Politika nútených deportácií ľudi, povinné migrácie a práce v druhej svetovej vojne v rôznych krajinách sveta. Treba poznamenať, že pred druhou svetovou vojnou a počas nej bola politika nútených deportácií a práce, dosť podobná tej, ktorú uplatňovali nacisti a sovietske úrady, implementovaná aj inými krajinami, najmä spojencami nemeckej protikominternskej koalície, najmä Rumunskom.
Politika nútených deportácií ľudi a práce v druhej svetovej vojne v rôznych krajinách
Napríklad Bulharsko (tak ako v roku 1913) spustilo etnické deportácie a výmeny: v roku 1940, keď Bulharsko začlenilo Dobrudžu, východné Macedónsko a Západnú Frakiu (ktorá patrila Rumunsku a Grécku), deportovalo okolo 100 tisíc Rumunov, 300 tisíc Srbov a 100 tisíc Grékov, následne na uvoľnené územia umiestnili 125 tisíc Bulharov.
Tisíce Srbov deportovalo v roku 1940 aj Chorvátsko. Tri nové zmluvy o výmene obyvateľstva uzavreli v rokoch 1943 – 1944 traja východoeurópski spojenci Nemecka: Rumunsko, Maďarsko a Bulharsko. Celkový počet osôb presídlených v súlade s týmito zmluvami predstavoval približne 500 tisíc.
Osobitnú pozornosť si však zasluhuje prípad Japonska. Zaobchádzanie tejto krajiny s civilnými deportovanými (ako aj s vojnovými zajatcami) bolo výnimočné svojou brutalitou, dokonca aj v porovnaní s podobnými praktikami v Nemecku a ZSSR. Kórejci predstavovali kľúčový etnický cieľ (aj keď nie jediný) tejto politiky.
Počas vojny bolo približne 4,6 milióna Kórejčanov podrobených núteným prácam zo strany Japonska, predovšetkým na kórejskom území: od roku 1944 boli všetky deti vo veku od štvrtého školského roku a staršie povinné pracovať. Deportácie Kórejčanov sa začali už v roku 1939, ale zodpovedajúci legislatívny akt bol vydaný až koncom roku 1941.
Prvých 49,8 tisíc kórejských pracovníkov bolo odvezených do Japonska v roku 1939. Počet vzrástol v roku 1940: 59,4 tisíc osôb (vrátane prepravených na Sachalin). V roku 1941 bolo deportovaných ďalších 67,1 tisíc osôb, medzi nimi bolo najskôr 1,8 tisíc osôb transportovaných na ostrovy južnej časti Tichého oceánu (celkový počet tých vo vojnových rokoch dosiahol 5,8 tisíc osôb).
V rokoch 1942–1943 bol počet deportovaných robotníkov 120 a 128,4 tisíc. A napokon v roku 1944 bolo deportovaných 16,4 tisíc osôb. Počet deportovaných Kórejčanov v období rokov 1939 – 1944 predstavoval 444,3 tisíc. Kľúčovou sférou zamestnania kórejských robotníkov v Japonsku bola ťažba uhlia.
Treba však poukázať na to, že USA – počas druhej svetovej vojny opatrné pred možným útokom Japoncov – tiež presídlili približne 400 osôb (hlavne Eskimákov), ktorí tvorili celú populáciu Aleutských ostrovov a Pribiloffových ostrovov, do vnútrozemia. Po japonskom útoku na Pearl Harbor USA internovali a deportovali aj amerických Japoncov – 120 tisíc Japoncov, ktorí tu bývali v západných častiach krajiny boli transportovaní na východ, pričom doba ich deportácie bola obmedzená na štyri roky.
Po skončení vojny boli deportovaným ponúknuté oficiálne ospravedlnenia a peňažné kompenzácie.
Nemecký bádateľ P. Ther si ako prvý všimol túto skutočnosť: neboli to len „veľké“ legitímne štáty, ktoré počas vojny nadšene praktizovali etnické čistky a deportácie predstaviteľov „nepriateľských“ národností, ale aj tajné a partizánske formácie, ktorá mala virtuálnu kontrolu nad rozsiahlymi územiami v tyle nemeckej a spojeneckej armády, ktorá sa stále viac zamotávala na východe.
Neboli to len Wehrmacht alebo Červená armáda, kde takéto skupiny nebojovali, ale bojovali aj medzi sebou, pričom nepreukázali menšiu mieru krutosti a bez najmenšieho rešpektovania medzinárodného práva. Ther označuje srbských a chorvátskych a ukrajinských a poľských partizánov za najnemilosrdnejších nepriateľov.
Výskumník sa domnieva, že počty obetí na oboch stranách v týchto konfrontáciách dosiahli státisíce. Treba tiež poznamenať, že vízia ukrajinských nacionalistov o židovskej otázke bola prakticky rovnocenná s víziou nacistov. Na konci vojny a po nej bolo nemecké obyvateľstvo predurčené trpieť najrozsiahlejšou nútenou migráciou svojich národností v histórii.
Tieto migrácie však nesúviseli s Führerovými plánmi presídľovani, okrem toho, že boli priamym dôsledkom blížiacej sa vojenskej porážky a krachu nemeckej politiky, ktorá zahŕňala plány presídľovania ako základnú zložku. Navyše, svojím spôsobom boli tieto migrácie úplne opačné, pokiaľ ide o nacistické plány presídľovania.
Na rozdiel od prípadu presídľovania „na východ“ inšpirovaného Hitlerom, skupiny nových migrantov sa pohybovali opačným smerom: na západ. Keď sovietske (v júli 1944) a britské a americké jednotky dosiahli hranice Ríše, Nemecko čelilo najakútnejšej potrebe evakuovať civilistov na vnútrozemské územia. Vlaky s utečencami z Horného Sliezska vyštartovali do Berlína v januári 1945.
V priebehu niekoľkých týždňov sa skutočný počet obyvateľov miest a obcí na západ od rieky Odry zvýšil 1,5 až 3-násobne. Údaje nemeckého vrchného velenia ukazujú, že do 19. februára sa v Nemecku sústredilo 8,35 milióna utečencov a do polovice marca viac ako 10 miliónov.
Evakuácia zo západonemeckých oblastí bola zastavená od 20. februára, pričom evakuácia z východných území pokračovala do konca apríla, teda prakticky až do konca vojny. Medzi evakuovanými boli státisíce Volksdeutsche, t. j. etnických Nemcov, z Rumunska, Juhoslávie, Maďarska, Slovenska a asi 350 tisíc z okupovaných sovietskych oblastí.
Povojnový osud etnických Nemcov bol dosť nezávideniahodný, najmä u domácich obyvateľov Východného Pruska a Horného Sliezska. Pred vojnou žilo v týchto regiónoch približne 11,5 milióna Nemcov a takmer všetci – v obave z pomstychtivého násilia zo strany slovanského obyvateľstva Poľska a Československa, ale najmä zo strachu pred postupujúcou Červenou armádou – museli odísť.
Časť nemeckého obyvateľstva považovala za bezpečnú evakuáciu alebo len útek na nemecké územie. Čo sa týka počtu ľudí zapojených do tohto hnutia, odhady sa pohybujú medzi 5 až 5,7 miliónmi.
Riaditeľstvo spojeneckej kontrolnej komisie pre vojnových zajatcov a DP vypracovalo plán týkajúci sa „civilizovanej“ fázy presídľovania Nemcov. Zodpovedajúca zmluva bola uzavretá 22. mája 1945 (v Postupime), podľa ktorej budú Nemci z Poľska rozdelení medzi sovietsku (2 milióny ľudí) a britskú (1,5 milióna) zónu a Nemci z Československa medzi USA (1,75 milióna) a sovietske ( 0,75) zóny.
Okrem toho bolo do americkej zóny pridelených 500 tisíc Nemcov z Maďarska; a vo francúzskej okupačnej zóne mali byť usadení Nemci rakúskeho pôvodu (150 tisíc). Toto presídlenie sa malo uskutočniť medzi decembrom 1945 a augustom 1946. Napríklad presídľovanie z Poľska do britskej zóny sa začalo vo februári 1946 (trasami Stettin – Lubek a Korford – Gelmannstadt) a prebiehalo s pomerne vysokou intenzitou: 22 vlakov týždenne.
Keďže Briti nemali kapacity na zvládnutie takéhoto toku, uzavreli svoje hranice v polovici augusta a obmedzili týždenný počet prijatých vlakov na dva. Dokonca sa obrátili na sovietske úrady so žiadosťou o dočasné zastavenie toku, keďže Poliaci naďalej posielali vlaky s Nemcami na západ v rovnakom tempe.
Vo všeobecnosti však realizácii plánu čelili početné politické a organizačné prekážky, ktoré podmieňovali skutočnosť, že počet presídlených nakoniec dosiahol 3,5 milióna osôb. Inými slovami, výsledok tesne prekročil polovicu vopred plánovaného čísla.
Mnohostranná dohoda medzi Spojeným kráľovstvom, USA, Francúzskom a ZSSR stanovila uskutočnenie osobitného sčítania nemeckých utečencov a presídlencov v zónach kontrolovaných signatármi zmluvy 29. novembra 1946.
V priebehu sčítania bolo zaregistrovaných deväť miliónov vysídlených osôb z Reichsdeutsche, pričom väčšina z nich asi 6,15 milióna osôb žila na východných územiach Ríše, ktoré boli stratené po vojne: 3,5 milióna v Poľsku a 2,5 milióna v Československu.
Nedokončený príbeh – pomôžme rodine, ktorá náhle prišla o otca. Z plánov oslavy 50-ky môjho švagra sa odrazu organizoval jeho pohreb. Nikto to nečakal.