Hon na čarodejnice bola Vatikánska klasika, ako strašiť ľudi, ktorí vedeli viac ako blázniví kňazi, napríklad obyčajné bylinkárky. Tak si dáme ako to fungovalo, ten kresťanský odpad vraždenia v rámci lásky k blížnemu svojmu. Čarodejnícky vývar faktov o európskej čarodejníckej mánii debila kufu a spol. Zaujímavé je aj to, že existuje aj slovné spojenie jablko sváru! Kam to je len ten Vatikán dotiahol v nenávisti k ženám.

Dnes sa títo moderní inkvizítori prezývajú antivaxeri, lebo nevedia, že očkovanie vraj kacírským ohňom nie je povinné, aj ked ich Boh KGBák kričí o očkovaní vedno s Klausom Schwabom, starým to čarodejníkom WEF.

Hon na čarodejnice

Kemrov film sme videli tak pridáme originál z literatúry faktu ako Fact Check. Toto všetko má nasvedomí aj Eva, lebo chrúmala to jablko namiesto toho, aby si urobila zo zhnitého, kalvados. Aspoň ja mám rád svokrovu hruškovicu, ale svokor už umrel. Škoda, recept vzal zo sebou.

V neskorom stredoveku a ranom novoveku zachvátila Európu horúčka „čarodejnícke šialenstvo“, kde boli muži, ženy a deti prenasledovaní ako „čarodejníci“. Odborníci sa dnes domnievajú, že mnohí z popravených počas čarodejníckeho šialenstva boli nešťastnými obeťami komunitných sporov, ktoré využili zákony napísané veriacimi mágie a čarodejníctva.

Alebo obete zbožných mužov, ktorí verili, že diablovo dielo je všade a treba ho vykoreniť.

13 desivých faktov o čarodejniciach: Prečo práve iba 13, tak to sa spýtajte autora a nie mňa 🙂

1. Polovica všetkých európskych popráv čarodejníc bola v Nemecku

Niektorí komentátori a učenci dokonca aj v 20. storočí tvrdili, že boli popravené „milióny“, no súčasný najlepší odhad je, že medzi slávnou pápežskou bulou z roku 1484, ktorá žiadala úrady v celej Európe, aby odstránili čarodejníctvo, a rokom 1782, približne 50 000- 60 000 ľudí bolo obvinených z čarodejníc a legálne popravených.

Historik Ronald Hutton odhadol, že v Nemecku mohlo byť popravených až 26 000 ľudí. Hutton uvádza číslo pre Anglicko a Wales okolo 1000. Jeden špecialista sa domnieva, že v Škótsku mohlo byť v rokoch 1560–1707 zabitých niekde medzi 3 000 až 4 000 obvinených čarodejníc.

2. Neboli schopné plakať

Vo svojom slávnom 1486 pojednanie o čarodejníctve Malleus maleficarum, nemecký inkvizítor Heinrich Kramer (c. 1430 – 1505) osvietil svojim čitateľom na mnohých spôsobov, ktorými sa identifikujú čarodejnicu. Jedným z príkladov bolo, že nevedeli plakať a tak Kramer radil vyšetrovateľom, aby urobili, čo môžu, aby obvineného rozplakali. Neschopnosť obvineného plakať pred súdom tak bola akceptovaná ako dôkaz viny. Taká bola aj neschopnosť odriekať Otčenáš.

Kramer tiež uviedol, že čarodejnice majú na svojich telách skryté identifikačné znaky a tiež nástroje diabla ukryté vo vlasoch a otvoroch. Kniha odporúčala podozrivým vyzliecť a oholiť ich celé telo, aby odhalili akékoľvek znaky alebo skryté nástroje diabla.

3. Za prepichovanie čarodejníc boli platení úradníci nazývaní „čarodějníci“.

Diablova značka bola značka, ktorú urobil diabol pri uzavretí zmluvy s osobou. Typicky to bola škvrna alebo jazva a bol znakom Satanovho posadnutia. Znakom čarodejníc bola bradavica, materská znamienka alebo nadpočetná bradavka, o ktorej sa verilo, že slúži ako tajný cumlík, z ktorého „familiári“ (démonické domáce zvieratá, ktoré by plnili príkazy čarodejnice) cicali krv.

Verilo sa, že toto znamienko je niekedy neviditeľné, takže profesionálny „čarodejník“ bodal obvineného ihlou alebo čepeľou do celého tela, až kým nenašli náplasť, ktorá nevytiekla krv. V niektorých prípadoch inkvizítor použil špeciálne vyrobený nôž so zasúvateľnou čepeľou, čo vyvolalo dojem, že ostrý kov prenikol do kože, keď bol zatlačený do rukoväte.

4. Museli pobozkať Diablov zadok

Vraj sa zúčastňovali tajných nočných stretnutí známych ako sabaty. Priznania mnohých „čarodejníc“ odkazovali na „bozk hanby“. Na sabatoch sa vraj diabol zjavoval v podobe čiernej kozy alebo iného zvieraťa a bosorky mu vzdávali hold osculum obscenum, bozkávaním satanovho konečníka.

Bozkávanie zadkov bolo pre čarodejnicu aj spôsob, ako vzdať hold diablovi pri uzatváraní paktu. Isobel Gowdie sa v roku 1662 priznala, že na sabatoch bol diabol typicky „ako býk, jeleň […] alebo pes“ a „zdvihol chvost, kým sme mu nepobozkali zadok“.

Francúzska čarodejnica z roku 1609 sa priznala, že ju diabol prinútil pobozkať jeho „mužného člena“. Mnohé zo správ o týchto stretnutiach boli získané mučením a nepochybne ich prikrášlili lovci čarodejníc a iní diabolskí pozorovatelia, ktorí sa zúfalo snažili vyvolať strach a paniku.

5. V nemeckom Bambergu bolo „čarodejnícke väzenie“.

Neslávne známe čarodejnícke procesy v nemeckom Bambergu v rokoch 1626 až 1632 boli také smrtiace, že na účely spracovania obvinených bola postavená špeciálna väznica. Drudenhaus bola postavená v bavorskom meste na príkaz Johanna Georga Fuchsa von Dornheim, kniežaťa biskupa z Bambergu, v roku 1627. Mala 26 ciel – zámerný dizajn pre dva coveny (skupiny čarodejníc, tzv. boli považované za číslo 13).

Steny ciel boli pokryté výňatkami z Biblie a v tejto budove sa vykonávala veľká časť násilného a krutého mučenia, ktoré sa v tom čase bežne používalo na takzvané čarodejnice v Nemecku. Keď sa k mestu v roku 1632 priblížila nepriateľská švédska armáda, mesto bolo uzavreté. Počas hlavného šesťročného obdobia procesov bolo popravených asi 900 ľudí ako čarodeji. Drudenhaus bol zbúraný v roku 1635.

6. Prvá osoba popravená na Britských ostrovoch bola v roku 1324

Petronilla de Meath (asi 1300-1324) bola pravdepodobne prvou osobou na Britských ostrovoch, ktorá bola legálne popravená za čarodejníctvo. Mladá Petronilla bola slúžkou v šľachtickej rodine v Kilkenny v Írsku. Jej milenka, dáma Alice Kyteler, bola obvinená okrem iného z toho, že pomocou čarodejníctva zavraždila svojich manželov, pripravovala nápoje lásky zo zvieracích vnútorností v ľudskej lebke a mala sex s démonom. Petronilla bola zapletená ako spolupáchateľ Alice.

Bohatá dáma Alice utiekla do zahraničia, ale jej menej šťastní spoločníci, najmä Petronilla, museli zostať a čeliť hudbe. Petronilla bola brutálne mučená. Priznala sa k obvineniam a svoju dámu opísala ako mocnú čarodejnicu, ktorá okrem iného očarila drevenú dosku, aby na nej mohla spolu s Petronillou lietať.

Na rozdiel od neskorších procesov s čarodejnicami v Írsku sa tento prípad považoval za kacírstvo a slúžka bola „odvedená do plameňov“ verejne upálená zaživa na hranici.

7. Jakub VI. zo Škótska napísal knihu o čarodejníctve

Škótsky kráľ Jakub VI. napísal slávne pojednanie o čarodejníctve a démonológii s názvom Daemonologie, ktoré vyšlo v Edinburghu v roku 1597. Tento text čiastočne ovplyvnil neslávne známeho „generála hľadačov čarodejníc“, Matthewa Hopkinsa, ktorý sa naň odvolával vo svojej vlastnej knihe na túto tému.

8. Škótsko popravilo svoju poslednú čarodejnicu 42 rokov po Anglicku

Bidefordský čarodejnícky proces, ktorý sa začal v devonskom meste Bideford v roku 1682, tvrdí, že vyústil do posledných zákonných popráv za čarodejníctvo v Anglicku. Doska na hradnom múre v Exeteri nesie slová v tomto zmysle, vrátane mena úplne poslednej z týchto obetí, Alice Mollandovej, obesenej v roku 1685 (niektoré zdroje uvádzajú rok 1684).

Všeobecne sa má za to, že poslednou osobou oficiálne vyslanou do Škótska pre čarodejníctvo bola Janet Horne v roku 1727. Trest smrti za čarodejníctvo bol vo Veľkej Británii zrušený o viac ako pol storočia neskôr, v roku 1736.

9. Zapáchali

Taliansky kňaz Ludovico Maria Sinistrari (1622-1701) povedal, že podľa príšerného telesného pachu spoznáte čarodejnicu. Sinistrari bol považovaný za experta na démonov a čarodejníctvo a pracoval ako poradca inkvizície. Príčinou hnusného smradu bolo podľa duchovného to, že sa bosorky motali s posadnutými mŕtvolami, a tak sa na nich obtieral ten pong hnijúceho mäsa. Očarujúci muž!

10. Nejazdili len na metlách

„Nočný let“ bol populárny názor, že boli schopné lietať a poletovať v noci, neviditeľné a k ničomu, a zúčastňovať sa sabatov. V mnohých príbehoch a priznaniach bolo vozidlom metla (so štetcom hore, nie dole).

Nie vždy to bola metla. Rôzne spôsoby prepravy čarodejníc, ktoré možno nájsť v spovediach, zahŕňajú tyče, steblá fazule, kone, kozy, trámy, palice a dokonca aj ľudí.

Somersetské čarodejnice z roku 1664 sa priznali k niečomu, čo znie takmer ako teleportácia, pričom uviedli, že ich čelá a zápästia boli najprv „pomazané“ páchnucim olejom, ktorý ich náhle preniesol na sabat.

11. Na nápise anglickej dediny je obeť.

Uprostred malebnej dedinky Brandeston v Suffolku tróni na prvý pohľad celkom typický dekoratívny znak dediny. Ale toto znamenie rozpráva zlovestný príbeh. Lebo na pravej strane znaku je postava visiaca na šibenici. Zobrazená mŕtvola je mŕtvola Johna Lowesa, vikára z Brandestonu, ktorý mal 80 rokov, keď ho spolu s 39 mužmi, ženami a deťmi v Bury St Edmunds v roku 1645 mučil a popravil Matthew Hopkins.

12. Boli často brutálne mučené

Na kontinente bolo mučenie akceptovanou súčasťou právneho procesu, ale v Anglicku v 17. storočí bolo súdne mučenie technicky nezákonné, hoci stále pokračovalo. V Anglicku úradníci používali dosť jemne znejúce metódy, ako napríklad „chôdza“ a „sledovanie“, čo v skutočnosti znamenalo nútený pochod, vypočúvanie a depriváciu spánku. Ordeal by water bol použitý aj v Anglicku.

Na kontinente boli drsnejšie. Bežné metódy mučenia osôb obvinených z čarodejníctva v Nemecku zahŕňali hádzanie do vriaceho kúpeľa, používanie skrutiek, trhanie nechtov, nútenie sedieť na rozžeravenej železnej stoličke, vkladanie horúcich žehličiek do telesných dutín, dvíhanie, bičovanie a pripevňovanie ťažkých váh. do chodidiel na vykĺbenie bedier a kolien.

Na procesoch s čarodejnicami v Bambergu boli mučené a popravované deti vo veku šiestich mesiacov. Tamojším obetiam boli najskôr odrezané ruky a potom boli upálené na hranici. Medzi ďalšie zariadenia a metódy používané v Európe patrí „pavúk“ ostrá železná vidlička na zohavenie pŕs, rozžeravené kliešte na odtrhnutie mäsa a pierka aplikované na slabiny a podpazušie a zapálené.

13. V Anglicku bola upálená iba jedna čarodejnica

V Anglicku sa bosorky vždy vešali. Tudorovská legislatíva o čarodejníctve v Anglicku urobila z čarodejníctva zločin a stanovila, že za určité druhy „čarovania“ a čarodejníctva „budú vinníci trpieť bolesťami smrti ako zločinec alebo zločinci“. Nešlo teda o kacírstvo ani o zradu, preto boli navlečené vinné oni.

Jedinou „čarodejnicou“, ktorá bola kedy v Anglicku upálená, bola Mary Lakelandová, ktorá bola odsúdená za používanie čarodejníctva na spáchanie vraždy. Bola opečená, pretože obeťou bol jej manžel a podľa anglického práva sa manželka, ktorá narazila do svojej polovičky, dopúšťala drobnej zrady.

V Ipswichi v roku 1645 Mary Lakeland postavili do suda plného dechtu a zapálili. Niektorí z odsúdených v Anglicku prosili, aby ich radšej upálili ako obesili, ako napríklad Anne Foster v roku 1674, ale ako Anne sa im to nikdy nesplnilo.

V Škótsku ich upaľovali. Často, ale nie vždy, boli najskôr udusení na smrť, ako napríklad v Aberdeene v roku 1597, kde pri hromadnej poprave bolo 24 ľudí podrezaných a potom spálených.

---

Česť a sláva tvorivej práci Vatikánskych hrdlorezov dvakrát zasvätených aj na Slovensku, hajlujúcich pri Tisovom hrobe! Keby už konečne začnú tie predvolebné kacírske potraty?

Letné dovolenky 2025