Vojna medzi frakciami slobodomurárov Ur-Lodges. Po zatienení a marginalizácii sociálneho a politického vplyvu starých profánnych a tradičných cirkevných aristokracií sa boj o moc v súčasnosti stal občianskou vojnou medzi slobodomurárskymi lóžami, víťaznými v priebehu moderných konfliktov, vďaka ktorým sa Západ stal hegemónom celej planéty na kultúrnej, ekonomickej, vedeckej, technologickej a politickej úrovni.

Vojna medzi slobodomurárskymi frakciami, Tavistock, Massoni Ur-Lodges

Na jednej strane skupiny zasvätencov (väčšina do polovice 20. storočia), ktoré si želajú, aby sa celé ľudstvo podieľalo na princípoch bratstva, rovnosti, slobody a sociálnej spravodlivosti.

Na druhej strane sú okruhy presvedčené namiesto toho, aby boli schopné konštituovať duchovnú a ideologickú neoaristokraciu, dominantnú nad zvyškom ľudských bytostí (profánni alebo slobodomurári na nízkej úrovni, považovaní za rovnako nehodných riadiť planetárnu vládu) predovšetkým prostredníctvom ekonomicko-finančných a mediálne nástroje, po druhé prostredníctvom korupcie a zotročenia samotnej demokraticky zvolenej politickej triedy.

Ak sa vrátime ku konkrétnemu prípadu Tavistock inštitútu ľudských vzťahov a ďalších podobných inštitúcií sociálnej psychológie typických pre sekulárnu a vedecky orientovanú súčasnosť, uniká rekonštrukcii spomínanej knihy (pripravenej démonizovať akýkoľvek zrod moderny ako vnútorne zlú a zameranú na konšpiračné účely), ktoré na jej okraji koagulovali (a stále koagulujú) aspoň dva rôzne typy záujmov.

Na jednej strane motivácia všetkých tých, ktorí v nadväznosti na najväčších otcov vedeckej psychológie 20. storočia – slobodomurárov Sigmunda Freuda a Carla Gustava Junga, chceli rozšíriť okruh vedomostí o ľudskej psychike aj v kolektívna a vzťahová sféra, nadväzujúca na štúdie a experimenty, ktoré nie sú nevyhnutne inšpirované účelmi manipulácie a sociálnej kontroly, ale často orientované na pragmatické ciele terapeutického alebo čisto kognitívneho charakteru filozoficko-vedeckej matrice.

Na druhej strane určite mimoriadna pozornosť, s akou predstavitelia určitých mocenských skupín (verejných i súkromných) sledovali teoretické a experimentálne práce o kolektívnej a vzťahovej psychologickej dynamike, dozrela v špecifických a dobre financovaných výskumných ústavoch.

V prvom prípade ide o normálnu inštitucionálnu deklináciu moderných medicínskych, psychiatrických, psychologických a sociálno-antropologických poznatkov; v druhom prípade s možnosťou aplikácie týchto poznatkov na praktické účely, civilné aj vojenské, verejné aj súkromné.
V skutočnosti tieto psychosociologické poznatky mohli a môžu byť použité viac ako legitímnym a rozumným spôsobom (v reklame, kreatívno-umeleckom alebo súvisiacom so svetom šoubiznisu; na účely lojálnej kultúrnej, ideologickej a politickej propagandy; v dobre regulovanej kontexty špionáže a kontrašpionáže atď.), alebo záludné a cenzurovateľné, keď sa poznatky o najhlbšej dynamike individuálnej a kolektívnej psychiky hromadia na prevádzkovanie sociálnych tráum, dezinformácií a masovej manipulácie.

Epiphanius klame s vedomím, že klame a že chce svojich čitateľov manipulovať neinformatívnymi výrazmi, keď píše, že:

V konečnom dôsledku je hlavným cieľom Tavistocku hľadanie spôsobov, ako dosiahnuť „zmeny v kultúrnych paradigmách“ v
ľudské spoločnosti prostredníctvom vytvárania „narušeného sociálneho prostredia“ alebo manipulácie „skrytej skupinovej dynamiky“.

V skutočnosti je primárnym účelom Tavistocku a iných podobných inštitútov v podstate skôr vedecké štúdium psychiky a antropických vzťahov (viac-menej organizovaných), a teda aj z logicko-kognitívnych následkov, toho, ako sú spôsobili zmeny v kultúrnych paradigmách v ľudských spoločnostiach a ako možno zaviesť manipulácie okultných skupín.

Potom je prirodzené, že niektoré úprimne progresívne a zákonné záujmové skupiny v liberálnom a demokratickom zmysle využívajú plody práce Tavistocku (a podobných inštitúcií) práve na boj, demaskovanie a demystifikáciu akejkoľvek manipulatívnej operácie spoločného svedomia mocnosťami. Verejné a súkromné, zatiaľ čo záujmové skupiny, ktoré majú tendenciu byť elitárske a nedemokratické, sa budú snažiť ohnúť získané poznatky do skutočne manipulatívnej perspektívy verejnej mienky.

Keď Epiphanius píše:

Ale skutočné predmostie Tavistocku v Spojených štátoch predstavuje hlavný americký „think tank“, spoločnosť Rand Corporation, zriadená ako bašta Riia, a teda CFR, na kontrolu americkej politiky na všetkých úrovniach, medzinárodnej vzťahy, zbrojenie, programový priestor, vnútorná politika a pod.

Sieť individuálnej kontroly mysle a kolektívneho správania zameraná na vytvorenie, s podporou veľkých základov, jedinej myšlienky zakladajúcej novú škálu „politicky korektné“ alues, za pár desaťročí vyžarovalo, ako každý vidí po celom Západe, nenápadne sa presadilo v politike štátov, vo vzdelávacom systéme, v bankovom a podnikateľskom svete, v zvykoch, vzbudilo nepostrádateľné états d ‘esprit na rôznych úrovniach, magická flauta autority, ktorá vedie národy do éry syntézy, smerom k impozantnej homologizácii s ideológiou Gnózy.

Autori nešpecifikujú, že Riia, Cfr a Rand Corporation sú zas prekrížené vnútornými rozdielmi medzi ich členmi a predstavujú len niektoré z artikulácií nadnárodnej slobodomurárskej a paramasónskej moci. Navyše, pokiaľ ide o údajnú „jedinú myšlienku“, ktorá by charakterizovala súčasnú planetárnu ekuménu je užitočné pripomenúť tradicionalisticky orientovaným autorom, akým bol Epiphanius, že spoločnosť Ancien Régime, po ktorej túžili a ktorú ľutovali, bola založená na jedinom konfesionálnom myslení a na represívnom, cenzúrnej a násilnej neznášanlivosti voči akejkoľvek forme nesúhlasu s etablovanou cirkevnou a občianskou mocou.

Pri bližšom pohľade sa skrátka ocitneme tvárou v tvár paradoxu ospravedlňovateľov „uzavretých, neliberálnych, antidemokratických, autoritárskych a dogmaticky inšpirovaných jedinou náboženskou myšlienkou“, ktorí slobodne píšu svoje vlastné výbojné démonizujúce kritiky typu „otvorenej spoločnosti“. Ktorý široko toleruje ich právo na slobodu myslenia a združovania práve ako nositeľa kognitívneho, expresívneho a eticko-praktického pluralizmu.

Ďalší paradox: nárok byť zachovaný ad aeternum ako „homologujúca autorita verejného a súkromného myslenia a konania“ patril práve k etablovaným hierokratickým a aristokratickým (ak nie absolutistickým) mocnostiam predmodernej Európy.

A súčasné príklady reorganizácie vládnutia v neoaristokratickom a elitárskom zmysle, konšpiračných teoretikov ako Epiphanius sa líšia od analogických oligarchických tvrdení starovekého režimu len preto, že sú sekulárne a založené na ezoterickej (slobodomurárskej) spiritualite, namiesto toho, aby sa spoliehal na jedinú nábožensko-exoterickú myšlienku a na rétoriku rodovej línie a moci, ktorá „vychádza priamo z Boha a nie z ľudí“, spravovanej v mene božstvo obmedzenými kruhmi cirkevníkov, šľachticov a panovníkov, napríklad z Božej milosti.

---

Tajemství Egypta - první tunel, Radu Cinamar, Rumunské Bucegi