Lóža Tri oči, Three Eyes, Henryho Kissingera a vojna vo Vietname. V slobodomurárskej lóži Ur-Lodge „Three Eyes“ sa zišli postavy kalibru: David Rockefeller (narodený v roku 1915, americký bankár, jeden zo zakladateľov skupiny Bilderberg a Trilaterálnej komisie), Nelson Rockefeller (1908-1979, viceprezident USA, 1974-1976), Paul Desmarais starší (1927-2013, veľmi bohatý kanadský podnikateľ), George Pratt Shultz (nar. 1920, ekonóm, politik a obchodník), Stephen D. Bechtel Jr. (nar. 1925, veľmi bohatý americký podnikateľ, postupom času aj držiteľ významných verejných funkcií súvisiacich s priemyselnými problémami), Gerald Ford (1913-2006, politik USA), Henry Kissinger (nar. 1923, politik, politológ a podnikateľ), Zbigniew Brzezinski (nar. 1928, politik a politológ, zakladateľ v tom istom roku 1967 Ur-Lodge “Lux ad Orientem”), Giovanni Agnelli (1921-2003, taliansky priemyselník, mnoho rokov dominus Fiatu. Slobodomurár Agnelli bol tiež členom rôznych paramurárskych spoločností) a André Meyer (1898-1979, veľmi silný francúzsky bankár) a spústa iných.

Slobodomurárska lóža Tri oči, Three Eyes

Nie všetci slobodomurári medzi tými, ktorých sme doteraz spomenuli a medzi tými, o ktorých sme sa ešte nezmienili, ktorí boli zasvätení do tejto superlóži pred rokom 1975 alebo dokonca po až dodnes – súhlasili s niektorými epochálnymi a hrubými rozhodnutiami makropolitického charakteru a makroekonómie. potom väčšinou hlasov schválili členovia „Troch očí“ a členovia Ur-Lodge napojených na konzervatívny, oligarchický okruh vrátane „Hviezdnej ruže kompasu“, „Geburah“, „Edmunda Burkea“, „Joseph de Maistre“, „Leviathan“, „Pan-Europe“, „Der Ring“, „Valhalla“, „Parsifal“ a potom „Biely orol“ a „Hathor Pentalpha“, napriek tomu sa každý z nich podieľal na iniciačno-ideologickej klíme devalvácie progresívnej demokracie ako takej a požiadavky na solídnejšie riadenie moci v rukách osvietených a domnele múdrych oligarchov.

V skutočnosti to bol práve tento okruh oligarchických Ur-Lodge, ktorý na Západe sprostredkoval postupnú kultúrnu devalváciu úlohy verejnej sféry v porovnaní so súkromnou, ako aj postupné vyprázdňovanie, ústup podstatnej suverenity ľudí v prospech efektívnej moci sústredenej v rukách verejných, poloverejných a súkromných inštitúcií, ktoré sú čoraz menej voliteľné alebo priamo kontrolovateľné voličmi.

Nie všetky pobočky týchto Ur-Lodge schválili určité podvratné, teroristické a štátne prevratové metódy a stratégie, aby v priebehu desaťročí dosiahli želaný výsledok zatknutia dlhej vlny západnej demokracie, ale drvivá väčšina z nich do určitej miery spolupracovala na vytvorení atmosféry erózie zvnútra demokratických inštitúcií ako takých.

Okruh oligarchických Ur-Lodge (v rámci ktorého sa nachádzali najvýznamnejší členovia notoricky známeho finančno-vojensko-priemyselného komplexu, ktorý sme už niekoľkokrát spomenuli) vedený „Troma očami“, predovšetkým s príchodom Richarda Nixona bol schopní čeliť teraz už nevyhnutnému problému konca vojny vo Vietname so všetkou ľahkosťou a mimoriadnou pomalosťou, aby mnoho pridružených spoločností mohlo zarobiť obrovské zisky na dodávkach vojenských a civilných osôb určených pre vojnový scenár.

Vojna vo Vietname

Až v roku 1973 (január – marec) boli podpísané parížske mierové dohody, ktoré ukončili zásah USA na vietnamskom fronte a určili postupný návrat amerických jednotiek. Avšak až v júli 1975 Kongres USA schválil úplné zníženie ekonomicko-vojenskej pomoci, ktorá, hoci v obmedzenej forme, naďalej prúdila do zdiskreditovaných a skorumpovaných vládnych štruktúr Južného Vietnamu.

Na druhej strane jednotky nemenej skorumpovanej (a určite ideologicky totalitnejšej) vlády Severného Vietnamu dobyli juho vietnamské hlavné mesto Saigon už v apríli 1975. 2. júla 1976 celý Južný Vietnam bola pripojená k štátu riadenému komunistickým diktátorom Ton Du’c Tha’ngom (1888-1980: na vrchole Vietnamskej demokratickej republiky od smrti Ho Ch Minha v roku 1969), ktorý sa od tohto momentu bude nazývať Vietnamská socialistická republika.

ZSSR a Čína, ktoré vyvinuli obrovské úsilie, pokiaľ ide o vojenskú a ekonomickú pomoc Severnému Vietnamu a Vietkongu (pomoc sa postupne zvyšovala, keďže americká pomoc južným Vietnamcom sa zmenšovala, takže nadnárodné vojnové korporácie a rôzne iné súvisiace odvetvia naďalej získavali na význame obraty až do konca, napriek rastúcej neangažovanosti americkej administratívy), dosiahli dôležité víťazstvo podstaty a imidžu, zatiaľ čo Spojené štáty americké vyšli so zlou medzinárodnou povesťou a kolektívnou morálkou v kúskoch z vietnamského konfliktu.

Samozrejme veci by sa vyvíjali úplne inak, keby v roku 1969 išiel Robert Kennedy do Bieleho domu so svojimi veľkými voličmi v zásterách.
V skutočnosti progresívny (prokennedovský) slobodomurársky okruh pod vedením Ur-Lodges, ako sú „Thomas Paine“, „Krištof Kolumbus“, „Ioannes“, „Montesquieu“, „Daath“, „Simón Bolivar“, „Ghedullah“, „Fratternité Verte“, „Hiram Rhodes Revels“, „Newton-Keynes“, „Benjamin Franklin“, „Carroll z Carrolltonu“, mali na mysli riešenie vojny vo Vietname okamžite, v rokoch 1969-1970, stabilizujúc vietnamskú situáciu za rovnakých podmienok ako kórejská s definitívnym rozdelením regiónu na Severný Vietnam a Južný Vietnam, ktorého hlavným mestom je Saigon a očistenie od všetkej korupcie a zlých spôsobov vlády, vďaka ktorej sa jeho režim nepáčil mnohým obyvateľom tohto územia.

Takýto mier (úplne opačného charakteru, než aký stanovila spoločnosť Kissinger & Company v januári 1973 v Paríži, ktorý zabezpečil hanebný americký ústup po obetovaní nespočetných mladých životov Američanov aj Vietnamcov a ktorý bol predzvesťou následná vojenská katastrofa, viatikum k totálnemu víťazstvu Severného Vietnamu) by bol vyjednaný priamo s Čínou a ZSSR, hľadali by rozumnejších vládnych predstaviteľoch a bola by podporená postojom rozhodnej obrany Juhovietnamskej republiky a miestnych obyvateľov.

Veľkí slobodomurársko-liberálni voliči Roberta Kennedyho mali skrátka plán na dosiahnutie mieru vo Vietname od roku 1969-1970 bez toho, aby si pred Severným Vietnamom, ZSSR a Čínou stiahli nohavice, čím by zachránili veľa životov a verejné peniaze obom stranám, podporujúc za prítomnosti svetovej verejnej mienky, autentickú a demokratickú regeneráciu Južného Vietnamu (úplný opak toho, čo od roku 1955 robili režimy v Saigone so svojím autoritárskym a fašistickým antikomunizmom).

Namiesto toho mierové dohody podpísané v Paríži slobodomurárom „Troch očí“ Henrym Kissingerom boli diktované prefíkanou, cynickou a vôbec nie humanitárnou zmenou stratégie na vrchole kartelu Ur-Lodges, ktorý v tom čase ovládal americkú administratívu.

Vráťme sa však o krok späť.

Ako sme už skôr pozorovali, slobodomurárska lóža „Tri oči“ sa zrodila v rokoch 1967 až 1968 s úlohou: zabrániť istému americkému a svetovému rozvoju hnutí z roku 1968; zastaviť, čeliť politickému, kultúrnemu a mediálnemu vzostupu osobností ako Robert Kennedy a Martin Luther King; implementovať podmienky pre oligarchickú involúciu západného a globálneho vládnutia.

Pri presadzovaní týchto cieľov prevzala slobodomurárska lóža Tri oči aj úlohu chrániť záujmy toho finančno-vojenského komplexu, ktorý si neželal príliš rýchle ukončenie vietnamského konfliktu od roku 1969.

Na druhej strane, od roku 1971 Nixon a Kissinger tvrdo pracovali na zlepšení diplomatických vzťahov medzi USA a Čínou.

---

Tajemství Egypta - první tunel, Radu Cinamar, Rumunské Bucegi