Na Sibíri sa Rusku topí permafrost, nervozita v Kremli preto nemá konca Mrazíkovho kraja. Rusko sa sťahuje s ropnými vrtmi na sever do Arktídy a toho bude stáť kopu prachov. Pômôže im jedine Lavrovov odporný Západ, lebo rusák nemá žiadne technológie. Asi aj kvôli tomu nás chce KGBák pozabíjať, lebo sme členmi NATO. Nervozita stúpa, dôvody na znovuobsadenie Európy sa hľadajú.

Sibír sa mu topí, tak potrebuje pevnú európsku zem pod nohami, aby mal kde nasťahovať ruský civilizačný odpad, ktorý vytvoril a už nepotrebuje. A hlavne, aby mal potom kto hlasovať v klasických ruských “Krym” referendách na cudzích územiach. Keep Smiling na úvod, ruskej reality. Dosť už máme slušných článkov aj my, keď sa nám zrazu KGBák vyhráža tým, čo mu 20 rokov jeho bačovania v Rusku vôbec nechýbalo.

Videli ste už letieť jediný náboj NATO na územie Ruska?
Nevideli, ďakujeme za účasť na ankete!

Veľa arktickej infraštruktúry je ohrozených rastúcimi teplotami. Rusko bude obzvlášť ťažko zasiahnuté. Štvrť pevniny severnej pologule je pokrytá permafrostom, ktorý je definovaný ako pôda, ktorá zostáva na alebo pod 0 °C aspoň dva roky po sebe. Staré reči Putina o jadrovej energii išli do čuda, lebo treba vydierať Západ ropu a plynom. Milióny Rusov sú v ohrození života a Putin skáče proti NATO.

Na Sibíri sa topí permafrost, nervozita v Kremli stúpa

Proruské weby na Slovensku zo všetkého útoku na Rusko, vždy obviňujú Šoroša! Za klimatické zmeny je zodpovedný hnedý trpaslík!

Útok šoroša z neba na Rusko, topí sa permafrost, už roky! Apage Šoroš!

Väčšina z toho je za polárnym kruhom, čo je časť sveta, ktorá sa otepľuje dvojnásobne v porovnaní s celosvetovým priemerom, čo má významné dôsledky pre zvyšok planéty. Predpokladá sa, že arktický permafrost obsahuje približne 1,7 bilióna ton uhlíka, väčšinu z toho v zamrznutej organickej hmote. To je dvojnásobok množstva látok, ktoré sa momentálne nachádzajú v atmosfére. Rastúce teploty znamenajú, že veľká časť tohto materiálu sa môže zmeniť na oxid uhličitý a metán, keď sa zem roztopí a mikroorganizmy začnú pracovať. To povedie k ďalšiemu otepľovaniu, čo spôsobí spätnú väzbu väčšieho topenia a ešte viac emisií skleníkových plynov.

FSB, GRU a Putin v panike

Tieto riziká sú znovu zdôraznené v dokumente, ktorý bol práve publikovaný v Nature Reviews Earth and Environment . Varuje, že samotné otepľovanie horných troch metrov permafrostu by mohlo viesť k uvoľneniu 624 miliónov ton uhlíka ročne do roku 2100, čo je číslo podobné súčasným emisiám Kanady alebo Saudskej Arábie. Roztápajúca sa Arktída však prináša iné, bezprostrednejšie problémy. Ďalší článok publikovaný v tom istom časopise zdôrazňuje hrozbu, ktorú predstavuje cirkumpolárna infraštruktúra, keď sa zem pod ňou topí.

Rozmrazovanie permafrostu je mimoriadne nepredvídateľné prostredie, na ktorom sa dá stavať. Ako sa mení obsah ľadu a zvyšuje sa objem tekutej vody, pôda môže zaznamenať vertikálne pohyby až 40 cm za rok a jej schopnosť uniesť hmotnosť dramaticky klesá. To môže viesť k zosuvom pôdy, poklesu jednotlivých budov a objaveniu sa trhlín a deformácií v dlhých lineárnych štruktúrach, ako sú cesty a potrubia.

Závery vedúceho autora Jana Hjorta z University of Oulu vo Fínsku sú strohé. Očakáva sa, že zo 120 000 budov, 40 000 km ciest a 9 500 km potrubí, ktoré sú v súčasnosti postavené na permafroste, bude až polovica vystavená vysokému riziku do roku 2060. Odhaduje, že dovtedy by účet za údržbu mohol presiahnuť 35 miliárd dolárov ročne.

Rusko je takýmito zmenami najviac ohrozenou krajinou. Takmer 65 % ruskej pôdy tvorí permafrost a práve tu sa nachádza 60 % ľudských sídiel v Arktíde a takmer 90 % jej obyvateľstva (pozri mapy). V ruských lokalitách je pravdepodobnejšie ako v iných častiach Arktídy, že obsahujú ťažké obytné domy a veľké priemyselné zariadenia. P

ermafrost Severnej Ameriky, ktorý tvorí polovicu územia Kanady a viac ako tri štvrtiny územia Aljašky, má tendenciu byť redšie osídlený ako ruský, pričom vplyvu človeka dominujú cesty, pristávacie dráhy a ropovody. Degradácia je však stále problémom. Úrady v Severozápadných teritóriách, jednej z najväčších a najsevernejších oblastí Kanady, vypočítali, že škody spôsobené permafrostom dosahujú aj dnes 41 miliónov dolárov ročne, čo je asi 900 dolárov na obyvateľa.

Dokument doktora Hjorta sa zaoberá aj arktickými podmienkami, ktoré prevládajú v horských oblastiach v nižších zemepisných šírkach. Napríklad takmer polovica tibetskej náhornej plošiny je pokrytá permafrostom a táto oblasť obsahuje 200 000 km ciest a 3 900 km železníc. Náklady na opravy sa tu pohybujú v desiatkach miliónov dolárov ročne. Naproti tomu v európskych Alpách kombinácia vyšších investícií a priaznivejších podmienok znamená, že škody spôsobené topením sú minimálne.

Dr Hjort a jeho kolegovia navrhujú tri prístupy k zvyšovaniu odolnosti, z ktorých niektoré už boli v rôznych arktických oblastiach implementované v rôznom rozsahu.

Po prvé, zvýšte extrakciu tepla z rozmŕzajúcej pôdy v blízkosti štruktúr, ktoré je potrebné chrániť. To sa dá dosiahnuť pridaním poréznych vrstiev kameňa do vozoviek, aby sa vytvorila konvekcia, ktorá pomáha uniknúť horúcemu vzduchu. Pomáha aj zmenšovanie uhla sklonov násypov, a to zvýšením prúdenia vetra a znížením hromadenia snehu, ktorý zachytáva teplo.

Po druhé, obmedziť príjem tepla zemou. To znamená izolovať násypy ciest zväčšením ich hrúbky a tiež zvýšiť odrazivosť spevnených plôch, aby sa minimalizovalo množstvo absorbovaného slnečného žiarenia. Po tretie, pôdu možno posilniť, aby sa vytvorili lepšie základy. Jedným zo spôsobov, ako to urobiť, je nahradiť vrstvy stabilnejšími materiálmi. Ďalším je kontrolované rozmrazovanie permafrostu a následné budovanie na tejto spevnenej vrstve.

Žiadna z týchto inovatívnych konštrukcií však nepomôže, ak dôjde k neopatrnému prístupu k zachovaniu toho, čo bolo vybudované. V skoršej štúdii citovanej autormi, ktorá sa zaoberala obdobím od roku 1980 do roku 2000, sa zistilo, že väčšina škôd na štruktúrach v oblastiach Ruska, kde ho je hojne, vznikla v dôsledku zlej údržby. Klimatické zmeny to ešte zhoršia. Ak však miestne úrady nedokážu urobiť ani len základné veci, veľké časti ruskej Arktídy môžu skončiť úplne opustené.

Predpovedanie zemetrasení nie je možné.

Čoskoro to však môže prestať byť pravdou. Hoci po desaťročiach neúspešných pokusov a nepodložených tvrdení o predpovedi zemetrasenia je istý skepticizmus opodstatnený – a Paul Johnson, geofyzik z Národného laboratória v Los Alamos, skutočne bagatelizuje predikčný potenciál toho, čo má v pláne – je to prípad, že v rámci vyšetrovania, ktorého cieľom bolo lepšie pochopiť vedu o zemetraseniach, on a jeho tím vyvinuli nástroj, ktorý by mohol umožniť predpovedanie zemetrasení.

Rovnako ako mnohé vedecké výskumy v súčasnosti, ich prístup sa spolieha na umelú inteligenciu vo forme strojového učenia. To zase využíva počítačové programy nazývané neurónové siete, ktoré sú založené na zjednodušenom modeli spôsobu, akým sa nervový systém učí veci. Strojové učenie zaznamenalo v posledných rokoch boom a zaznamenalo úspechy v oblastiach od premeny reči na text až po detekciu rakoviny pomocou počítačovej tomografie. Teraz sa to aplikuje na seizmológiu.

Ďalším krokom k predpovedi zemetrasenia bude uplatnenie rovnakého prístupu na skutočný geologický zlom, v tomto prípade pravdepodobne San Andreas. Systém strojového učenia sa bude trénovať na údajoch z numerickej simulácie poruchy a na dostupných údajoch v reálnom čase za polovicu cyklu. Tím Dr Johnsona uvidí, či to stačí na spätné vysielanie udalostí, ktoré nie sú zahrnuté v údajoch o tréningu. Ako jeden z možných cieľov spomína zemetrasenie v Parkfielde s magnitúdou 6 v roku 2004 – zosuv San Andreas, ktorý spôsobil minimálne škody, ale bol mimoriadne dobre preštudovaný.

V súčasnosti sú ambície doktora Johnsona obmedzené na predpovedanie načasovania hroziaceho zemetrasenia. Úplná predpoveď by tiež musela zahŕňať miesto pobytu pozdĺž poruchy, ktorá sa mala stať, a jej veľkosť. Ak sa však dá načasovanie skutočne predvídať, určite to podnieti úsilie predpovedať aj tieto ďalšie kritériá.

Dúfa, že prvé výsledky budú v najbližších troch až šiestich mesiacoch, ale varuje, že to môže trvať dlhšie. Ak sú však tieto výsledky skutočne sľubné, nepochybne dôjde k návalu ďalších tímov na celom svete, ktoré sa pokúsia urobiť to isté, pričom použijú historické údaje z iných porúch spôsobujúcich zemetrasenie na overenie tejto techniky. To by zase malo zlepšiť základný model.

---

Na Sibíri to ide dole Frostom zo Satyriconu a my si to máme odskákať??
SATYRICON – Now, Diabolical!!

---

Tajemství Egypta - první tunel, Radu Cinamar, Rumunské Bucegi