Jack Heart & Orage história ranného stredoveku je výmyslom z doby renesancie je výmyslom z doby renesancie. Nemecký súkromný docent Robert Baldauf spísal v rokoch 1902-1903 svoju prácu “História und Kritik”, v ktorej iba filologickými argumenty dokazoval, že nielen staroveká história, ale dokonca aj história raného stredoveku je výmyslom z doby renesancie a nasledujúcich storočí.
Anatolij Timofejevič Fomenko, jeho dielo a ako ho popisal Jack Heart
13.3. Until the XVIII century, the Latin letters “I” or “J” – i.e. the first letters of the name of Jesus – were still used in several European regions to denote “one” in recording of dates
Význačný anglický vedec Edwin Johnson (1842-1901), autor množstva pozoruhodných kritických štúdií o staroveké a stredoveké históriu, predložil pár závažných a kritických poznámok týkajúcich sa Scaligerov-Pétauovy chronológia. Záver jeho “mnohoročného chronologického bádania možno formulovať takto:” Grékom a Rimanom sme na časovej osi bližšie, než ako nám to hovoria chronologické tabuľky. “Zakončil to výzvou” k revízii celého konštruktu staroveké a stredoveké chronológia “!
Isaac Newton tiež patril medzi prominentné kritiky Scaligerov-Pétauovy chronológia. Hoci bol potomkom ríše, nikdy do oných dvoch storočí po Kristovi nezabrusoval dávajúc prednosť starovekému Egyptu a Grécku, kde mal pocit, že by sa letopočty mali posunúť aspoň o tri stáročia. V Egypte nachádzal nesúlad minimálne v poriadku dvoch tisíce rokov. Newton naznačoval, že táto udalosť by mala niesť dátum ďaleko bližši, zhruba 946 př.n.l.
Vôbec najviac škôd na Scaligerov-Pétauově chronológiu napáchal význačný ruský vedec Anatolij Timofejevič Fomenko. Stručne povedané, Fomenko je matematik, ktorého schopnosťou je majstrovsky vládnuť svojim remeslom v praktických riešeniach, ktorý nemá sebe rovného zrejme od čias samotného Johna von Neumanna. Využíva svojho matematického umu k tomu, aby jasne ukázal, ako boli sfalšované najospevovanejších “staroveké” záznamy zatmenie mesiaca, základná opora akademických argumentov namierených proti Heriberto Illigovi.
Fomenko sa ošklíbá na celú ideu “stredoveku” a sarkasticky poukazuje na to, že na: “… veľké výdobytky, staroveká astronómia, teória zatmenia, výpočty efemeríd atď. je nutné úplne zabudnúť. A slávny Kosmas Indikopleustés, ktorý údajne žil v 6. storočí a skúmal pohyby slnka a hviezd, poctivo veril, že vesmír je skrinka, v ktorej strede sa nachádza plochá Zeme obmývaná oceánom a podopretá horou Ararat. Nehľadiac na to je veko skrinky husto pokryté hviezdnymi klincami. V ich rohoch sú štyri anjeli rozdmýchávající vietor. Toto je úroveň vedeckej kosmografie v stredoveku … ”
Fomenko sa snaží byť hlasom rozumu, je osamelým akademickým disidentom, ktorý upozorňuje na lož v Aschově experimentu (paradigmy). Pragmaticky zdôvodňuje, ako je nepravdepodobné, že by bolo všetko poznanie z antiky proste zabudnuté, učená pojednanie ukrytá po tisícročia v kláštoroch, zatiaľ čo by sa ľudstvo váľalo v blate ako v dobe kamennej, a potom zrazu sa v renesancii zase vynorí, keď sa naučilo zabudnuté . Fomenko vtipkuje: “Bol pre to veľmi prostý dôvod – táto” tisícka rokov navyše “nikdy neexistovala.” Upozorňuje na “zaujímavé paralely v udalostiach rovnako ako vo štatistike, ktoré stotožňujú klasickú trójsku vojnu, ku ktorej malo dôjsť okolo roku 1200 pr . nl, s gótskou vojnou v 6. stl. n.l., ktorá zúrila v Taliansku a Novom Ríme, rovnako ako s talianskou vojnou v storočí trinástom. ”
Fomenko potom pokračuje ďalej a hovorí, že týchto osobitných paralel medzi starovekými a stredovekými udalosťami, ktoré vyzdvihuje, si všimol tiež kultový nemecký stredoveký historik Ferdinand Gregorovius v devätnástom storočí. Gregorovius sa k nim vo svojom diele opakovane vracia, lenže je rozpačito vysvetľuje ako “zákon večného návratu …” najvýrečnejších je okamih, keď “Gregorovius píše, že, už od úpadku gótskeho štátu viedla staroveká gótskou vláda k absolútnej skaze. Zákony, monumenty, a dokonca aj historické spomienky upadli do zabudnutia.”
Pokračujúce vojna s byzantskou ríšou o taliansky polostrov trvala takmer dvadsať rokov a skončila porážkou Gótov v roku 554 n.l. a Európa sa prepadla do stredoveku. Aspoň to tak tvrdia tradičné histórie. Pravdou však je, že vojnou, ktorá naozaj zmenila Európu navždy, bola tá medzi rodom Stauf, spoločne s ich spojencami nazývanými ghibellini, a pápežom a jeho spojenci, nazývanými guelfové, ktorá zúrila na talianskom polostrove hore a dole celú prvú polovicu trinásteho storočia. Skončila víťazstvom pápeža, aristokracia na to však nikdy nezabudla.
“Ešte dlho potom pretrvávala v ústach horkosť talianskych a nemeckých ghibellinů podporujúcich rod Stauf. Pod rozvratným dohľadom Vatikánu malo Nemecko a Taliansko zostať zbierkou súperiacich feudálnych štátov stovky rokov … ”
Fomenko verí, že ako gótskou vojna, tak i trójska vojna sú metafory pre vojnu medzi pápežským trónom a rodom Stauf. Uzatvára to slovami: “Obrysy globálna chronológia Európy vznikli v šestnástom a sedemnástom storočí v dielach J. Scaligero a D. Petavia [Denis Peta].” Títo darebáci jednoducho z Talianska preniesli udalosti jedenásteho, dvanásteho a trinásteho storočia a skopírovali ich do “troch chronologických zmien pred 330, 1050 a 1800 rokmi.” Potom prišlo kresťanstvo so svojimi vlastnými zvykmi a rozvrstvilo histórii späť až do čias trójskej vojny. Jediným problémom jest, že nič z toho nie je pravda.
“Nevieme nič o udalostiach, ktoré sa odohrali do desiateho storočia nášho letopočtu …”
“Starobylá miniatúra zobrazujúci, antického ‘Archimeda ako stredovekého vedca. Vatikán, Biblioteca Apostolica Vaticana
“Starobylá miniatúra údajne datovaná do pätnásteho storočia zobrazujúci , Antického ‘Cicera a ďalšie, antické’ postavy v typicky stredovekom usporiadaní. Moderné komentár hovorí:, Lelius (vľavo), Ennius a Scaevola (uprostred); Cicera vidíme pri písaní traktátu O priateľstva. ‘
Archimedov génius, Cicerova erudícia, sláva a okázalosť Ríma, intelektuálne a vojnové tradície starovekého Grécka, nehovoriac o sodomiu, to všetko jest výplodom horúčkovité predstavivosti írskych mníchov žijúcich v celibáte. “Alexander Veľký” je vymodelovaný podľa Ota III., Je to Sas, nie Grék. Oto dobyl západný svet pred miléniom, nie dva a pol tisíc rokmi. Bolo mu dvadsaťjeden, keď zomrel na bojisku. Odvážny mladý saský kráľ jednoducho namasíroval na taliansky polostrov, ktorý bol už dávno vydaný napospas barbarstvo bojovníckej chasy okupačnú rad starých ruín umiestnených v jeho strede. Potom nariadil chazarským pisárom, aby spísali slávnu minulosť týchto ruín, ktoré mali nazvať Rímom podľa dvojčiat vlčica. Zmiešali tradícia starovekej školy mystérií zo zabudnutých čias s novšími gnostickými, ktoré už postihli Európu takými hnutiami, ako boli katari. Z takej populistickej formuly syntetizoval kresťanské náboženstvo. A nad touto chimerická novú “vierou” ustanovil Oto svojho dvadsaťtriročného bratranca; mystika menom Bruno, ktorý však mal byť čoskoro známy budúcu generáciu ako Gregor “V.”, Pontifex maximus, čo znamená [staviteľ] mosta medzi človekom a Bohom. Odteraz bolo Bohu dovolené hovoriť len skrze pontifa.
S týmto novým hybridným náboženstvom prišiel nový boh vymodelovaný podľa starých legiend o Wodan. Dali mu meno Ježiš Kristus. Julius Caesar, velikán, ku ktorému vzhliadali všetci králi, bol v skutočnosti Ježiš Kristus s mečom, vynález vynálezu. Francesco Carotta mal pravdu len napoly. Rímske železnej légie, nepoddajní muži z dôb minulých, o ktorých nachádzame tak málo archeologických či antropologických dôkazov, vybojovali svoje prízračnej bitky krátkymi mečmi. Sasi dostali svoje meno podľa krátkeho meča či dýky, seax (sax, scramasax), ktorý nosili všetci muži tohto národa k vyriešeniu svojich hádok.
Potom bolo podľa tohto nového náboženstva zriadené božské právo kráľov vládnuť z vôle božej, do celého známeho sveta boli vyslané európskej armády pod pláštikom križiakov, aby vymazali všetky stopy toho, čím západný človek kedysi bol. Potom prišla inkvizície. Keď sa neskôr poriadne zatočilo s farebnými rasami, dostalo sa tomu eufemistického názvu kolonializmus. Tradične mníšska latinská Taliansko svetu nevládze a ani nikdy nevládla. Tradične vojnová Anglosaská Veľká Británia áno, a prakticky vždy to tak bolo …
Ďaleko na severe na zamrznutom ostrove “na výslní” polnočného slnka, mimo dosahu krvavé inkvizície, gótskou tradície “nespadli do zabudnutia”. Island bol podľa historických záznamov osídlený na konci deviateho storočia. Je to miesto, kde v priebehu jedenásteho, dvanásteho a trinásteho storočia vzniklo nesmierne množstvo písomných pamiatok najvyššej kvality. Bola tu komunita umelcov a disidentov prchnuvších vo svojej dobe pred novým svetovým poriadkom, čo je ďaleko lepší vysvetlenie než to akademické, podľa ktorého sa kmeňoví vodcovia snažili zaujať a pobaviť svoje klany počas prestávok na oddych od lovu tresiek a zabíjaní mláďat tuleňov … Islandský ľud bol hrôzu naháňajúcimi bojovníkmi, vo svojej dobe však tiež patril medzi najvzdelanejší na Západe, “odtiaľ boli dvormi v Nórsku, Švédsku, Dánsku, Anglicku a Nemecku zásobované skaldi, aby na ne spievali chválu.”
Skaldovia boli básnici, ktorí zvečnili kráľa a veľké skutky z dôb dávno minulých, dlho zabudnutých alebo vymlácených z populácie na pevnine. V ságach skaldi sú spomínaný starí bohovia. Možno vôbec najväčším z týchto skaldi bol Snorri Sturluson. On a “Olaf Hvitaskald predstavujú dve mená, ktorým je všeobecne pripisované autorstvo Mladší Eddy”. Existujú dve Eddy. Mladší Edda pochádza zo začiatku trinásteho storočia a je napísaná v próze, a preto sa nazýva Prozaická Edda. Staršie alebo Básnická Edda je zbierkou básní, niektorých len v úryvkoch, recitovaných v hodovných sieňach a z provou dlhých vikingských lodí v dobách dávno zabudnutých. Nazýva sa Básnická Edda.
Akademicky akceptovaným faktom je, že je veľmi ťažké archeologicky datovať veci z prvého tisícročia. Dr. Fomenko svoju záležitosť dokazuje úžasným spôsobom v sedemdielnej knihe. Máme všetky dôvody sa domnievať, že Ilias a Odysea môžu byť práve tak podvrhom ako Biblia. Grécka a rímska mytológia by mohla nasledovať jej príklad. Západné človek dostal po hlave pirátskou vlajkou a postihla ho amnézia. Jedinou spomienku, ktorú si môže byť istý, predstavujú ságy. V prozaický Edde sú tri dôležité pergamenovej manuskripty. “Codex Wormianus” je datovaný do polovice štrnásteho storočia a obsahuje vydanie “prozaický Eddy” spolu s jedinou verziou “Piesne o Rígovi” (Rígsþula). Zjavným zmyslom ságy je vysvetliť, odkiaľ pochádzajú černosi a belosi. “Codex Upsaliensis” sa datuje do prelomu štrnásteho storočia a nachádza sa v ňom aj “Prozaická Edda”. “Codex Regius” (GKS 2365 4º) je najvýznamnejšou. Bol vypracovaný v trinástom storočí a pôvodne pozostával z päťdesiatich troch listín; osem z nich sa stratilo. Ide o jediný zdroj väčšiny zachovaných Poem. Prvýkrát sa objavil v roku 1643, keď ho islandský luteránsky biskup odovzdal darom kráľovi dánskemu.
Pretože bol považovaný za príliš vzácny, než aby bol riskovaný letecký prevoz, bol roku 1971 dopravený na Island na lodi s vojenským sprievodom. Ďalším manuskripty z “prozaický Eddy” je “Codex Regius” (GKS 2367 4º). Tvorí ho 55 stránok z jemného pergamenu datovaných do začiatku štrnásteho storočia. Bol súčasťou toho istého daru islandského luteránskeho biskupa kráľovi dánskemu. Na Island sa vrátil roku 1985. “Prozaická Edda” obsahuje vlastnú verziu Apokalypsy. Vo svetle diela dr. Fomenka nie je pochýb o tom, že je starší ako výhražných kresťanská fantasie koreniace v zášti, ktorú “Kniha Zjavenie” jest. Pôvodný zakončenie tohto príbehu je ďaleko pochmúrnejšia, než nakoľko je nenávistná. Je to koniec napísaný toliko pre tých silné. Nazýva sa “Ragnarök”.
“Známkou kvality dobrej knihy je to, že môžete v skutočnosti navštíviť miesta, o ktorých sa v nej hovorí. Eddy teraz využívajú archeológovia ako mapy, aby našli staré osídlenia “. Orage
„Hammer of the gods will drive our ships to new land.
To fight the hordes and sing, and cry.
Valhalla, I am coming.
Always sweep with, with threshing oar.
Our only goal will be the western shore.
Ah, ah.
We come from the land of the ice and snow,
From the midnight sun where the hot springs flow.
How soft your fields so green. Can whisper tales of gore.
Of how we calmed the tides of war. We are your overlords.“
Led Zeppelin: The Immigrant Song
Nedokončený príbeh – pomôžme rodine, ktorá náhle prišla o otca. Z plánov oslavy 50-ky môjho švagra sa odrazu organizoval jeho pohreb. Nikto to nečakal.