Fínsko a Švédsko požiadajú o členstvo v NATO, to je usvedčujúcou výčitkou strategickej predvídavosti ruského prezidenta Adolfa Putina. Dve krajiny hrdé na svoju dlhú históriu vojenskej neangažovanosti dospeli k záveru, že riziko znepriatelenia si svojho suseda je vyvážené dodatočnou bezpečnosťou, ktorú získajú pripojením sa k aliancii zameranej na odolávanie ruskej agresii.

Fínsko, Švédsko požiadajú o členstvo v NATO, rusa nech trafí šlak

Je to priamy dôsledok invázie na Ukrajinu, ktorú Putin nariadil zdanlivo, aby zabránil rozširovaniu Aliancie a KGBák drieme niekde v roku 1945.

Je to tiež výčitka pre tých, ktorí tvrdia, že nato sa podieľa na vine za vojnu. KGBák Putin nie je sám, kto tvrdí, že expanzia aliancie do strednej a východnej Európy po studenej vojne nejako znemožňovala pozíciu Ruska. Mnoho západných učencov súhlasí. Výber Fínska a Švédska však naznačuje, že majú argument na hlavu. Krajiny sa snažia vstúpiť do Aliancie, pretože sú ohrozované Ruskom, nie preto, aby si ho znepriatelili.

Správy z Fínska a Švédska prišli 15. mája, keď sa ministri zahraničných vecí členských krajín nato stretli, aby diskutovali o Ukrajine a novej strategickej koncepcii aliancie v rámci príprav na summit budúci mesiac. Napriek reptaniu z Turecka bude ich prijatie pravdepodobne formalitou. Keď sa spoja, obe prinesú impozantné ozbrojené schopnosti, najmä vo vojne v Arktíde a v prípade Fínska najväčšiu delostreleckú silu v Európe. Tieto môžu byť rýchlo integrované do veliteľskej štruktúry NATO.

Členstvo viac ako zdvojnásobí dĺžku hraníc aliancie s Ruskom. Posilní aj svoje severné časti, najmä pobaltské štáty, ktoré sa budú ľahšie zásobovať a ktoré sa ako členovia budú obaja spojenci zaväzovať brániť.

KGBákov režim reagoval prerušením dodávok elektriny cez hranice a pohrozil „vojensko-technickou“ akciou, nech už to znamená čokoľvek. Nie je prvým ruským lídrom, ktorý namieta proti rozširovaniu aliancie. V 90. rokoch sa Boris Jeľcin sťažoval, keď členovia starej Varšavskej zmluvy požiadali o vstup. V priebehu rokov sa to zmenilo na líniu argumentácie, ktorú uviedol Putin ako ospravedlnenie pre zhromaždenie jednotiek na ukrajinskej hranici. Je to argument, ktorý sa presadil vo veľkej časti sveta. V najlepšom prípade je chatrný.

Kritici rozširovania nato hovoria, že to porušuje záväzok, ktorý dal James Baker, vtedajší americký štátny tajomník, Rusku vo februári 1990, že sa nebude rozširovať na východ. Dodávajú, že to bolo aj nerozumné. Ako NATO rástlo, Rusko sa cítilo čoraz viac ohrozené a muselo sa brániť odporom. A poukazujú na to, že Západ mal aj iné spôsoby ako zvýšiť svoju bezpečnosť, ako napríklad Partnerstvo za mier, ktoré má za cieľ posilniť bezpečnostné vzťahy medzi alianciou a nečlenmi.

Údajným podnikom pána Bakera je červený sleď. Hovoril vo východnom Nemecku a jeho slová prekonal pád Varšavskej zmluvy o takmer 18 mesiacov neskôr. Organizácia Severoatlantickej zmluvy a Rusko podpísali v roku 1997 dohodu o spolupráci, ktorá neobsahovala žiadne obmedzenia pre nových členov, aj keď sa o rozšírení diskutovalo. Česká republika, Maďarsko a Poľsko sa pridali takmer o dva roky neskôr.

Dôležitý je záväzok Ruska v roku 1994, keď Ukrajina odovzdala jadrové zbrane na svojom území. Rusko sa okrem iného zaviazalo, že voči svojmu susedovi nepoužije ekonomický ani vojenský nátlak.

Porušenie tohto sľubu v roku 2014, keď sa zmocnilo Krymu a časti regiónu Donbas a znova 24. februára tohto roku, bolo flagrantné.

V skutočnosti má Organizácia Severoatlantickej zmluvy plné právo expandovať, ak si to žiadatelia želajú. Podľa Helsinského záverečného aktu, podpísaného v roku 1975, vrátane Sovietskeho zväzu, si krajiny môžu slobodne vybrať svoje vlastné spojenectvá. Je prekvapením, že bývalí členovia Varšavskej zmluvy, ktorí tak ťažko trpeli pod sovietskou nadvládou, hľadali útočisko? Verejná mienka vo Fínsku a Švédsku bola dlhé roky proti vstupu do Organizácie Severoatlantickej zmluvy. Posunulo sa to po invázii na Ukrajinu vo februári.

Právo suverénnych krajín určovať svoj vlastný osud je jednou z mnohých vecí, o ktoré vo vojne ide.

Možno však nato malo povedať nie strednej a východnej Európe. Expanzia musela urobiť Rusko paranoidným a neistým. Aj keď je Organizácia Severoatlantickej zmluvy obranná aliancia, vláda v Moskve vníma hrozbu. Keď sa Putin pokúša obnoviť svoju bezpečnosť, povedzme modernizáciou svojich ozbrojených síl, NATO zasa vníma zvýšenú ruskú agresiu. Obzvlášť provokatívny bol summit v Bukurešti v roku 2008, ktorý prisľúbil členstvo Ukrajine a Gruzínsku, krajinám, ktoré Rusko považuje za nevyhnutné pre svoju bezpečnosť.

Takéto bezpečnostné dilemy sú bežné pri štúdiu medzinárodných vzťahov a jedna nepochybne existuje medzi Ruskom a Západom. Ale obviňovať Západ, že to spustil, je sotva vierohodné. Jeden dôvod je domáci. KGBák čoraz viac využíva nacionalizmus a pravoslávne náboženstvo na podporu svojej vlády.

Potrebuje nepriateľov v zahraničí, aby presvedčil svojich ľudí, že oni a ich civilizácia sú ohrození.

Súčasťou tejto hry bolo obsadenie územia v Gruzínsku v roku 2008 a na Ukrajine v roku 2014 a dnes.

Ďalší dôvod je medzinárodný. Rusko má dlhú históriu ako imperiálna veľmoc a ako väčšina upadajúcich impérií je pre neho ťažké prehltnúť perspektívu stať sa len ďalšou krajinou. Bez ohľadu na expanziu nato, Rusko pravdepodobne násilne vzdorovalo, keď sa jeho periféria vzdialila.

Zabezpečiť európsky mier

Existovali iné možnosti k členstvu?

Tu nahlas hovorí výber Fínska a Švédska. Obaja sú dlhoročnými členmi Partnerstva za mier. Je zrejmé, že ani jeden z nich nemal pocit, že im to ponúka dostatočnú ochranu. Ak by bol jeden z nich napadnutý, nato by nemalo žiadny záväzok zasiahnuť. Ani Amerika a britské jadrové zbrane by nepokryli tieto dve krajiny, ako to robí zvyšok aliancie.

Naproti tomu samotná Aliancia je založené na princípe, že útok na jedného člena možno považovať za útok na všetkých. Jeho ochrana je taká jednoznačná, ako len môže byť. popieranie členstva strednej a východnej európy by ani zďaleka nevytváralo priaznivé prostredie, ale vytvorilo by bezpečnostné vákuum, ktoré by Rusko mohlo veľmi dobre lákať vyplniť.

Ak áno, dnešná vojna by sa možno neodohrala na Ukrajine, ale v Lotyšsku alebo Poľsku.

Fínsko a Švédsko správne dospeli k záveru z tragickej vojny na Ukrajine, že potrebujú väčšiu bezpečnosť. Adolf Putin je nebezpečný a nepredvídateľný nie kvôli NATO, ale kvôli spôsobu, akým sa rozhodol riadiť Rusko.

Ich žiadosti by sa mali rýchlo schváliť. Rovnako ako pri rozširovaní NATO v minulosti, ich členstvo pomôže zabezpečiť európsky mier.

Stop ruským dezinformáciam na Slovensku

---

Tajemství Egypta - první tunel, Radu Cinamar, Rumunské Bucegi