Historický význam ruskej invázie do Československa v roku 1968, bežne označovanej ako Pražská jar, je hlboký a ďalekosiahly. Táto udalosť znamenala kľúčový moment v ére studenej vojny a mala významné politické, sociálne a kultúrne dôsledky pre Československo, Sovietsky zväz a medzinárodné spoločenstvo ako celok. Pridáme úryvok z knihy, ako to bolo s obutím ruskej armády pred inváziou.

Historický význam ruskej invázie do Československa
v roku 1968 v kožených čižmách

Ruský vojak by mal nosiť kožené topánky. Ale komunisti zaviedli náhradu. A hrdý to sovietsky vojak namiesto v kožených topánkach začal chodiť v keprových. V posádkových mestách však príslušníci „panských“ plukov a divízií nosili topánky kožené. Len nech si cudzinci myslia, že sa sovietskym vojakom dobre žije. Tiež sovietske okupačné vojská v „tábore socializmu“ – v Nemecku, Poľsku i Maďarsku – boli obuté do kožených topánok, len nech všetci veria, že Sovietsky zväz je veľmoc.

Historický význam ruskej invázie do Československa v roku 1968 v kožených čižmách

Ale všetkých svojich vojakov tento velestát koženými topánkami vybaviť nevedel a tak sovietski vojaci doma – vo Zväze – nosili topánky keprové. Bolo to nevhodné. V priamom aj prenesenom zmysle. Zvlášť nevhodné to bolo, keď mali pred sebou čestnú internacionálnu úlohu.

V lete roku 1968 ma, dôstojníckeho holobrádka, zaniesol vojenský osud do Karpát na hranice bratského socialistického Československa. V krajine vyčíňala kontrarevolúcia a našej ušľachtilej Sovietskej armáde nezostalo, než aby zasiahla a pomohla bratskému národu, lenže… V keprovkách sa to nehodilo. Jednoducho sa nepristane, aby vojak-osloboditeľ dupal po Európe v menejcenných topánkach. Je to trápne.

My dôstojníci sme pochopiteľne museli mať čižmy, keby na soľ nebolo, ale obyčajní vojačikovia boli obutí nevhodne. Zmierame netrpezlivosťou. Čakáme v lesoch týždeň, potom ďalší. Čakáme celý mesiac a potom druhý. A už sa schyľuje k augustu. Máme už tých lesov plné zuby. Kiež by tí naši náčelníci urobili aspoň nejaké rozhodnutie: nech sa vráti naša divízia do svojich táborísk a posádok, alebo nech dajú rozkaz poskytnúť internacionálnu pomoc bratskému národu… Ale rozhodnutie neprichádza, a preto čakáme.

Od rána cvičenie, až sa kúpeme v pote a potom večera pri ohni a dohade: pôjdeme do Československa, alebo nepôjdeme… A zase cvičenie od samého rána a niekedy aj od večera… A znova dohady.

A potom – bolo to nejako navečer – v prieseku, pozdĺž ktorého ležal náš prápor, sa objavili obrovské nákladiaky Ural 375. Na každom bolo niekoľko ton kvalitných kožených topánok: Vyberte si! A čižmy sa sypú z áut rovno do prieseku, podobne ako veľké sklápačky sypali hrubý kameň do víriacej vody pri stavbe priehrady na Jeniseji. Veľa topánok. Neúrekom.

Nejaká evidencia určite existuje, ale tu je zbytočná: Vyberajte! Je toho dosť pre všetkých. Staršina, koľko ich máš v rote? Sto dvadsať deväť? Tak tu máš stodvadsaťdeväť párov! Veľkosti? Však sa dohovoríte. Môžete si ich povymieňať so susedmi. A koľko ich máš ty? Dvestopäťdesiat sedem? Tu ich máš celú hromadu!

A vo všetkých priesekoch naraz sa váľa na zemi tisíce párov. Desaťtisíce párov. Státisíce. Všetci sa musia preobuť za jedinú noc! Všetky handrové topánky vyhodiť a pekné kožené obuť! V našom lese rozhodne nie sme sami. Napravo od nás je ďalší prápor a naľavo tiež prápor. Pred nami sú akýsi delostrelci a ďalej v smrečine ešte jeden prápor a za ním ďalší a tak stále ďalej. A všetky susedné lesy aj tie vzdialené sú prepchaté vojskom.

Nás nie sú iba zástavy, iba pluky, alebo divízie – nás sú celé armády. Prezúva sa 8. gardová tanková armáda a 13. armáda tiež a ešte nejaké ďalšie niekde vzadu. Všetkým naraz riadne dodali topánky. Aj do zásoby. Tiež na výmenu. A tak si naši vojaci po všetkých priesekoch vyšľapujú v nových topánkach. Je to príjemný pohľad. Je to teľatina. Extrakvalita. Paráda. Zo štátnych rezerv.

Všetky naše pohraničné lesy razom naplnilo vŕzganie kožených topánok, lahodnejšie ako jarné trylky slávikov. A to vŕzganie viedlo k úvahám a záverom. Veliteľ nášho práporu zvolal dôstojnícky zbor. Bol to taký ostrieľaný harcovník. Podplukovník Protasov. Nemal rád zbytočné slová: „Súdruhovia dôstojníci,“ hovorí, „treba niečo vypiť a zajesť. Kto vie, čo nás čaká zajtra?“

Nasadli sme do obrneného transportéra – a do susednej dedinky. A tam v krčme už pijú ako dôstojníci od delostrelcov, tak od ženistov, aj politickí. Nie je tam na hnutie. Všetkým je jasné, že naša milovaná vlasť pre nič za nič svojich synov nerozmaznáva. A keď je to tak, pristane sa to zapiť. Možno, že pijeme naposledy. Možno, že budeme musieť bojovať za slobodu bratského československého ľudu a ktovie, treba aj položiť život v boji proti kapitalistom.

A tak sme pozdvihli naše poľné fľaše a pripili na Československo, na jeho slobodymilovný ľud, prahnúci po našej pomoci, ktorú my mu tiež poskytneme. Nezištne. Sme dobrí. Pomáhame všetkým. Keď o to požiadajú. A keď o to nepožiadajú, pomôžeme tiež. Skrátka a dobre, sedíme a popíjame.

Rozkaz zatiaľ neprišiel, ale všetkým už je to jasné – nám dôstojníkom aj našim vojačikom aj krčmárom, ktorá nám dolieva, aj tomu dedkovi, čo sa usadil v kúte s pohárom piva. Starček by si rád prisadol do našej spoločnosti a predniesol múdre slová, my však v takejto situácii nemôžeme nadväzovať kontakty s civilným obyvateľstvom, aby sme nevyžvanili vojenské tajomstvo. A tiež zámery nášho veliteľstva.

A starček sedel v kúte ako na ihlách – toľko sa mu chcelo porozprávať s nami. Ale nevyšlo mu to. Ale keď sme odchádzali, starý otec len tak mimochodom, ako by sám pre seba, ale tak, aby to všetci počuli, hovorí: „Práve ako v 1941 roku”.

Niečo také sme vôbec nečakali a nemohli sme to pochopiť. „Ty dedko, o čom to hovoríš?“
„No o tom vŕzganí. V júni štyridsiateho prvého Červená armáda tu v tých miestach práve tak vŕzgala novými koženými topánkami.“

Od tej chvíle som stratil pokoj.

Po „oslobodzovacom ťažení“ do Československa som bol odvelený do rovnakých miest v Karpatoch. A tak som pritom prechodil, prešliapal aj prejazdil ako Podkarpatsko, tak aj Zakarpatsko. A ako bola príležitosť, hneď som sa vypytoval starých ľudí, miestnych obyvateľov, živých pamätníka: „Ako to vlastne vtedy bolo?“ A mnoho svedkov mi to potvrdilo: V štyridsiatom roku, pred nemeckým vpádom, Červenú armádu v pohraničných oblastiach prezuli do kožených topánok.

A to nielen na Ukrajine, ale aj v Moldavsku a v Bielorusku, a tiež v Litve aj v Karélii. A okrem toho bolo do pohraničných oblastí privezených množstvo topánok pre milióny vojakov, ktorí sem mali byť na poslednú chvíľu prevelení z vnútrozemských oblastí. Milióny vojakov zaštítených správou TASSu sa 13. júna 1941 dali do pohybu z vnútrozemských oblastí smerom k západnej hranici, zatiaľ čo na pohraničných staniciach pre nich vykladali z vlakov kožené topánky.

Napríklad na stanici v Žmerinke vykladali kožené topánky z hraníc pod holým nebom pozdĺž trate. Pýtal som sa: „Bola to veľká hromada?“ „Až do neba,“ odpovedala mi vtedy stará dedinčanka. „Ako Cheopsova pyramída,“ povedal učiteľ miestnej školy. V Slavuti tá hromada Cheopsovej pyramídy nedosiahla – iba tak do polovice.


Do kožených preto, lebo Stalin od začiatku plánoval útočnú vojnu komunistov až do Portugalska a Anglicka, nie obrannú. Všetko v rusku bolo tajne zakryté, ale bola tam hromadná tajná mobilizácia a Stalin sa falošne tváril, že Hitler nezaútočí.

Rusofili Bláhu na Slovensku sa nevedia dočkať, kedy nás príde, ale už naposledy hrdý sovietský človek zase oslobodiť. Lebo ako sýrsky debil Assad vraví, pritomnosť ruskej armády vo všetkých krajinách je nutná 🙂

Skoro všetky knihy tohto autora sú beznádejne vypredané!

Vybavenie kupleni, sanita baterie, sprchy


Do not believe *anything* until the Kremlin denies it™