Ako dnes rozlíšiť politický názor od trestného činu schvaľovania napr. agresie na Ukrajine, alebo v inom štáte. Veľmi dobrá otázka – práve rozlíšenie medzi politickým názorom a trestným činom schvaľovania je jadrom viacerých medializovaných trestných káuz na Slovensku. Nejde pritom o subjektívny pocit, sympatie či morálne hodnotenie výroku, ale o presné právne kritériá, ktoré používajú všeobecné súdy, Ústavný súd SR aj Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP).

Ako rozlíšiť politický názor od trestného činu schvaľovania

Slovenské trestné právo netrestá názory ako také. Trestné je iba konanie, ktoré napĺňa zákonné znaky konkrétneho trestného činu. Preto existuje jasný právny „test“, pomocou ktorého sa posudzuje, či ide ešte o politický prejav, alebo už o trestnoprávne postihnuteľné schvaľovanie trestného činu.

1. Obsah výroku: názor verzus oslava zločinu

Prvým a základným kritériom je samotný obsah výroku.

Politický názor je taký, ktorý hodnotí:

geopolitickú situáciu,
konanie štátov alebo vlád,
vojenské, bezpečnostné či ideologické stratégie.

Typicky ide o formulácie ako „podľa môjho názoru“, „považujem za správne“, „ide o obranný krok“, „ide o geopolitický konflikt“.

Trestné schvaľovanie naopak spočíva v tom, že výrok:

výslovne chváli násilie,
ospravedlňuje trestný čin ako taký,
oslavuje páchanie zločinov.

Rozhodujúce je, či výrok legitimizuje násilie, nie to, či je spoločensky prijateľný.

2. Konkrétnosť: musí ísť o konkrétny trestný čin

Druhým kľúčovým znakom je konkrétnosť. Slovenské trestné právo nepozná trestanie za abstraktné hodnotenie vojny alebo agresie.

Politický názor sa vyjadruje k:

vojne ako celku,
konfliktu medzi štátmi,
medzinárodnej situácii.

Trestné schvaľovanie však musí smerovať ku:

konkrétnemu trestnému činu (napr. vražda civilistov, masaker),
konkrétnemu páchateľovi alebo skupine páchateľov.

Bez identifikácie konkrétneho trestného činu neexistuje objekt, ktorý by bolo možné „schvaľovať“ v zmysle Trestného zákona.

3. Kontext výroku: verejná diskusia verzus glorifikácia násilia

Súdy vždy posudzujú aj kontext, v ktorom bol výrok vyslovený.

Chránený politický prejav vzniká najmä:

v rámci verejnej politickej diskusie,
pri komentovaní aktuálneho diania,
v ideologickej alebo hodnotovej polemike.

Trestne relevantný prejav sa vyznačuje tým, že:

oslavuje násilie,
dehumanizuje obete,
normalizuje páchanie trestnej činnosti.

Rovnaká veta môže mať iný význam v analytickom texte a iný význam na zhromaždení, kde sa násilie glorifikuje.

4. Úmysel hovoriaceho: rozhodujúci psychický prvok

Trestný čin schvaľovania je úmyselný trestný čin. To znamená, že nestačí, aby výrok pôsobil kontroverzne alebo poburujúco.

Prokuratúra musí preukázať, že autor výroku:

vedel, že ide o trestný čin,
a chcel ho schvaľovať alebo bol s tým uzrozumený.

Ak cieľom výroku bolo vyjadriť politický postoj, presvedčiť verejnosť alebo kritizovať iných aktérov, chýba základný znak trestnej zodpovednosti.

5. Jazyk a forma: analytický prejav verzus dehumanizácia

Súdy posudzujú aj jazykové prostriedky.

Politický názor používa jazyk:

hodnotiaci,
analytický,
ideologický.

Trestné schvaľovanie sa prejavuje jazykom:

oslavným („urobili dobre, že zabíjali“),
dehumanizujúcim („zaslúžili si zomrieť“),
výzvovým.

6. Postoj ESĽP: politický prejav má najvyššiu ochranu

Európsky súd pre ľudské práva opakovane zdôrazňuje, že:

„Sloboda politického prejavu sa vzťahuje aj na výroky, ktoré šokujú, urážajú alebo znepokojujú.“

Obmedzenie slobody prejavu je prípustné len vtedy, ak ide o:

priamu podporu násilia,
oslavovanie konkrétnych zločinov,
podnecovanie k nenávisti spojené s násilím.

Rozlíšenie medzi politickým názorom a trestným činom nie je otázkou sympatií ani morálneho hodnotenia. Ide o právnu analýzu založenú na obsahu výroku, jeho konkrétnosti, kontexte, úmysle a forme.

Ak výrok hodnotí vojnu, politiku alebo štátne konanie bez schvaľovania konkrétneho trestného činu konkrétnej osoby, ide o politický názor – nie o trestný čin.