Arafat bol produktom a agentom kremeľskej KGB „vedy“ o dezinformáciách a nakoniec sa stal expertom na manipuláciu s touto neviditeľnou zbraňou. Podobne aj terajši šef a zlodej Mahmúd Abbás, Krtko. Jásir Arafat, ktorého skutočné meno bolo Mohammed Yasser Abdel Rahman Abdel Raouf Arafat al-Qudwa al-Husseini a jeho nom de guerre Abu Ammar, bol v skutočnosti buržoáznym egyptským nacionalistom, ktorý sa stal dezinformačnou operáciou KGB v polovici 60. rokov. Ruská dezinformačná kampaň v arabskom svete teroristov Al-Fatáh Jásira Arafata.

Mahmúdovi Abbásovi Trump zrušil USA pelestínske dotácie, lebo všetky peniaze si vždy nechalo vedenie, a niečo išlo na výstavbu podzemých tunelov do izraela za účelom terorizmu. USA vlastne tak financovalo Putina, Ruské KGB a v Kremli ušetrili prachy. Islám je neodedeliteľnou súčasťou ruskej kultúry, ale nie Slovenskej, drahí typí rusofili.

Abbas vyštudoval univerzitu Patrice Lumumby v Moskve, školu kontrolovanú KGB, ktorej tajnou úlohou bolo vytvoriť novú generáciu cudzincov zameranú na presadzovanie záujmov Kremľa v ich domovských krajinách.

Kapitola z knihy zosnulého agenta Securitate “Dezinformácie” – Ion Mihai Pacepa.

V roku 1973 nám styčný dôstojník vodcu OOP Jásira Arafata pre Rumunsko Hani al-Hassan (nom de guerre Abu Hasan) oznámil, že Rumuni vyslali Arafata do Sudánu komando na čele s jeho najvyšším zástupcom Abú Džihádom (nu Khalil al-Wazir ), po operácii s kódovým označením „Nahr al-Barad“ (Studená rieka), po tom, čo o jedenásť dní predtým zničili palestínske výcvikové tábory izraelské stíhačky.

Úlohou Abú Džiháda bolo zadržať rukojemníkov amerických diplomatov v Chartúme, ktorých chcel Arafat použiť ako zámienku na „oslobodenie“ Sirhana Sirhana, palestínskeho vraha Roberta Kennedyho.

Jásir Arafat bol agentom KGB, egyptským nacionalistom, nie palestínčanom
Ruská dezinformačná kampaň

„Zastavte ho!“ Keď som hlásil túto správu, vykríkol rumunský diktátor Nicolae Ceausescu. Ceausescu sa kvôli blízkemu vzťahu s Arafatom bál, že by jeho hrozné zločiny mohli mať vplyv na jeho meno.

---

---

V roku 2002 som sa dozvedel ešte zopár podrobností o Arafatovej osobnej účasti na tomto brutálnom atentáte od Jamesa Welsha, dôstojníka amerického námorníctva vo výslužbe a bývalého spravodajského analytika Národnej bezpečnostnej agentúry (NSA) v rokoch 1972-1974. Dali mi originálne dokumenty a odpisy, z ktorých vyplynulo, že vo februári roku 1973 NSA tajne zaznamenala rádiovú komunikáciu medzi Arafatom a Abú Džihádom počas operácie OOP „Nahr al-Barad“, ktorá sa skončila zabitím veľvyslanca Cleo Noela.

Tieto rozhovory zaznamenal Mike Hargreaves, pracovník NSA na Cypre, a prepis bol uložený v spise s kódovým označením „Fedayeen“.

Ako prvý krok KGB zničila oficiálne záznamy o Arafatovom narodení v egyptskej Káhire a nahradila ich fiktívnymi dokumentmi, ktoré potvrdzujú, že sa narodil v Jeruzaleme a od narodenia bol skutočne Palestínčanom.

V prvých dňoch jeho nástupu na výslnie sa mnoho Arabov pozeralo na Arafatovo nové rodisko skepticky. Dokonca o dvadsaťdva rokov neskôr jedna z najlepšie zdokumentovaných kníh OOP to uviedla.

Ďalej KGB poskytla Arafatovi „ideológiu“ a „ideologický obraz“, rovnako ako ich poskytla indickému komunistovi Romeshovi Chandrovi, predsedovi tajnej organizácie KGB, ktorý nevhodne pomenoval Svetovú mierovú radu. V Európe sa väčšina takýchto ľudí oficiálne stretla jednoducho ako mieroví aktivisti, podporovatelia práv žien, ochrancovia životného prostredia a podobne. Tieto druhy ideologických orientácií však nemali v arabskom svete masovú odozvu.

Preto dezinformačné mechanizmy KGB vykreslili Arafata ako besného antisionistu obraz, ktorý nebol vôbec zložitý. Pre neho KGB tiež vybrala „osobného hrdinu“ veľkého muftího Hadža Amina al-Husajna, ktorý navštívil Osvienčim koncom 30. rokov a vyčítal Nemcom, že nie sú rozhodnejší pri vyhladzovaní Židov.

Dokumenty v archíve Mitrokhin popisujú úzku spoluprácu Arafata s mojím rumunským DIE a s KGB na začiatku 70. rokov. Ďalšie dokumenty odhaľujú tajné školenie KGB poskytované Arafatovým partizánom a odhaľujú supertajné kanály, ktoré KGB používa na doručovanie zbraní do OOP. Niektoré z týchto dokumentov dokonca odhaľujú supertajnú daču KGB s krycím menom „Barvikha-1“, ktorú používal Wadie Haddad, šéf prednej arafatskej organizácie zodpovednej za pašovanie zbraní zo Sovietskeho zväzu.

O mnoho rokov neskôr Oleg Gordievsky, bývalý dôstojník KGB, ktorý prebehol do Británie, odhalil, že v 70. rokoch bol Arafatovým prípadovým dôstojníkom KGB podplukovník Vasilij Fedorovič Samoylenko.

Ten bol tiež zodpovedný za tajné privedenie Arafatových teroristov do Sovietskeho zväzu, aby mohli byť vyškolení v špeciálnej výcvikovej škole KALŠ Balašicha východne od Moskvy.

Dezinformačné oddelenie KGB poverilo Arafata vytvorením a vedením teroristickej skupiny Fatah. Po šesťdňovej arabsko-izraelskej vojne v roku 1967 sa ním manévrovalo ako ho katapultovať ako predsedu OOP. Egyptský vládca Gamal Abdel Nasser, ktorý bol tiež sovietskym bábkarom verejne navrhol jeho vymenovanie. Zvyšok je história.

V roku 1978 zapojil sovietsky vodca Leonid Brežnev a jeho predseda KGB Jurij Andropov môjho bývalého šéfa Nicolae Ceausesca do dezinformačného sprisahania, ktorého cieľom bolo dosiahnuť, aby USA nadviazali diplomatické vzťahy s Arafatom. Myšlienka bola jednoduchá:

Nechajte Arafata predstierať, že transformuje teroristickú OOP na exilovú vládu, ktorá bola ochotná vzdať sa terorizmu.

Brežnev a Andropov verili, že Jimmy Carter návnadu prehltne. Moskva dala Ceausescovi prácu, pretože do roku 1978 sa stal najobľúbenejším tyranom Washingtonu. Ceausescu to prijal, pretože predpokladal, že táto dezinformačná zápletka môže priniesť Nobelovu cenu za mier tak Arafatovi ako aj jeho samotnému.

„Ale my sme revolúcia,“ explodoval Arafat, keď Ceausescu vysvetlil, čo Kremeľ chce.
„Narodili sme sa ako revolúcia a mali by sme zostať nespútanou revolúciou.“

Arafat predpokladal, že Palestínčanom chýba tradícia, jednota a disciplína, aby sa stali formálnym štátom. Táto štátnosť bola iba niečím pre budúcu generáciu, lebo vraj všetky vlády, aj tie komunistické, boli obmedzené zákonmi a medzinárodnými dohodami a nebol ochotný klásť žiadne zákony ani iné prekážky do cesty palestínskemu boju o vykorenenie štátu Izrael.

Môj bývalý šéf však dokázal presvedčiť Arafata, aby sa zameral na podvádzanie prezidenta Cartera. Aj keď Ceausescu sympaticky súhlasil s tým, že „vojna teroru je vašou jedinou realistickou zbraňou“, povedal tiež Arafatovi, že ak transformuje OOP na exilovú vládu a bude predstierať rozchod s terorizmom, Západ by ho zasypal peniazmi a slávou.

„Ale musíš stále niečo predstierať,“ zdôraznil môj šéf.

V apríli 1978 som sprevádzal Ceausesca do Washingtonu, kde presvedčil prezidenta Cartera, že môže presvedčiť Arafata, aby premenil jeho OOP na exilovú vládu dodržujúcu zákony, ak s ním Spojené štáty nadviazajú oficiálne vzťahy. O tri mesiace neskôr mi USA poskytli politický azyl a rumunský tyran stratil sen získať Nobelovu cenu za mier.

V roku 1994 však dostal Arafat vytúženú cenu, pretože sľúbil, že svoju teroristickú organizáciu premení na akúsi exilovú vládu (Palestínska samospráva) a opakovane predstieral, že články v OOP z roku 1964 zruší Pakt, ktorý požaduje zničenie štátu Izrael, by odstránil palestínsky terorizmus.

V roku 1995 sa však počet Izraelčanov zabitých palestínskymi teroristami zvýšil o 73 percent v porovnaní s dvojročným obdobím, ktoré predchádzalo Arafatovej Nobelovej cene za mier.

V septembri 2000 začal Arafat druhú intifádu. Do júna 2002 už bolo zaznamenaných 13 494 prípadov palestínskeho terorizmu proti Izraelčanom, pri ktorých prišlo o život viac ako šesťsto civilistov.9 O šesť mesiacov neskôr počet izraelských civilistov zabitých „mučeníkmi“ OOP presiahol sedemsto.

Ďalšie tajné informácie KGB, ktoré sa dostali na verejnosť, ukázali, že počas návštevy Moskvy v máji 2001 Arafat vytvoril tajné spojenectvo s Iránom, ktoré zahŕňalo iránske dodávky ťažkých zbraní teroristom OOP. Toto nové partnerstvo bolo dohodnuté na tajnom stretnutí v Moskve medzi dvoma najlepšími Arafatovými pomocníkmi (Fuad Shobaki, hlavný finančný úradník pre vojenské operácie, a Fathi al-Razem, zástupca veliteľa palestínskej námornej polície) a iránsky vládny úradník, ktorého meno nebolo zverejnené.

Výmenou za pomoc Iránu, Arafat súhlasil s poskytnutím prístupu Iránu k palestínskym spravodajským informáciám o izraelských vojenských pozíciách.

Ľudia sa samozrejme môžu v priebehu rokov meniť, ale iba ak prerušia väzby na svoju minulosť. Urobil som práve to. Bola to mrzutá skúsenosť, ale poskytla mi úplne nový pohľad. Arafata nikdy nemotivovali k zmene, pretože dobre mienené západné hlavy štátov mu stále hovorili, aký je veľký vodca.

Napríklad pri podpise dohody Wye v Bielom dome 23. októbra 1998 uzavrel prezident Bill Clinton svoje verejné vystúpenia napríklad poďakovaním Arafatovi za „desaťročia a desaťročia a desaťročia neúnavného zastupovania túžby palestínskeho ľudu po slobode“ a sebestační doma.

Jásir Arafat zomrel v Paríži 11. novembra 2004 po krátkej chorobe. Príčina smrti nebola jasná. V júli 2012 správy Švajčiarska o testoch na Arafatovom oblečení naznačili, že mohol zomrieť na otravu Polonium-210. V novembri 2012 otvoril medzinárodný tím forenzných patológov Arafatovu hrobku v Ramalláhu na Západnom brehu Jordánu a odobral vzorky z častí jeho tela s cieľom vykonať ďalšie vyšetrovanie.

Ako už bolo spomenuté skôr, doposiaľ bol známy iba jeden ďalší prípad úmrtia na otravu polóniom 210, a to bývalý dôstojník KGB Alexander Litvinenko (2006), ktorý prebehol do Veľkej Británie a odhalil niekoľko zemetrasiacich KGB / FSB tajomstiev britskej zahraničnej spravodajskej služby MI6.

Jedným z týchto tajomstiev, ktoré sa dostalo na verejnosť, bolo to, že

Ayman al-Zawahiri, vodca Al-Káidy, bol pol roka trénovaný KGB / FSB v Dagestane v roku 1997

Romano Prodi, bývalý predseda vlády Talianska a desiaty predseda Európskej komisie bol dlhoročným spravodajským agentom KGB / FSB.

Litvinenko uviedol, že sa tieto informácie dozvedel od generála KGB Anatolija Trofimova v období, keď on, Litvinenko, stále pracoval pre KGB / FSB. Trofimov bol zastrelený v Moskve v roku 2005. Korunná prokuratúra 22. mája 2007 požiadala o vydanie ruského občana a rezidenta Andreja Lugovoya (bývalého dôstojníka KGB) do Spojeného kráľovstva pre obvinenie z vraždy Litvinenka.

5. júla 2007 Rusko odmietlo vydať Lugovoya. Cez noc sa pozoruhodne stal členom ruskej Dumy, čím získal parlamentnú imunitu!

V roku 2002 Mitrokhinova komisia, parlamentný výbor zriadený v roku 2002 talianskym parlamentom na vyšetrovanie údajných väzieb KGB na talianskych politikov, dospela k záveru, že Prodi bol „mužom KGB v Taliansku“ a že okrajovo sa podieľal na atentáte na talianskeho predsedu vlády Alda Mora z roku 1978, ktorý bol unesený a zavraždený teroristickou organizáciou financovanou KGB známou ako Červené brigády.

Ďalej si len málokto uvedomil, že čoskoro po Arafatovej smrti sa zo samotnej OSN stala otvorená bábka KGB / FSB.

2. decembra 2004 generálny tajomník OSN Kofi Annan schválil návrhy „panelu na vysokej úrovni pre hrozby, výzvy a zmeny“, ktorý si objednal na vybudovanie OSN „pre 21. storočie“. Panel odporúčal aby boli USA a Izrael ďalej izolovaní zavedením pravidla, podľa ktorého iba OSN môže povoliť preventívne vojny proti terorizmu alebo iným hrozbám.

Je ťažké uveriť, ale je pravda, že hlavným členom Annanovej modrej stužky bol bývalý generál KGB Jevgenij Primakov, bývalý sovietsky spravodajský poradca Saddáma Husajna, ktorý sa postavil na čelo Ruskej špionážnej služby a zaspieval operné ditties s americkou ministerkou zahraničia Madeleine Albrightovou.

---

Ruská dezinformačná kampaň funguje na celom svete, a aj ked sú tie informácie známe, spústa agentov KGB pracuje vo vládných špičkách štátov, tak prečo by sa to malo zmeniť! Zadarmo ani kura nehrabe a voľby sú už o 4-5 rokov, tak sa treba rýchlo nabaliť, aby bolo začo zdúchnuť 🙂

---

Tajemství Egypta - první tunel, Radu Cinamar, Rumunské Bucegi