Vojna v Južnom Osetsku alebo Gruzínska bitka súdruha KGBáka a Medvedeva s doživotnou imunitou z trestných činov. Spoločné bárbeqjú týchto dvoch s čajíkom je známe každému. Škoda že ten čajík nepijú ako známy Putinov Plutonium Tea pre ruskú opozíciu.

Invázia ruských síl do Gruzínska s cieľom poučiť režim vzdorného prezidenta Saakašviliho a dokázať, že patrí Moskve, aj ked sa hrá na nezávislý štát. Nezávislé štáty bývalého ZSRR nikdy nesmú požiadať o členstvo v NATO ani rečami! To je Moskovský rozkaz.

Nezávislosť štátu Rusko okamžite dokáže inváziou svojej armády, ako to dokázali v ČSSR, Maďarsku, Poľsku a NDR. Možno príde aj Moldavsko.

Teraz to máme na Ukrajine a deziformačná kampaň, je už dávno spustená aj s Krymom a zelenými mužikmi, ktorých Putin nikdy nechcel priznať až nakoniec priznal, lebo mu niekto hodil na stôl satelitné zábery tých zelených mužíkov, a mohol tak ukázať iným štátom čo ich čaká ak spomenú slovo NATO.

Čečenci sa chceli osamostatniť od RF a to bol ten problém so sférami vplyvu a nie s nejakými Wahábistami ako krmí Slovač maltezský rytier na Slovensku v službách Kremľa a KDH. Dôležitá je vždy dezinformácia, a v tom sú práve rusofili platení Kremľom, majstri.

Ale o tom vieme dávno, takže nenaletíme sprostostiam článkov hlavných správ a armadneho magazinu. Tento človek bol proti rozdeleniu ČSSR určite len preto, aby sa celé ČSSR naraz stala súčasťou RF a nie na 2x, vždy sa plánuje roky dopredu 🙂

Preto propagujú na Slovensku aj domobranu, aby každá politická strana mala vlastnú strano domobranu, a nastolil by sa chaos, ktorý by zachránil Biľakov list od KDH a Maltézského rytiera lebo aj v rusku sú maltézski rytieri, ilumináti Vatikánu. List by podpísal dement Kotlebák 🙂

Vojna Južné Osetsko, lebo Gruzínsko chcelo vstúpiť do NATO a to sa nesmie na rozkaz kremľa

Takto vyzerá hrdý sovietský človek, vojak mierotvorca v čečenskej vojne, ktorému mlieko tečie po brade 🙂

Z týchto chudákov sa stali bezvýznamné nuly po skončení vojny v Čečensku a štát sa na nich úplne vykašlal, lebo prvú vojnu deti prehrali.


Ale táto Gruzínska vojna sa ukázala ako rozhodujúci bod obratu vo vojenskej reforme Ruska.

Rusi zvíťazili, ako to nevyhnutne chceli, ale robili to oveľa menej hladko a efektívne, ako očakávali, a nie bez toho, aby vyšli najavo najrôznejšie problémy.

Mark  Galeotti. Veľký medved a vojna, prirodzená súčasť svojej sféry vplyvu Ruska

Napríklad opustené letiská boli bombardované kvôli chybnej inteligencii; priateľský oheň si vyžiadal mnoho ľudských životov; a poruchy komunikácie prinútili dôstojníkov odovzdať svoje príkazy civilným mobilným telefónom. To všetko poskytlo novému ministrovi obrany Serdjukovovi a náčelníkovi generálneho štábu generála Nikolajovi Makarovovi strelivo, ktoré malo donútiť konzervatívne vrchné velenie prijať vážne reformy.

Južné Osetsko, Invázia ruských síl, lebo Gruzínsko chcelo vstúpiť do NATO

Malá nezávislá krajina Gruzínsko dlho dráždila Moskvu, ktorá ju považovala za prirodzenú súčasť svojej sféry vplyvu. Zvolenie vzdelaného Michaila Saakašviliho za prezidenta v roku 2004 a jeho následné snahy o nadviazanie užších vzťahov so Západom všeobecne a najmä s NATO začali rusi považovať za ohrozenie ich sféry vplyvu.

Putin sa rozhodol nielen dokázať Gruzínsku, že je súčasť ruskej sféry vplyvu, ale tiež ho použiť ako príklad pre väčšie susedné štáty, ktoré tiež môžu myslieť na nezávislé myšlienky.

Za vlády Saakašviliho sa gruzínske sily nielen modernizovali, ale predovšetkým požiadali o podporu a výcvik USA. Gruzínsko rozšírilo svoj záväzok voči koalícii pod vedením USA v Iraku a v roku 2006 verejne vylúčilo štyroch Rusov, o ktorých tvrdili, že pracujú pre GRU.

Vzťahy sa neustále zhoršovali do roku 2007 existovali nepotvrdené správy o ruskom lietadle zostrelenom gruzínskou protivzdušnou obranou; ale Moskva chcela zabezpečiť, aby mala pri vojne proti Gruzínsku pevnú zámienku.

Z tohto dôvodu to vyzeralo na Južné Osetsko a Abcházsko, dva povstalecké regióny Gruzínska, ktoré boli od roku 1992 prakticky autonómne.
Južné Osetsko bolo pre Moskvu obzvlášť užitočné. Zdieľalo etnické väzby so susedným ruským regiónom Severné Osetsko; mohlo by sa posilniť tunelom Roki pretínajúcim oblasť Veľkého Kaukazu; a jej vedenie pod vedením Eduarda Kokoityho bolo tvrdo proti Gruzínske.

Rovnako ako Abcházsko, aj Južné Osetsko bolo chránené ruskými „mierovými jednotkami“ a neúspešný pokus gruzínskych síl o znovuzískanie regiónu v roku 2004 zanechal dedičstvo trpkosti a vzájomného podozrenia, z ktorého mohla Moskva vyťažiť. Na svojom samite v Bukurešti v apríli 2008 sa NATO zdržalo ponúkania úplného Akčného plánu členstva Gruzínsku aj napriek lobovaniu amerického prezidenta Georga W. Busha, užšie vzťahy sa však javili ako nevyhnutné.

To nahnevalo Rusov a vtedajší šéf generálneho štábu Jurij Balujevskij varoval, že Moskva „podnikne kroky“, aby zabránila vstupu Gruzínska alebo ďalších postsovietskych štátov do západnej aliancie.

V tejto fáze Vladimír Putin odovzdal prezidentský úrad svojmu premiérovi Dmitrijovi Medvedevovi, pretože ústava zakazovala prezidentovi vykonávať tri funkčné obdobia po sebe. O tom však nikto nepochyboval, aj keď dnes je to technicky práve Medvedevov predseda vlády.

Putin stále doslova vyvolával strety a gruzínska politika, ktorú začal, sa posunula k jej koncu. Juhoosetské nepravidelní armády, ktoré Moskva vyzvala a vyzbrojila, začali cez spornú hranicu útočiť na gruzínskych civilistov a vládne sily. V niektorých prípadoch Gruzínci vystrelili späť a 1. augusta 2008 začali Južní Oseti ostreľovať gruzínske dediny v rozpore s dohodou o prímerí z roku 1992.

Ich cieľom bolo evidentne vyprovokovať notoricky známeho Saakašviliho s horkou hlavou k nejakému druhu akcie, ktorú by Rusi mohli použiť ako zámienku. Nasledujúci týždeň došlo k nárokom a protipohľadávkam, k zastaveniu paľby a prepadnutiu, až kým 7. augusta gruzínske sily nezačali bombardovať juhoosetské hlavné mesto Cchinvali.

Na druhý deň skoro ráno sa gruzínska 3. a 4. brigáda presunuli cez hranice a postupovali smerom k mestu. Moskva mala vojnu, ktorú chcela. Gruzínske sily sa čoskoro dostali do Cchinvali, ale to bola tiež základňa ruských mierových síl a prvé ráno boli dvaja zabití a päť zranených. Gruzínci tvrdili, že to bolo v sebaobrane, pretože Rusi na nich strieľali, ale Moskva okamžite tvrdila, že išlo o nelegitímny akt agresie, a aktivovali sa starostlivo stanovené plány.

Boli zahájené letecké útoky proti gruzínskym silám v Južnom Osetsku a tiež proti letiskám a iným strategickým cieľom v samotnom Gruzínsku. 104. pluk 76. výsadkovej divízie bol urýchlene prevezený do Cchinvali, zatiaľ čo skupiny taktických práporov zo 135., 503. a 693. pluku 19. motorovej streleckej divízie (ktoré boli zhromaždené tesne za hranicami pod zámienkou cvičení päťdesiatej ôsmej armády) sa začali pohybovať cez tunel Roki, podporovaný prvkami 10. brigády Spetsnaz.


Tie vraj plánované cvičenia poznáme veľmi dobre, lebo plán na obsadenie cudzieho územia, tiež treba pripraviť dopredu 🙂 Nikdu never Rusovi ani nos medzi očami! Lukašenko a spol. bola naschvál rusmi naplánovaná vyprovokovaná akcia na likvidáciu opozície v Bielorusku vopred. Miesta kde sú naplánované manévre ruskej armády, tam sa neskôr vždy niečo zomelie ako v Kazachstane a Kyrgizku teraz a vo všetkých post ZSSR republikách. Nové ZSSR je ako jed a reči o členstve v NATO to je rovno, novičok!


Za nimi nasledovali 70. a 71. pluk od 42. motostreleckej divízie a ďalšie komando od 22. brigády Spetsnaz. Do rána 10. augusta mali gruzínske sily kontrolu nad väčšinou Cchinvali, ale príliv sa blížil. V oveľa väčšej sile ruská bojová jednotka a ich juhoosetskí spojenci v priebehu toho dňa vytlačili Gruzíncov z mesta napriek pokusom o niekoľko protiútokov.

Saakašvili oznámil prímerie, Rusi však nejavili známky ochoty zastaviť sa a tlačili ďalej do Gruzínska, ktoré smerovalo k strategickému mestu Gori na ceste do hlavného mesta Tbilisi. Po náletoch vládne sily 11. augusta opustili mesto a stiahli sa späť, aby posilnili Tbilisi, o dva dni neskôr ruské sily a ich pomocní spojenci obsadili Gori.

8. augusta začali lode ruskej čiernomorskej flotily parovať na abcházskom pobreží zo svojej základne v Sevastopole na Kryme, zatiaľ čo bombardéry Su-24 zasiahli prístavné mesto Poti. Keď sa štyri gruzínske hliadkové člny snažili zachytiť ruskú flotilu, 10. augusta ruská raketová korveta Mirazh jeden potopila a ostatných zahnala.

Ruské lode vytvorili pozdĺž abcházskeho pobrežia „bezpečnostnú zónu“, ktorá blokovala zvyšky gruzínskeho malého námorníctva; medzitým boli v južnom abcházskom prístave Ochamchire vylodené dva prápory námornej pechoty, obrnené jednotky 20. motorovej streleckej divízie prekročili hranice z južného Ruska a prvky 7. leteckej útočnej divízie pristáli v hlavnom meste Suchumi.

Títo sa spojili s parašutistami, ktorí už boli prítomní v rámci „mierového“ kontingentu, a zatiaľ čo sa abcházske sily zmocnili rokliny Kodori, presunuli sa do západného Gruzínska a zmocnili sa miest Zugdidi a Senaki. Odtiaľ začali podnikať razie do Poti, pričom v prístave zničili šesť gruzínskych hliadkových člnov a dokonca zajali päť vozidiel Humvee dodávaných Spojenými štátmi. Aj keď sa z Gori posunuli o kúsok ďalej smerom k Tbilisi a podnikli niekoľko náletov na hlavné mesto, Rusi boli v podstate spokojní, že ich názor bol vyslovený.

Prezident Saakašvili bol vyprovokovaný k poskytovaniu toho, čo by ruskí diplomati mohli „roztočiť“ ako obrannú vojnu, a Gruzínsku sa preukázali dôsledky otvoreného vzdoru (napríklad akákoľvek myšlienka na členstvo v NATO). 15. augusta Saakašvili podpísal prímerie, ktoré sprostredkovali predstavitelia Európskej únie, a 18. Rusko začalo sťahovať svoje jednotky.

Abcházsko a Južné Osetsko sa stali plnohodnotnými protektorátmi Moskvy. Toto víťazstvo by nemalo byť prekvapením: celková populácia Gruzínska tvorila iba jednu dvadsiatinu obyvateľov Ruska a Moskva sa sústredila na obmedzené ciele.

Avšak tohto predvídateľného víťazstva sa zúčastnilo veľa neočakávaných zlyhaní. Poznamenalo sa, že Gruzínci vycvičení v USA mali ako vojaci tendenciu prekonávať svojich protivníkov. Po celú svoju prípravu robili Rusi ťažké chyby aj prechodom cez tunel Roki a preskupením v bojovom poradí. Často zlyhali pri efektívnej koordinácii a boli zraniteľní voči gruzínskym prepadom a protiútokom vrátane jedného proti postupujúcej kolóne blížiacej sa k Cchinvali, ktorá zanechala vážne zraneného veliteľa päťdesiatej ôsmej armády generálporučíka Anatolija Khrulyova a jeho jednotky nemali inú možnosť ako vypuknúť a ustúpiť.

Tento nedostatok koordinácie často odrážal nejednotnú a datovanú komunikáciu: v jednom okamihu si
Khrulyov musel dokonca požičať satelitný telefón od novinára, ktorý mu dáva rozkazy. Jednotky nasadené na staršie tanky T-62 a T-72M a na tých druhých sa zistilo, že mnohé z kanónov pre pokročilé reaktívne pancierovanie sú bez, takže sú zraniteľné voči gruzínskym protitankovým zbraniam.

Problémy s údržbou boli rozšírené a zlyhania v satelitnom zameriavaní bránili v používaní presnej munície. Ak Saakašvili dal Putinovi zámienku na vojnu, slabý výkon ruských síl mu a Medvedevovi dal zámienku požadovať skutočnú vojenskú reformu zameranú na rýchlu modernizáciu ozbrojených síl.


Takže dnešný Ukrajnský problém je NATO a ruské śféry vplyvu a nie nejaký AZOV a vraj fašisti a podobné somariny z rusofilných plátkov gdovina a dementa lehotského. To nám rusi ukázali aj v 1968 roku, po ktorom zas prahnú ruské prasatá na Slovensku. Jediným cieľom Maltezského Rytiera je vystúpenie z NATO a NATO mu poslúžili Kotlebák, debil Uhorčik a ich sprostosti o vraj vlastenectve.

Potom by nasledoval dalši krok o sférach vplyvu ruska v strednej Europe.

Teraz už len čakať, kedy KGBák Putin oznámi, že chce výsledky Jaltskej konfencie o tých sférach vplyvu znovu oživiť. Rusom sa totiž nikto neprosil aby obsadzovali cudzie štáty v druhej vojne. Ak je niečo nazvané ako Veľká vlastenecká vojna, to je vojna po hranice vlasti po svetových stranách a nie nové hranice Ruska končiace v západnom Portugalsku pri mori, ako to chcel Stalin. Generál Patton ideš 🙂

Rusku si zbala švestky do rukaskov Kelty 🙂

Elektrický bicykel ENGWE 1200W

Elektrický bicykel ENGWE


Do not believe *anything* until the Kremlin denies it™