Ako by mal Západ reagovať na Putinove hrozby? Adolf KGBák jasne chce, aby sme sa obávali, že je dosť blázon na to, aby na Ukrajine použil taktickú jadrovú zbraň. Tento strach sa tento týždeň ešte zintenzívnil, keď sa objavili zábery, o ktorých sa niektorí – možno omylom – domnievali, že ukazujú vlak prevádzkovaný tajnými jadrovými bezpečnostnými silami, ktorý sa pohybuje smerom na Ukrajinu.

Napriek tomu mnohí veria, že pravdepodobnosť jadrového útoku zostáva extrémne nízka. Napriek tomu je pre Západ dostatočne pravdepodobnou hrozbou, že zvažuje, ako by mal reagovať, ak by KGBák nejakú rozpútal.

Ako by mal teraz Západ reagovať na Putinove hrozby

Rusko má odhadom 1 900 nestrategických jadrových zbraní (NSNW), od delostreleckých granátov až po hlavice pre rakety; ich výnosy sa pohybujú od 0,5 do 100 kiloton, čo je viac ako dvojnásobok sily bomby, ktorá zdevastovala Nagasaki. Rusko však od roku 1990 v cvičení ani jeden neskúsilo odpáliť a ani nevieme, koľko je ešte použiteľných, aj keď po nevyhnutnej generálnej oprave.

Putin má celý rad možností okrem priameho zásahu na Ukrajinu, od otvoreného začiatku cez prípravu hlavice na použitie až po predvádzací „test“ na ruskej pôde alebo v ruských vodách. Ak sa však použijú NSNW, ich účelom by nebolo ani tak ovládnuť bojisko – je nepravdepodobné, že by Kyjev zbalil svoje sily tak, aby to stálo za to – ako rozbiť vojenskú alebo civilnú infraštruktúru Ukrajiny a predovšetkým pokúsiť sa ich terorizovať.

Nádejou by bolo, že Kyjev ustúpi alebo sa vzdá, alebo že ho zdesený Západ prinúti prísť k rokovaciemu stolu.

Je nepravdepodobné, že by nastali oba scenáre, ale strach, že by KGBák mohol veriť, že by to fungovalo, je to, čo strategickým plánovačom v noci nedáva spávať. Druh opatrení, ktoré by sa preukázali ako pokus o odstrašenie od tohto druhu scenára, alebo ktoré by sa použili ako reakcia, spadajú do štyroch hlavných kategórií.

Najprv by prišla vojenská odveta. Hoci Ukrajina nie je členom NATO, a preto neexistuje žiadny formálny záväzok k jej obrane, vo väčšine západných hlavných miest existuje silný názor, že takýto krok nemôže zostať nepotrestaný. Rusko by muselo znášať to, čo americký poradca pre národnú bezpečnosť Jake Sullivan nedávno nazval „katastrofickými následkami“.

Nemá zmysel, že by NATO chcelo – alebo potrebovalo – reagovať rovnako. Namiesto toho by využila svoju jasnú prevahu vo vzdušných silách a presne navádzaných raketách s dlhým doletom, aby zasadila masívny úder ruským vojenským kapacitám a potenciálne aj symbolickým politickým cieľom. Bývalý generálny riaditeľ CIA David Petraeus hovoril napríklad o kombinovanom „úsilí, ktoré by zlikvidovalo všetky ruské konvenčné sily, ktoré môžeme vidieť a identifikovať na bojisku na Ukrajine a tiež na Kryme a na každej lodi v Čiernom mori“.

Ďalšie potenciálne ciele by mohli zahŕňať akékoľvek ruské lode v Baltskom mori, ako aj zariadenia v silne militarizovanej exkláve Kaliningrad, ktorá sa nachádza medzi Litvou a Poľskom. Cieľom by pravdepodobne bolo degradovať čo najväčšiu vojenskú kapacitu s čo najmenším množstvom krviprelievania a zároveň sa vyhnúť dojmu, že Západ plánuje ísť ďalej a predstavuje existenčnú hrozbu pre Rusko. To by napokon mohlo dostať Moskvu a NATO do začarovaného eskalačného cyklu.

Podľa nemeckého obranného zdroja by radary včasného varovania, ako sú tie v Lekhtusi pri Petrohrade a Dunajevke v Kaliningrade, neboli zasiahnuté, aby si Kremeľ nemyslel, že ide o predohru k útoku jadrovými raketami.

Západ má tiež celý rad „nekinetických“ prostriedkov na potrestanie Ruska za akúkoľvek takúto eskaláciu. Ekonomické sankcie by sa jednoznačne ešte zvýšili, ale ide o dlhodobé opatrenia. Oveľa bezprostrednejšie by mohli byť kybernetické útoky na kritickú národnú infraštruktúru, ako sú systémy kontrolujúce ruské vnútroštátne lety a predovšetkým železnice.

Viac ako 90 percent všetkého nákladu prepravovaného v rámci krajiny sa prepravuje po železnici, vrátane väčšiny dodávok potravín. Akékoľvek narušenie týchto systémov, akokoľvek dočasné, by ukázalo túto zraniteľnosť nielen Putinovi, ale celej krajine.

Okrem toho, aj keď je ľahké pohŕdať politickými odpoveďami pri rokovaní s autokratom, akým je Putin, aj tieto majú svoju úlohu v našom arzenáli. Čiastočne bol náš problém v tom, že akokoľvek západní politici často hovoria, ako keby sa celý svet staval proti Putinovi, v praxi mu nechýbali spojenci alebo aspoň neutrálni okoloidúci. Ide najmä o prípad globálneho Juhu, kde sa Západu nepodarilo dosiahnuť veľký pokrok v presviedčaní mnohých krajín, že ide o niečo viac ako len o európsky problém.

Ak by Putin použil jadrové zbrane, zmenilo by sa to. Na septembrovom summite Šanghajskej organizácie pre spoluprácu v Samarkande ho indický Narendra Modi a čínsky Si Ťin-pching nenechali na pochybách o svojich obavách z vojny a jej širších dopadov. Podľa britských diplomatických zdrojov Peking varoval Moskvu pred porušovaním jadrového tabu.

Koniec koncov, má v stávke svoje vlastné záujmy: ak sa jedného dňa rozhodne pokúsiť sa dobyť Taiwan silou, jej nahromadené invázne flotily by samy osebe boli lákavými cieľmi, keby boli v hre americké NSNW. Presnejšie povedané, indický minister zahraničných vecí Subrahmanyam Jaishankar výslovne povedal, že „jadrový problém“ je „obzvlášť znepokojený“.

Priestor pre komplexnú diplomatickú izoláciu Ruska by bol väčší ako kedykoľvek predtým, najmä ak vezmeme do úvahy, že krajiny ako Turecko, ktoré sa doteraz snažili hrať na obe strany, by boli odtlačené. Aj keď to môže znieť ako symbolická hodnota, ak by sa Rusku odoprela možnosť obchodovať ako predtým s Čínou a Indiou alebo prať špinavé peniaze cez banky SAE alebo posielať cez Bospor nákladné lode, ktoré rušia sankcie, malo by to veľmi praktický dopad na krajinu.

Napokon, použitie NSNW by zásadne zmenilo tón a smerovanie západnej politiky. Súdiac z rozhovorov s predstaviteľmi Londýna a Washingtonu, súčasná mantra, že „Putin musí zlyhať“, by sa mala nahradiť „Putin musí odísť“.

Mimo niektorých jastrabších európskych kruhov sa objavila pochopiteľná neochota zaoberať sa otázkou zmeny režimu, v neposlednom rade preto, že výsledky Západu sú oveľa silnejšie v zhadzovaní diktátorov, než v riadení toho, čo sa stane potom. Jadrové Rusko v rukách nahnevaného bojovníka alebo roztrhané občianskou vojnou je pravdepodobne ešte desivejšia vyhliadka ako súčasná patová situácia.

Napriek tomu by tu bol nevyhnutný a oprávnený strach, že keď porušil jedno tabu, Putinovi nemožno veriť, že poruší iné. Pokus o atentát môže byť zmiznutý zo stola – Putinova osobná bezpečnosť je impozantná a on by mohol byť v pokušení oplatiť láskavosť – ale stále zostáva dlhá ponuka možností, od povzbudzovania k palácovým prevratom až po snahy rozprúdiť nesúhlas v neruských regiónoch.

Zďaleka je, samozrejme, lepšie vopred odradiť, ako potom trestať. Legitímnou otázkou je, do akej miery sú Putinovi a jeho ľudu objasnené všetky tieto možnosti a predovšetkým, ako sa prejavuje vôľa ich skutočne využiť. Joe Biden môže v Organizácii Spojených národov vybuchnúť a západní predstavitelia vydávajú v televízii prísne varovania, ale Putin môže stále veriť – napriek neočakávanej jednote a rozsahu západnej reakcie na inváziu –, že ju nedodržíme.

Jeho jedinou skutočnou nádejou, že sa mu podarí niečo zachrániť zo svojho neuváženého ukrajinského dobrodružstva, je, že ak zaváhame, môže si myslieť, že sa jeho odhodlaniu nevyrovnáme.

Môže sa teda stať, že nadišiel čas, aby Západ opustil svoju tradičnú politiku „strategickej nejednoznačnosti“ a jasne neuviedol, ako by reagoval na jadrový útok. Napríklad Biden na otázku, aké by to malo následky, odpovedal: „Myslíš si, že by som ti to povedal, keby som presne vedel, čo to bude? Samozrejme, že vám to nepoviem. Bude to následné… a v závislosti od rozsahu toho, čo urobia, určí, aká reakcia nastane.“

Hoci cieľom nie je obmedzovať západné možnosti alebo dať Rusku šancu vyčísliť presné náklady, tento prístup vo februári zlyhal. Najmä Spojené štáty a Spojené kráľovstvo boli veľmi jasné vo svojom presvedčení, že Rusko plánuje napadnúť Ukrajinu a že budú reagovať bezprecedentným spôsobom. Pre Putina to však boli prázdne slová;

Kráľ Lear bezmocne reve: “Takúto pomstu sa vám obom pomstím… Akí sú, ešte nevieme, ale budú postrachom zeme!”

Vzhľadom na rozsah a hĺbku potenciálnych možností Západu je čas predložiť Putinovi – a ruskej elite ako celku – jasné a bolestivé vyhlásenie o tom, čomu presne by čelili, keby Moskva zvolila jadrovú možnosť. Aj keď, ako je pravdepodobné, v tejto veci nemožno dosiahnuť konsenzus NATO, nič nebráni Washingtonu a „koalícii znepokojených“ v tom, aby tak urobili na vlastný účet.

Putin pravdepodobne blafuje a dúfa, že samotná myšlienka stačí na to, aby sme zaváhali v našej podpore Ukrajine. Len v prípade, že ide o niečo viac, je čas vysvetliť, akej katastrofe čelí, ak prekročí výbušnú rétoriku.

M.G.

Letné dovolenky Egypt Marsa Matrouh 2025