Klasická história bola sfalšována. História moderného ľudstva je drasticky kratšia a dramaticky iná, než sa všeobecne predpokladá. Bola história prekrútená? Áno, bola! Anatolij Fomenko History: Fiction or Science? (História: Fikcia alebo veda?)
Po tom, čo vás naučili v školách určite nebude ľahké uveriť, že klasická história starovekého Ríma, Grécka, Ázie, Egypta, Číny, Japonska, Indie, atď., Je preukázateľne sfalšovaná. Budete iste vyčítavo ukazovať prstom na obrovské pyramídy v Egypte, na rímske Koloseum, Veľký čínsky múr atď., A tvrdiť, že sú naozaj prastaré, staré tisícky rokov. A napriek tomu je to tak môžu byť staršie, ale v skutočnosti neexistuje žiadny platný vedecký dôkaz toho, že sú staršie ako 1000 rokov! Najstaršie spoľahlivo a jednoznačne datovaný originálny písaný dokument je z 11. storočia!
Bola história prekrútená? Áno, bola!
História končí pred VIII. storočím. Dôkladný výskum ukazuje, že z vedeckého hľadiska doslova neexistujú žiadne spoľahlivo datovatelné správy o udalostiach pred VIII storočím, a že platné informácie pochádzajúce z obdobia od VIII do X storočia sa vyskytujú len veľmi zriedkavo. V skutočnosti sa väčšina udalostí “starovekej histórie” odohrala v čase od XI do XVI storočia a bola potom, označená rôznymi etiketami, prenesená do imaginárny minulosti v písomných záznamoch, zhotovených v rokoch 1400 – 1600 n.l.
Udalosti, ako ukrižovania Ježiša, Rímska ríša, Temný vek a renesancie – odohralo sa to všetko v rámci chronológiae veľmi odlišné od tej, o ktorej nám rozprávajú? Áno, určite!
Ako je to možné? Na jednej strane bolo bežným zvykom obhajovať nároky na titul a zem vekom a pôvodom, a na druhú – súdne dejepisci až príliš dobre vedeli, ako potešiť svojich pánov. Takzvanú univerzálnu klasickú histórii sveta tvoria ohromná hromada spletitých klamstiev o všetkých udalostiach pred 16. storočím. Dozvieme sa, že celá svetová história bola sfalšovaná v 16. – 18. storočí. Pravdepodobne vám to predtým nikto nepovedal, ale nemáme k dispozícii ani kúsoček bezpečného písomného dôkazu alebo artefakt, ktorý by bol spoľahlivo a nezávisle datovaný do doby pred 11. storočím.
“História je balík lží o udalostiach, ktoré sa nikdy nestali, rozprávaných ľuďmi, ktorí u toho neboli.” George Santayana, americký filozof (1863 – 1952).
Henry Ford kedysi povedal: “História je viacmenej zbierka hovadina!” Anatolij Fomenko to preukázal.
Svätý Augustín bol pomerne predvídavý, keď povedal: “Chráňte sa matematikov, najmä, keď hovoria pravdu.”
Fomenkovo dielo History: Fiction or Science? (História: Fikcia alebo veda?) vedie čitateľa krok za krokom k nevyhnutnému záveru, urobeného na základe platných vedeckých postupov, že klasická chronológia je chybná, a preto aj klasická histórie starovekého a stredovekého sveta musí byť nesprávna. Dozviete sa ako a prečo bola v období renesancie vymyslená a príslušne uhladená histórie starovekého Ríma, Grécka, Egypta a Perzie.
Prečo to tak je
Všetky tieto “zdroje” sú neoddeliteľnou súčasťou konštrukcie klasickej chronológia. Väčšina gréckych, rímskych a stredovekých kroník, letopisov a pamäťou, bola hromadne vyprodukovaná v XVI. – XVIII. storočia. Pravdou je, že v posledných 300 rokoch celá trieda dejepiscov tvorila, skúmala, zdokonaľovala a usilovne vybrušovala obraz bájnej neexistujúce univerzálny histórie sveta a klasické civilizácie, rafinovane vykonštruovaný ich predchodcovia v priebehu XVI. – XVIII. storočia na príkaz vtedajších mocných. Hladili až vyhladili – doslova vybrúsili skutočnú históriu sveta do zabudnutia! Konečným dôsledkom je, že história staroveku, ktorú nás všetkých učili v školách, je nepravdivá; nejde o nič iné, než o momentálne prevládajúce indoktrinovanou verzii.
Kým nebude preukázaný opak, je len jednou z možných variantov. Súčasná verzia histórie je založená na “chronologickej hypotéze”, ktorú prvýkrát formulovali chronologové a dejepisci Josef Scaligerov (1540 – 1609) a Dionysus Petavius (1583 – 1652). Ich chronológia je rovnako nevyvrátiteľná ako porovnať kruh, ktorej bol Joseph Scaligerov zúrivým zástancom.
Archeologické datovania
Pri egyptských vykopávkach pohrebisko faraóna zatriedi do 19. dynastie (1500 rokov př.n.l. – čo je údajne známy fakt!) Nájde archeológ grécku nádobu, nazvime ju predmet A, prisudzované Mykénske kultúre. Z toho je usudzovaných, že je z rovnakého obdobia, tj. 1500 rokov př.n.l. V inom výkopu, v Grécku, v mieste definitívne prisudzovanom Mykénske kultúre, nájde iný archeológ vedľa kontajnery “zvláštne gombík”, nazvime ho predmet B, a je pochopiteľné, že oboje je z toho istého obdobia (1500 pnl), pretože staroba predmetu A = starobe predmetu B. Potiaľ je všetko logické.
Pri ďalšej vykopávkach v Nemecku nájdu archeológovia ďalšie objekty vedľa podobných “zvláštnych gombíkov”, takže je tiež usudzovaných, že všetky tieto v Nemecku nájdené predmety C, D,? N, sú rovnako staré: 1500 rokov př.n.l. Stále ešte logické, že? Vyzerá to tak.
Ale potom, jedného dňa, nájdu archeológovia vo Švédsku pri vykopávkach dolmenového hrobu pomerne nedávno zosnulého kráľa Björna (narodeného 953 n.l.) – nezvratne datovaného do desiateho storočia n.l. – ďalšie “zvláštne gombíky”. Nález týchto “zvláštnych gombíkov” v rámci doterajšej logiky dokazuje, že kráľ Björn musel žiť pred 2500 rokmi, ale dolmenový hrob dokazuje, že bol pochovaný o 1500 rokov neskôr … To už zas tak logické nie je, že? Archeológovia potom podobný prípad prehlási za “záhadu” – a … pozametajú všetko pod koberec. Zabudnite na logiku!
Archeologické datovanie je preto a priori nevyhnutne úplne subjektívna záležitosť, ktorá nemá nič spoločné s vedeckými postupmi.
Rádiokarbónová metóda
Tento hojne ponúkaný spôsob poskytuje hodnoverné datovania objektov organického pôvodu s toleranciou Plus- mínus 1500 rokov, je teda príliš hrubý aj k datovania historických udalostí, ktoré sa odohrali v časovom rámci 3000 rokov! Základom pre počiatočnú kalibráciu tejto Libbyho metódy boli historikmi datované artefakty zo starovekého Egypta …
Datovania pomocou rádioaktívneho izotopu uhlíka C14 prebieha väčšinou takto: archeológ odošle artefakt do laboratória so svojou predstavou o vek objektu. Laboratórium sa prispôsobí a vykoná požadované datovania, potvrdzujúci dátum navrhnuté archeológom. Všetci sú šťastní: laboratórium zarobí peniaze za vykonanie nákladného testu, archeológ zožne vavríny za svoj prevratný objav.
Dendrochronologická metoda
Táto metóda, využívajúca letokruhy stromov, je nepoužiteľná pre spoľahlivé datovania európskych udalostí starších ako 800 rokov. Vzorky zo Severnej Ameriky síce sú datovatelné až 5000 rokov späť, ale sú bezvýznamné k datovania starovekých udalostí v Európe, Afrike alebo Ázii.
Všetky dnes používané metódy datovania sú závislé na klasické Scaligerově chronológiu. Okrem toho, všetky tieto “pekné” metódy boli vyvinuté a kalibrované na základe klasickej chronológia. Circulus vitiosus. Áno, veľmi bludný kruh!
Prekvapujúce je, že všetky dôkazy vzťahujúce sa ku všetkým dôležitým historickým menám a udalostiam starovekej histórie sa prvýkrát objavili v zdrojoch, ako sú napríklad odpisy, knihy a rukopisy, ktoré môžu byť spoľahlivo datované do XVI. – XVIII. storočia. Tieto knihy a rukopisy pretekajú odkazy a citáty zo starších kníh, dokumentov a rukopisov, – ktoré však do jednej úplne mysteriózne zmizli! Neexistuje ani jediný spoľahlivo datovaný originálny súdobý staroveký zdroj. Skutočne, je to ako zlá detektívka. Ale dokonca aj úplne na hlavu padnutý policajt usilujúce stať sa detektívom by musel zavětřit a konštatovať, že tu niečo “pekne smrdí”.
Ďalším pevným pilierom univerzálny histórie je doba bronzová, ktorá tu údajne bola pred 3 – 5 tisíc rokmi. K odliatie bronzu potrebujete 90% medi a 10% cínu. Áno, lenže technológie extrakcie cínu z horniny bola objavená až v 14. storočí nášho letopočtu. Scaligerov poplatný chronologové sa vôbec neobťažovali poradiť s chemikov. Poháňali je úplne odlišné motívy, a vôbec nepomysleli na cín či samotnú vedu! V dôsledku toho sa “starovekí grécki hrdinovia” (ako Brad Pitt vo filme “Trója”) šťastne osekávajú bronzovými mečmi, ku ktorých výrobe je nevyhnutný cín, lenže ten vtedy ešte nebol objavený!
Pátrajte sami a postupne nájdete dostatok dôkazov, aby ste dospeli k nevyhnutnému záveru, že klasická Scaligerov – Petaviusova chronológia je chybná, a preto neplatí ani dnes všeobecne prijímaná histórie starovekého a stredovekého sveta. Až túto knihu dočítate, iste budete mať nový názor a budete veľmi nedôverčiví ku všetkému, čo sa hovorí, alebo bolo vytlačených o “staroveku”, “tajomných” Rimanoch, Grékoch a Egypťanoch a stredoveku, práve tak, ako o všetkým ostatným, vrátane o ” stratených a znovu nájdených “civilizácií.
V dejinách je priveľa výmyslov
V dejinách je priveľa výmyslov. História staroveku a stredoveku je enormný, nevýslovne dokonalá nádherná konštrukcie – doslova visiace vo vzduchu. Nemá žiadne preukázateľné a seriózne vedecky datované písomne doložené základy.
Súčasná všeobecne prijímaná verzia svetovej histórie je založená na iba domnienkach. Možno oprávnene namietnete, že sú tu nespočetné historické dokumenty, rukopisy, prastaré papyrusy, pergameny, zašlé a nie tak staré knihy pretekajúca odkazy na, z a o minulosti. Zdá sa tu byť dosť historických materiálov k ľahké a úplné rekonštrukcii slávnej minulosti!
Lenže tak to, bohužiaľ, nie je!
Stará histórie, to sú predovšetkým písané dejiny vychádzajúce z vierohodných zdrojov: dokumentov, rukopisov, tlačených kníh, obrazov, monumentov a artefaktov. Keď nám školské učebnice hovorí, že Džingischán alebo Alexander Veľký v rokoch X, Y, Z, každý nezávisle na sebe, vybojovali polku sveta, znamená to len toľko, že to uvedené v niektorom z písaných zdrojov. Ale nie sú tu jasné, jednoznačné odpovede na zdanlivo jednoduché otázky: Kedy boli napísané tieto zdroje? Kým, a kto sa o nich prvýkrát zmienil? Odpoveď na každú z týchto otázok je veľmi komplikovaná a vyžaduje hĺbkový prieskum, aby nakoniec odrážala skutočnosti o historických udalostiach.
Rovnako sa predpokladá, že máme k dispozícii mnoho starostlivo uchovaných starovekých a stredovekých kroník, napísaných Čingischánovými či Alexandrovým súčasníkov a očitými svedkami ich fantastických víťazstvo, dnes starostlivo uložených v národných knižniciach v Mongolsku alebo Grécku; v Kongresové knižnici či privátne zbierke Microsoftu.
Dostupné sú len celkom mladé zdroje informácií, napísané stovky alebo dokonca tisíce rokov po všetkých týchto udalostiach. Vo väčšine prípadov boli zapísané v XVI. – XVIII. storočia či dokonca neskôr. A aj tieto zdroje spravidla veľmi utrpeli značnými a mnohonásobnými manipuláciami, falzifikácia a deformáciami pri mnohých úpravách. V rovnakom období bolo pod zámienkou kacírstva v Európe nenávratne zničené nesčíselné množstvo starých originálnych dokumentov.
Zdrojom väčšiny písaných dokumentov, ktoré však neskôr boli tiež falšované a sfalšované, pôvodne iste boli nejaké skutočné udalosti. Rovnakú reálnu udalosť mohli popísať v kronikách autori píšuci v rôznych jazykoch a z úplne opačnými vzájomne si odporujúcimi náhľady. Takéto veci sú v mnohých prípadoch úplne nerozpoznateľné ako rovnaká udalosť.
Tiež mená osôb a zemepisných miest počas storočí často zmenila význam a polohu. Presne rovnaké meno mohlo v rôznych historických obdobiach nadobudnúť úplne iného významu. Geografickej polohy na mapách boli jasne definované až s príchodom tlače. Až ten umožnil obeh identické kópie rovnakých máp pre vojenské poľné účely, navigáciu, vzdelávanie, administráciu, apod. Pred vynálezom tlačených máp predstavovala každá originálne mapa nepresné, s inými nezlučiteľné, unikátne umelecké dielo.
Môžeme historikom položiť pár prostých otázok: Odkiaľ čerpáte svoje informácie? Z učebnice? To nestačí. Kto prvýkrát povedal, že Julius Caesar žil v prvom storočí př.n.l.? Akú knihu, dokument, alebo rukopis, môžete ponúknuť ako primárny zdroj? Ako je starý a kto je autorom toho zdroje?
Ako dôkaz samozrejme nemožno akceptovať odpoveď, že “je to tak v učebniciach”. Akonáhle začnete pátrať po hlbších dôkazoch, než je tvrdenie v školských učebniciach, zdanlivo pevný základ pre toto absolútne dominantné tvrdenie sa zrazu kamsi vyparí. Je to tak – celosvetová obec profesionálnych historikov dokonca nemôže predložiť ani žiadny nevyvrátiteľný písomne doložený dôkaz, či už na papieri, papyruse, pergamenu alebo kameni, že Julius Caesar vôbec existoval. To isté platí pre všetky veľké mená staroveku. Takéto dôkazy sú nedostupné!
Historici z Cambridge sa ohradzujú: “Je tu predsa prastará kronika napísaná v dvanástom storočí n.l., v ktorej zreteľne stojí: Julius Caesar žil v prvom storočí př.n.l.” ale nič nedokazuje ani to, že spomenutá kronika nebola napísaná napríklad v sedemnástom, a nie v dvanástom storočí, ako nám úplne nepodložene tvrdí. Je snáď tento písomný zdroj vedecky datovatelný?
Skutočnosť, že bronzová doska (alebo plastová, vyrobená v dvadsiatom prvom storočí) s nápisom: “Jupiterov chrám, postavený v 1. storočí pred naším letopočtom pod osobné vedením Veľkého skvelého Caesara, vládca Ríma” visiace na staro vyzerajúce stavbe nepredstavuje žiadny nevyvrátiteľný dôkaz toho , kedy, prečo, kým alebo na aký účel bola postavená, aj keby stála priamo v Ríme.
Historici musia napred predložiť dôkaz umožňujúci datovania zmienené kroniky do dvanásteho storočia. A tu sa všetko zastaví, pretože dejepisci nemajú vôbec žiadne dôkazy o datovania svojich údajne “prastarých písomných zdrojov” či predložiť nejaké nezávisle potvrdené datovania ľubovoľných starovekých artefaktov. Posledných 300 rokov úspešne predávajú verejnosti Starovekí vyzerajúce, no nedávno razené mince, s nápisom “raziť roku 2000 př.n.l.” na rube a portrétom Ježiša Krista spredu.
A vôbec najlepšie na tom všetkom je, že väčšina unikátnych zdrojov, ktoré prežili až do našich dní a môžu byť spoľahlivo datované do X. – XIV. storočia, neukazuje onen uhladený učebnicový obraz klasickej histórie. Prezentujú niečo úplne odlišného. Podobná svedectvo a zdroje preto nie sú vpustené na starostlivo umetený a nalinkovaný dvorec histórie! Učenie historici hovorí, že podobné zdroje sú “primitívne a plné omylov, nesprávnych mien a lokalít, chronologicky vylúčených situácií”, atď … Tieto podľa nich poľutovaniahodné zmes boli údajne spísané pologramotnými mníchmi, pustovníkmi a pocestným, a preto nemôžu byť prijaté a vystavené v posvätnom chráme univerzálny klasickej histórie. Nie očití svedkovia dávnych udalostí; sú to oni, ktorí ako jediní majú právo utvárať beh histórie.
Čo sa týka súčasných metód datovania starých a starovekých zdrojov a artefaktov, sú rovnako nepresné ako nezlučiteľné. Toto bohužiaľ platí o archeologické, dendrochronologické aj paleografické metóde, a rovnako tak aj pre datovania rádiokarbónová metódou.
História podľa cirkvi
Súčasná konsenzuálne chronológia bola v podstate zostavená v XVI storočia zo zmesky nespočetných nezlučiteľných starých latinských duplikátov a rukopisných kópií gréckych spisov (podľa originálov, ako už sme uviedli, záhadne zmizli) a “dôkazov” dodaných neskoro stredovekými astronómami, stmelené autoritou spisov cirkevných otcov .
Nová chronologická teória je v zhode s najprísnejšími vedeckými normami:
– ponúka súvislé objasnenie toho, čo už vieme;
– je konzistentný: všetky na sebe nezávislé línie skúmania vedú k rovnakému záveru;
– prognózy, ktoré robí, boli empiricky potvrdené.
Nová chronológia ponúka nasledujúce základné Axiómy:
– chronológia je základ histórie;
– ľudský vývoj bol vždy lineárny, postupný a ireverzibilný;
– “cyklická” povaha ľudskej civilizácie je mýtus, výmysly a mystifikácie sú tiež všetky “medzery”, “duplikácia”, “temné veky” a “renesancie”, známe z konsenzuálne histórie;
– hromadenie zemepisných znalostí bol pozvoľný a nezvratný proces, ktorý sa odráža vo vývoji kartografia;
– čím bližšie v čase sú dané rukopisy k popisovaným udalostiam, tým menej deformáciou obsahujú;
– v autentických starovekých zdrojoch nie sú žiadne “nepoužiteľné” informácie.
———————————————————————————-
Za námet pre tento článok ďakujeme nickovi “Lolko Bolko”
Pridáme Orage Jack Heart
Letné dovolenky Egypt Marsa Matrouh 2025
