôveru, aroganciu alebo bojazlivosť? Charles Darwin raz napísal, že “nevedomosť častejšie plodí dôveru ako vedomosti: sú to tí, ktorí vedia málo, a nie tí, ktorí vedia veľa, ktorí tak pozitívne tvrdia, že ten či onen problém nikdy nevyrieši veda.”

Darwin naznačuje, že vedomosti nás vedú k akejsi produktívnej pokore, ale ako často je to pravda? Jeho pointa nie je tá sokratovská, že „čím viac viete, tým viac si uvedomujete, ako málo viete“, ale skôr to, že čím viac viete, tým viac si uvedomujete, že veda môže ísť vpred a poraziť nevedomosť.

George Gaylord Simpson zvolil iný smer a tvrdil, že naša schopnosť nevedomosti je ústredným prvkom toho, čo znamená byť človekom: „Človek je okrem mnohých iných vecí pomýlené zviera, hlúpe zviera. Iné druhy majú nepochybne oveľa obmedzenejšie predstavy o svet, ale to, čo majú, je oveľa menej pravdepodobné, že budú nesprávne a nikdy nie sú hlúpe. Biele mačky neočierňujú čiernu a psy nežiadajú Baala, Jehovu alebo iných semitských bohov, aby pre nich robili zázraky.“

Byť človekom znamená byť nevedomý

Rozhodujúce je tiež: pre koho nevedomosť? a proti komu? Nevedomosť má svoju históriu a je vždy rozložená nerovnomerne; geografia nevedomosti má hory a údolia. Kto je ignorant a prečo a do akej miery? Ako môžeme vyvinúť lepšie agnometrické ukazovatele? Čo drží nevedomosť na jednom mieste, zatiaľ čo inde sa vyparí? A ktorá z našich nespočetných nevedomostí bude tolerovaná alebo s ktorou sa bude bojovať?

Mnohé z tých istých otázok si možno položiť o vedomostiach, pretože podobne ako nevedomosť zaberá priestor a vedie nás skôr jednou cestou ako druhou.

Aj vedomosti majú svoju tvár, dom a cenu, na ktorú sú viazaní ľudia, inštitúcie stanovujúce limity a náklady vo forme peňazí alebo stratených príležitostí. Rozhodnutia o tom, aký druh vedomostí „chceme“ podporovať, sú tiež rozhodnutiami o tom, aké druhy nevedomosti by mali zostať na mieste.
​

---

Nedokončený príbeh – pomôžme rodine, ktorá náhle prišla o otca. Z plánov oslavy 50-ky môjho švagra sa odrazu organizoval jeho pohreb. Nikto to nečakal.

---