Čo sa stane, ak Amerika nesplatí svoj dlh? Investori by prinajmenšom požadovali vyššie úrokové sadzby na kompenzáciu rizika, čo by viedlo k sprísneniu úverových podmienok na svetových trhoch. V každom prípade by už Ameriku zachvátila prísna fiškálna úspora. Bez možnosti požičať si dodatočné prostriedky by vláda bola nútená znížiť výdavky o výpadok medzi bežnými daňovými príjmami a výdavkami.

Analytici z Brookings Institution odhadujú toto zníženie cez noc na približne 25 %. Podľa Moody’s Analytics by takéto zlyhanie spôsobilo okamžitý pokles ekonomiky takmer o 1 %, pričom by miera nezamestnanosti stúpla z 3,4 % na 5 %, čo by malo za následok stratu zamestnania približne 1,5 milióna ľudí.

Ak USA nesplatí svoj dlh. Nepredstaviteľná eventualita sa stáva až príliš reálnou

V krátkodobom scenári, ak Kongres nakoniec zvýši dlhový strop, trhy by sa mohli zotaviť. Bankrot trvajúci len niekoľko dní by poškodil reputáciu Ameriky a pravdepodobne by viedol k recesii. So zručným riadením by sa to však dalo zmierniť a vyhnúť sa tomu, aby sa stal nočnou morou.

Rozsiahlejšie zlyhanie by predstavovalo väčšie nebezpečenstvo. Ekonóm agentúry Moody’s Mark Zandi to prirovnáva k potenciálnemu „plachtovému momentu“ s odkazom na jeseň roku 2008, keď Kongres pôvodne neschválil Program na záchranu problémových aktív, čo spôsobilo krach globálnych trhov. Ak by dlhový strop zostal nezvýšený aj po zlyhaní, následky by mohli byť podobne vážne.

Rada ekonomických poradcov Bieleho domu odhaduje, že v prvých mesiacoch porušenia by akciový trh mohol klesnúť o 45 %. Moody’s predpovedá pokles približne o 20 % a zvýšenie nezamestnanosti o päť percent, čo povedie k strate zamestnania približne 8 miliónov Američanov. S vládou obmedzenou dlhovým stropom by nebola schopná reagovať na pokles fiškálnymi stimulmi, čím by sa prehĺbila hĺbka recesie.

Vlna znižovania úverových ratingov by tieto problémy ešte viac zhoršila. Počas predchádzajúceho vyrovnania sa s dlhovým stropom v roku 2011 Standard & Poor’s znížila rating Ameriky na úroveň pod jej najvyšší rating AAA. Po bankrote by ratingové agentúry čelili obrovskému tlaku, aby ich nasledovali.

To by mohlo spustiť škodlivú reťazovú reakciu, pričom inštitúcie podporované americkou vládou, ako je Fannie Mae, kľúčový zdroj financovania hypoték, tiež zažijú zníženie ratingu. To by následne viedlo k vyšším hypotekárnym sadzbám, čo by podkopalo životne dôležitý sektor nehnuteľností. Výnosy z podnikových dlhopisov by stúpli, keď sa investori hnali za hotovosťou, a banky by obmedzili pôžičky, čo by vyvolalo všeobecnú paniku.

Objavili sa aj nepredvídateľné a bizarné zvraty. Za normálnych okolností sú meny krajín, ktoré nesplácajú svoje záväzky, značne znehodnotené. V prípade amerického prelomu sa však investori môžu spočiatku hrnúť do dolára a považovať ho za bezpečný prístav počas krízy, ako to zvyčajne býva. V domácom prostredí sa ľudia môžu uchýliť k vkladom v bankách, ktoré sú príliš veľké na to, aby zlyhali, pretože verili, že Federálny rezervný systém ich ochráni bez ohľadu na okolnosti.

Napriek tomu by akékoľvek známky odolnosti prišli s kolosálnym varovaním: Amerika by rozbila dôveru, ktorú do nej svet už dlho vkladá. Otázky o alternatívnych menách a finančných systémoch, ktoré by nahradili dolár, by sa stali naliehavejšie. Akonáhle je viera rozbitá, nie je ľahké ju obnoviť.

Postupný posun smerom k štátnej kontrole vo finančnom systéme: Ako to bude vyzerať uprostred budúcej nestability?

Historický vzťah medzi financiami a štátom má hlboké korene, pričom bankové domy vystupujú ako veritelia poslednej inštancie voči vládcom v ohrození. Karta sa však obrátila a banky teraz predstavujú hrozbu pre stabilitu štátu. Tento posun vyvolal zvýšený dohľad zo strany oficiálnych inštitúcií. Pred storočím znamenal zásah štátu počas Veľkej hospodárskej krízy významný zlom. Globálna finančná kríza v rokoch 2007-2009 tento trend ešte viac posilnila. Nedávne nepokoje posunuli bankový systém ďalej na ceste štátnej kontroly.

Federálna korporácia pre poistenie vkladov (FDIC), americký regulátor, 11. mája zverejnila, že veľké banky v krajine môžu čeliť stratám vo výške 16 miliárd USD v dôsledku zlyhania Silicon Valley Bank (svb) a Signature Bank. Navyše možno budú musieť prispieť ešte viac, aby zmiernili krach iného veriteľa, Prvej republiky. Úradníci v Spojených štátoch, Británii a Európe v súčasnosti zvažujú, či poskytnúť rozsiahlejšiu ochranu bankových vkladov. Tieto opatrenia sú najnovším prejavom klesajúcej sily bánk a stupňujúceho sa vplyvu štátu. Štát v posledných mesiacoch získava čoraz väčšiu prevahu v rôznych oblastiach vrátane poistenia vkladov, núdzových úverov a regulácie kvality aktív.

Bankári aj regulačné orgány uznávajú, že zmeny implementované v časoch otrasov majú tendenciu vydržať. Andrew Haldane, bývalý z Bank of England, výstižne prirovnal záchrannú sieť ponúkanú bankám k „príliš natiahnutému elastickému materiálu“, ktorý sa po roztiahnutí už nikdy úplne nevráti do pôvodnej veľkosti. Okrem toho už možno pozorovať záblesky možného budúceho rozšírenia jurisdikcie štátu. To by mohlo zahŕňať výrazne prísnejšie nariadenia o kolateráli alebo neúmyselný posun smerom k úzkemu bankovému systému. Vynára sa otázka: Ako ďaleko sa ešte rozšíri dosah štátu?

Aby sme pochopili základnú dynamiku, je nevyhnutné zvážiť poistenie vkladov – opatrenie, ktoré sa často pripisuje prezidentovi Franklinovi Rooseveltovi. Roosevelt sa však spočiatku postavil proti jej zavedeniu v roku 1934, pretože sa obával, že by to viedlo k samoľúbosti v riadení bánk, pretože poistení vkladatelia sa už nebudú obávať o bezpečnosť svojich prostriedkov.

Aj keď mnohé krajiny spočiatku váhali s prijatím takéhoto poistenia kvôli podobným obavám, nakoniec sa rozšírilo, často realizované v čase krízy. Túto jar americkí regulátori išli nad rámec predchádzajúcich opatrení tým, že retrospektívne chránili vkladateľov v svb, Signature Bank a efektívne v Prvej republike. Prezident, minister financií a predseda Federálneho rezervného systému v rôznej miere zdôraznili, že všetky bankové vklady sú bezpečné.

Núdzové pôžičky sú ďalšou oblasťou, v ktorej rastie úloha štátu. Banky potrebujú veriteľa poslednej inštancie, pretože sú vo svojej podstate nestabilné. Vklady sú splatné na požiadanie; úvery sú dlhodobé. Žiadna inštitúcia tak nebude mať peniaze po ruke, keď sa ich vkladatelia dožadujú masovo.

Walterovi Bagehotovi sa pripisuje rada, že aby sa predišlo kríze, centrálni bankári by mali voľne požičiavať solventným inštitúciám, zabezpečené dobrým kolaterálom a za sankčnú úrokovú sadzbu. Nedávno zavedený „program bankového financovania“ zo strany Fedu tento výrok odmieta. Oceňuje dlhodobé cenné papiere na nominálnu hodnotu, aj keď ich trh výrazne diskontuje, a neukladá takmer žiadnu pokutu nad trhovú úrokovú sadzbu.

Čím väčšia je poistka, tým viac dôvodov musí vláda diktovať, aké riziká môžu banky podstúpiť. V tom spočíva tretí zdroj plíživej štátnej kontroly: regulácia kvality aktív. Banky všade podliehajú pravidlám, ktoré obmedzujú rizikovosť ich aktív a určujú, koľko kapitálu musia držať. Skutočné riziko prichádza, keď preferencie politiky zasahujú do pravidiel poskytovania úverov.

V Amerike sa to už deje na hypotekárnom trhu, ktorému dominujú dva vládou podporované podniky: Fannie Mae a Freddie Mac. Tieto dve inštitúcie teraz spoločne ručia za úverové riziko za viac ako polovicu hypoték. Ich záruky umožňujú 30-ročné hypotéky s pevnou úrokovou sadzbou a splatnosťou, ktoré Američania očakávajú. Pomáhajú tiež vysvetliť, prečo americký finančný systém znáša väčšie úrokové riziko ako európsky, kde sú hypotéky s pohyblivou sadzbou bežné.

---

Tajemství Egypta - první tunel, Radu Cinamar, Rumunské Bucegi