Duch človeka nepodlieha času. To, čo nás najdlhšie desí, je vždy to, čo nepoznáme. Zdá sa, že definícia muža a ženy v ústave potrebuje dlhšie zrieť ako víno. Po mesiacoch vyhlasovania, že “to je priorita číslo jeden”, nám vládna garnitúra oznámila, že sa tento kľúčový zápis odkladá na september. Nie preto, že by nebol pripravený, ale preto, že… vlastne prečo?

Duch človeka nepodlieha času, muž a žena sa odkladá

Niečo medzi “nemáme čas” a “nie je to úplne naliehavé”.
A medzi riadkami: „Ľudia, prosím vás, neotravujte, máme dôležitejšie kauzy – napríklad Naháňačku Naďa.”

Nech žije duch – len nech nie je v ústave
Na chvíľu si pripomeňme, čo sa sľubovalo:
– že už konečne „ochránime tradičné hodnoty“,
– že „gender aktivisti“ nebudú „diktovať biológiu“,
– že raz a navždy bude napísané čierne na bielom, kto je muž a kto žena.

Lenže čo sa nestalo? Termín sa posúva. A to napriek tomu, že definovanie pohlavia vraj malo byť také jednoduché. Veď predsa: „Muž má penis a žena má maternicu.“ (Tak to aspoň hovorí politická anatómia.)

Tak prečo to nejde napísať do ústavy?

Možno preto, že realita je komplikovanejšia ako status na Facebooku.
A možno preto, že keď sa strach z neznámeho zneužíva príliš dlho, začne sa opotrebovávať.

Keď nepoznáš nepriateľa, vytvor si ho

Pravda je taká, že vládni stratégovia potrebujú nepriateľa.
Kedysi to boli migranti. Potom “liberáli”. Neskôr vakcíny, potom Ukrajina, Brusel, OSN, EÚ, mimovládky, umelci a… muž v sukniach.

Ale aj najväčšia rozprávka sa raz opozerá.
A tak tu máme vlečúci sa príbeh o tom, ako muž má byť muž a žena má byť žena, ale nevieme, kedy to vlastne stihneme uzákoniť.
Najskôr treba naháňať exministrov, schvaľovať výnimky pre kamarátske tendre a hlavne – tváriť sa suverénne pred voličmi.

Zatiaľ čo duch človeka nepodlieha času, definícia pohlavia je očividne veľmi krehká. Potrebuje ešte dozrieť. A možno sa do septembra ešte zmení aj názov ministerstva.

Kto sa vlastne bojí?

Hovorí sa, že najsilnejším strachom je strach z neznámeho.
A práve to je pravý dôvod celej tejto ideologickej paniky. Nie sú to transrodoví ľudia, čo ohrozujú spoločnosť. To spoločnosť sa bojí vlastnej neistoty. Bojí sa toho, čo nepozná, čo nevidí každý deň, čo nevie zaškatuľkovať do školských poučiek.

Lenže neznáme nezmizne tým, že ho zakopeme do ústavy.
To len nádejnejší voliči získajú pocit, že niekto „robí poriadok“. A o to v skutočnosti ide.

Duch prežije, ústava vydrží

Takže nie, v septembri sa nestane zázrak. Možno prejde novela, možno nie. Ale jedno je isté – ten, kto potrebuje vlastnú identitu potvrdzovať cez zákony, si nie je celkom istý ani sebou.

Duch človeka, povedzme si na záver, nepotrebuje ústavný paragraf, aby vedel, kým je. A najväčší strach nevzniká zo skutočných hrozieb, ale z nášho vnútorného chaosu.

A ten zatiaľ žiadna vláda nevyriešila. Ani tá, čo si ho pestuje ako volebnú stratégiu.

Ak prechádzate na Apple Mac Mini, toto je najlepšia IPS budget voľba