Robert Fico sa rád stavia do pozície neohrozeného obrancu Benešových dekrétov, posledného múru proti revízii dejín a údajnej maďarskej krivde, no zároveň predvádza obdivuhodnú schopnosť kamarátiť sa s Viktorom Orbánom, ktorého politická rétorika má k revízii dejín podozrivo blízko.

Robert Fico bráni Benešove dekréty ako politický talizman

Benešove dekréty sú v Ficovom podaní posvätný artefakt, ktorý sa vytiahne vždy, keď treba demonštrovať tvrdosť, štátnickosť a historickú neohrozenosť, ideálne pred domácim publikom, ktoré ocení jasné gesto bez potreby nepríjemných detailov.

V tejto verzii reality sú dekréty symbolom spravodlivosti, poriadku a historickej logiky, kde všetko do seba krásne zapadá a nikto sa už nepýta, ako je možné, že princíp kolektívnej viny je raz nedotknuteľný a inokedy nepríjemná chyba dejín.

Orbán ako strategický kamarát

Zároveň však sledujeme fascinujúci paradox, keď ten istý politik, ktorý sa tvári ako nekompromisný strážca povojnového usporiadania, nachádza spoločnú reč s Viktorom Orbánom, premiérom krajiny, ktorá počas druhej svetovej vojny bojovala po boku Hitlera a aktívne sa podieľala na rozbití Československa.

Samozrejme, v tejto priateľskej kapitole deja už história prestáva byť ostrým mečom a mení sa na jemnú kulisu, ktorú netreba zbytočne rozoberať, pretože strategické partnerstvo a spoločné fotky majú prednosť.

Keď sa história hodí a keď zavadzia

Ak sa hovorí o Maďaroch ako menšine na Slovensku, história sa vytiahne v plnej sile, s dôrazom na vinu, následky a nemennosť povojnových rozhodnutí, no ak ide o Maďarsko ako politického spojenca, minulosť sa zrazu stáva zložitou, citlivou a hlavne nevhodnou na otváranie.

Maďarská účasť na vojne po boku nacistického Nemecka je v tomto príbehu zvláštne flexibilný fakt, ktorý buď existuje, alebo neexistuje, podľa toho, komu práve podáva ruku predseda slovenskej vlády.

Národ verzus vláda, podľa potreby

Zaujímavé je, že argument o rozlišovaní medzi národom a vládou sa používa veľmi selektívne, pretože zatiaľ čo v prípade Slovenského štátu sa dôsledne zdôrazňuje, že Slováci boli obeťami režimu, v prípade Maďarov sa tento jemný rozdiel často vytráca.

Keď je to politicky výhodné, národ sa zmení na homogénny blok historickej viny, a keď sa to nehodí, zrazu sa hovorí o suverenite, rešpekte a potrebe neotvárať staré rany.

Realpolitik po stredoeurópsky

Celý tento príbeh nie je ani tak o Benešových dekrétoch, ani o historickej spravodlivosti, ale o klasickej stredoeurópskej realpolitike, kde sa minulosť používa ako kladivo alebo vankúš podľa aktuálnej potreby.

Robert Fico tak dokáže v jednej vete hovoriť o nemennosti povojnového poriadku a v druhej sa bratíčkovať s lídrom krajiny, ktorá mala na jeho rozbití aktívny podiel, bez náznaku rozporu či rozpakov.

Záver, ktorý vlastne nikoho neprekvapí

Sarkastická pointa je jednoduchá: Benešove dekréty sú nedotknuteľné, história je jasná a zásadová, pokiaľ sa to hodí do domácej politickej kampane, no ak ide o geopolitické kamarátstva, minulosť sa elegantne odloží do zásuvky označenej „neotvárať“.

A tak sa v strednej Európe opäť ukazuje, že história nie je učiteľkou života, ale praktickým nástrojom, ktorý sa používa presne vtedy a presne tak, ako to vyhovuje tým, ktorí sú práve pri moci.