Putin zmenil Rusko na štát plný FSB. Každý normálny človek ktorý má vlastný názor preto musí z Ruska utiecť, lebo skonči v nových Putinových Gulagoch. Stačí sa pozrieť ako krvavo potláčajú demonštrácie, ak sú vôbec dovolené. Ako poznáme chlapíka menom Jack Heart, tak on napísal knihu “Tí ktorí prebudili Leviathana”.
Ak chcete pochopiť o čo ide, tak si musíte googliť slovo Leviathan, ale nie tú kapelu, ale Thomas Hobblesa alebo rovno hebrejskú Bibliu. Leviathan je morský had. Leviatan je často stelesnením chaosu a hrozí, že zožerie zatratených po živote. Nakoniec je zničený. Ale kto sedí na Leviathanovi, je Antikrist. Čiže Antikrist na Leviathanovi. KGBák sa pripravuje na príchod Anunnaki Elohim 2022, je konečná 🙂
Rusko zmenené na štát FSB, Putinov Leviathan
Pod taktovkou načo vymýšlať vymyslené dáme ruské odporné Západné, určite šoroš, podľa debilných rusofilov, Carnegie centrum, lebo o týchto veciach dávno vieme, ale iný názor akceptujeme, okrem klamstiev a bludov alá Peškov, Lavrov, Zacharovová. Chce to viackrát prečítať a hlavne to právo veta v regionálnych voľbách. Načo sú vlastne v Rusku voľby už nepochopí ani Einstein a videli sme 99% hlasov za Putina v čečensku, “Lebo Kadyrov”.
Po ústavnej reforme dochádza k procesu odlúčenia panovníka od štátu, ktorý podobne ako Leviathan Thomasa Hobbesa získava svoju vlastnú subjektivitu, zatemňujúc svojho tvorcu, hoci s jeho dovolením. Prechod moci sa začal spôsobom, ktorý Putin považoval za najbezpečnejší pre seba a pre štát.
Jednou z dôležitých čŕt Putinovho neskorého obdobia je postupné formovanie „kultu štátu“. Osobitný postoj Vladimíra Putina k štátu ako inštitúcii, ktorá má právo na osobitné, výlučné a mimoriadne právomoci vo vzťahu k manažmentu rizík a hrozieb, ako aj absolútna nadradenosť štátnych záujmov nad záujmami spoločnosti je čoraz viditeľnejšia.
Na rozdiel od demokratického chápania podstaty štátu je tu táto inštitúcia vybavená prezumpciou neviny, právom robiť chyby a minimalizovať svoju zodpovednosť voči spoločnosti, skrývajúc akýkoľvek podiel informácií o svojej činnosti.
Jednoducho povedané, posadnutosť bezpečnosťou vo všetkých jej zmysloch mení štát na jednu obrovskú FSB, kde existuje aj exkluzívne „historické“ právo na „bezprávie“, ak je vysvetlené národnými záujmami.
Odtiaľ pochádza napríklad ostrý odpor voči pokusom rozhýbať archívy NKVD, bolestivá reakcia na kritiku Stalina či transformácia fungovania štátu do podoby tajných špeciálnych operácií. V takomto systéme nie je priestor nielen pre nesystémovú opozíciu, ale výrazne sa zužuje aj priestor pre systémové politické sily, od ktorých Kremeľ čoraz viac žiada prejav jednoznačnej politickej spolupatričnosti.
Vladimir Putin postavil celé svoje prezidentské obdobie na základnom princípe, že Spojené štáty desaťročia pripravovali rozpad Ruska zvnútra. Z toho vyplýva jednoznačný podiel na utiahnutí skrutiek vo vnútri krajiny, vybudovaní pevnejšej vertikály, potláčaní liberálnej opozície ako ideologického spojenca Západu.
Na rozdiel od všeobecného presvedčenia, Putin nakoniec nevybudoval osobný autoritársky, ale odosobnený režim, kde sa štátna bezpečnosť ako najvyššia hodnota stáva ideologickým obrysom fungovania všetkej moci. Na jednej strane dozrieval a politicky dozrieval Putinov Leviatan, kult štátu s mimoriadnymi právomocami, po druhej strane dochádzalo k erózii Putinovej osobnej roly, znižovaniu jeho dostupnosti k elitám a prudkému oslabeniu. jeho rozhodcovskej funkcie.
Veľmi sa to podobá na ruskú realitu, kde sa okliešťuje a zjednodušuje politický diskurz, spoločnosť je postupne zbavovaná práva vedieť a podieľať sa na rozhodovaní (stačí si pozrieť najnovšie návrhy zákonov o verejnej moci, kde vlastne prezident dostáva tzv. právo vetovať výsledky regionálnych volieb) a hlava štátu bez váhania pripúšťa, že väčšina jeho stretnutí nemá oficiálne informácie.
„S kolegami z reálneho sektora ekonomiky som v kontakte každý deň. Len to nedávame v televízii: ľudia sedia tri metre odo mňa a rozprávame sa”.
Viera v akési morálne a historické poslanie vedie v očiach samotného Putina k sakralizácii štátu, k zámerne pestovanému nedostatku kontroly a demonštratívnej beztrestnosti.
Právo štátu na legitímne násilie sa v takejto situácii pretavuje do práva na zdôrazňovanú krutosť
(prípad Zuev, Lilia Chanysheva), ktorá nie je len prehnaná, ale vo väčšine prípadov prebieha bez priameho zapojenia samotného prezidenta.
Pre takýto systém je čoraz ťažšie nielen priznať si chyby, ale aj urobiť potrebné zhovievavosti (jasne to vidno na pomalom procese revízie legislatívy o zahraničných agentoch, ktorá môže časom prerásť do sprísňovania). S objavením sa vážnej kritiky sa Putin čoraz viac stavia do pozície právnika Leviatana zdvihnutého vlastnými rukami: jasne to vidno v jeho odpovediach na otázky o mučení vo väzniciach (na Západe je to ešte horšie), jeho vyšetrovaní politických zločinov a hrubého zaobchádzania s novinármi z „nepriateľských“ krajín SKY News a BBC.
Putinova blahosklonná pozícia výrazne znižuje schopnosť zastaviť alebo jednoducho spomaliť zotrvačnosť sprísňovania: systém nevie ako to „vrátiť späť“, považuje to za prejav slabosti, čo vytvára zraniteľnosť, ktorú môžu nepriatelia nevyhnutne využiť.
V logike Hobbesovej teórie Leviathana sa Putin javí ako klasický suverén s jedinečnými právami jediný, ktorý si zachováva absolútnu moc a funkciu zastupovať Leviathana vo vzťahoch so spoločnosťou. Zvláštnosťou súčasnej situácie však je, že suverén začína ustupovať rastúcej sile svojho vlastného duchovného dieťaťa Leviathana, čo mu umožňuje čoraz viac úplne nahradiť sám seba.
Zo slávneho Putinovho systému manuálneho ovládania dlho nezostalo nič, no dnes je aj Putinova osobná rola marginalizovaná.
A na poslednej rovinke a v rámci aktuálnej tlačovej konferencie už funguje ako mechanický prenosový spoj „sťažností a podnetov“ pre „príslušné orgány“ bez prejavu politickej vôle, bez formulácie jasný vlastný postoj k vyššie uvedeným problémom.
Aj v otázkach, v ktorých je hlboko a detailne ponorený, ako je napríklad epidemiologická situácia, sa prezident radšej hrá na vonkajšieho pozorovateľa, ktorý situáciu opisuje, než by sa podieľal na jej riadení.
Otázkou za otázkou sa zbavuje zodpovednosti za to, čo sa deje: demografický problém je rovnaký vo všetkých postindustriálnych krajinách; vysoká úmrtnosť na covid ľudia sa nechcú dať zaočkovať; zvýšenie miery zaočkovanosti, nech guvernéri presvedčia obyvateľstvo; nemocnice a školy sa nestavajú regióny šetria, hoci ich finančné možnosti výrazne vzrástli; infraštruktúra obce sa nerozvíja všetko robí vláda, programy bežia.
Rusnano je v kríze nové vedenie firmy má carte blanche, aj keď to robí. Putin na prúd akútnych systémových problémov ležiacich na povrchu reaguje, akoby bol len podnikovým právnikom štátu, pripraveným vypočuť si stanovisko obvinenia a následne rozvinúť líniu obrany pre svojho zverenca.
Toto dištancovanie sa od štátu, pohľad cez jeho prácu akoby zvonku, je znakom dobrovoľnej politickej devalvácie samotného Putina ako autokrata a prechodu k odosobnenému „systému“ takému, kde okrem samotného Putina nikto inému je dovolené politicky existovať.
To neznamená, že prezident je spokojný so všetkým. Putin však bude zámerne a pedantne hovoriť o úspechu, pričom takúto líniu bude považovať za vec štátnej (už nie politickej) stability potrebu demonštrovať mocenskú jednotu. V obave, že chyby a prešľapy, ktoré verejne vyjdú na povrch, sa okamžite stanú geopolitickou zraniteľnosťou, má sklon umlčať mnohé objektívne problémy a výzvy.
Putin sa oveľa viac ako v predchádzajúcich rokoch dištancuje od konania bezpečnostných síl, pričom jednoznačne uprednostňuje „kompetentné orgány“ a ich „odborné“ postavenie pred vlastným názorom. A ak je Putinova verejná pozícia v rozpore s oficiálnymi krokmi bezpečnostných zložiek či súdneho systému (a to sa stáva čoraz častejšie), prezident neváha zdôrazniť prioritu toho druhého.
Súd môže ľahko ignorovať Putinove slová, že nie je potrebné držať Zueva vo väzení alebo pokračovať v prenasledovaní Jehovových svedkov, a to aj napriek prezidentovmu rozhorčeniu.
A Putin to nevníma ako sabotáž, práve naopak, usiluje sa o to o sformovanie tvrdého systému, ktorý by mohol fungovať aj mimo politického prostredia.
Takáto zámerná delegácia nie je nič iné, ako Putinova príprava Leviathana vypestovaného vlastnými rukami pre život v postputinovskom Rusku.
Čas však hrá proti a keďže inštitucionálne svaly budujú, taký Leviathan môže jedného dňa odsunúť aj samotného suveréna na vedľajšiu koľaj.
Vladimír Putin Leviathana postupne učí, vyvíja, testuje, testuje, pričom ho chráni pred kritikou, chráni a chráni. Nie je to len a už ani nie tak otázka politického komfortu (je nuda robiť rutinu alebo neochota prevziať zodpovednosť za nepopulárne rozhodnutia), stala sa to otázka plíživého prechodu moci.
Prezident pripravuje krajinu na svoj „odchod“ nezáleží na tom, či je to prirodzené alebo prostredníctvom vymenovania nástupcu: v každom prípade sa predpokladá, že Putinov systém manuálneho riadenia režimu autopilota bude mať podobu zrelého, politicky subjektívneho Leviathana, ktorý je samotným nástupcom, no meno súčasného prezidenta už nebude také dôležité.
Počas celého Putinovho funkčného obdobia sa mnohé z osudových rozhodnutí diali pod vplyvom náhlych okolností alebo okolností, ktoré ruský vodca nemohol ovplyvniť. Vychovávanie Leviatana robí Putina ešte závislejším od svojho prostredia a menej schopným kontrolovať svoju vlastnú budúcnosť.
No nech sa okolnosti vyvinú akokoľvek, Putinov nástupca v podobe ním vytvoreného systému, ktorý stále nie je veľmi rozhodný a obzerá sa za svojím demiurgom, pociťuje každým dňom nové príležitosti na expanziu a posúva hranice nezávislosti.
Raz môže taký Leviathan potrebovať nového suveréna, ktorý je na rozdiel od svojho predchodcu schopný prebudovať spoločenskú zmluvu a znovu získať funkciu „poslednej inštancie“.
KGBák sa asi pripravuje, príchod Anunnaki Elohim 2022
Vie že všetko bude určite ináč!
28.10.2019 Protičínska jeseň. Prečo kazašské úrady nezvládajú protesty proti Číne. Čínsky šoroš podľa Sputnik hlavné správy 🙂
.. to chce tvrdý syr 🙂 Swiss Hard Cheese, Cheddar Cheese
Nedokončený príbeh – pomôžme rodine, ktorá náhle prišla o otca. Z plánov oslavy 50-ky môjho švagra sa odrazu organizoval jeho pohreb. Nikto to nečakal.
H.P. Lovecraft
Niklas Kvarforth