Príbeh Soleimani bol taký, že bol uznaný za vojenského podnikateľa, keď v 80. rokoch viedol iránske sily počas iránsko-irackej vojny, čo stálo životy milióna ľudí. Menej známe je, že Izrael dôrazne podporoval Irán a dodal režimu ayatolláhov hojné zbrane v snahe zabrániť víťaznej armáde Saddáma Husajna štvornásobne väčšej ako IDF obrátiť svoje zbrane na Tel Aviv. Je úplne možné, že Soleimani a jeho nástupca Esmail Ghani bojovali s izraelskými zbraňami, aby odolali irackému agresorovi. Toto všetko sa dialo, keď iránski luminári prisľúbili, že „malého satana“ vytrhnú z povrchu zeme a povedali, že Izrael je jedovatá burina, vysadená na svätej islamskej pôde a Teherán na naliehal na vysťahovanie tisícov iránskych Židov.

Izraelský útok na jadrové zariadenie Osirak v roku 1981 eliminoval Saddámove plány na rozvoj jadrovej kapacity, a tým pomohol Iráncom v ich konflikte. Ajatolláh Chomejní sa navyše počas katastrofálnej invázie do Libanonu v roku 1982 zásadne nepripojil k celej arabskej fronte. Izraelčania a Iránci sa potichu stretli v Zürichu a uzavreli dohodu o zbraniach v hodnote stoviek miliónov dolárov.

Napriek všetkým kričiacim titulkom v iránskej tlači sa vo vládnych kruhoch v Izraeli nespomína „iránska hrozba“. O nákladných lodiach registrovaných v Dánsku a Libérii sa uvádza, že pravidelne prepravujú zbrane z Eilatu do Bandar Abbas v Iráne. Izraelský chrbát pre Iráncov bol užitočný pre Biely dom, ktorý chcel zabezpečiť prepustenie Američanov držaných Hizballáhom v Libanone. Americké rakety boli odovzdané Izraelu, ktorý ich následne odovzdal Iránu. Slobodu si však zabezpečilo len niekoľko rukojemníkov. Iránsko-americký komentátor Trita Parsi vo svojej knihe Treacherous Alliance poznamenáva: „Nielenže zaslali zlé rakety, ale tie, ktoré poslali, mali na nich vyrazenú Dávidovu hviezdu“. Iránčania sa pobavili a prepustenie Američanov sa zastavilo.

Na konci vojny s Irakom a smrti Chomejního chcel prezident Rafsanjani prijať pragmatickejšiu politiku voči Západu. Absencia spoločného nepriateľa, kolaps ZSSR a Saddámova okupácia Kuvajtu však naznačujú, že neoficiálne zosúladenie medzi Izraelom a Iránom už neexistuje. Teherán sa pustil do vývoja rakiet s dlhým doletom a znovu spustil program jadrovej energie. V roku 1995 Izraelčania verili, že Irán pripravuje islamistické samovražedné atentátniky v čiernom umení zabíjania civilistov.

Teherán videl náhle zblíženie Izraela s arabským svetom po Osle ako odklon od spoločnej dvoch nearabských štátov v nepriateľskom susedstve. Hizballáh bol pre Izrael naďalej problémom. Za atentát na vodcu Hizballáhu, Abbása Mussawiho, mnohí videli ako príčinu bombardovania komunitného centra v Buenos Aires pri zabíjaní 86 ľudí a zranení stoviek. Hizballáh pokračoval v hromadení obrovského množstva iránskych rakiet, ktorých paľba účinne vyľudnila severný Izrael počas druhej libanonskej vojny v roku 2006.

Izraelský prístup k štátom Perzského zálivu sa začal vyvíjať z jeho periférnej doktríny, prvýkrát formulovanej v 50. rokoch 20. storočia, v ktorej štáty na okraji arabského sveta, ako je Etiópia a Turecko, ako aj osamostatnené menšiny, ako sú Kurdi a Južný Sudán, by sa ukázali ako dôveryhodní spojenci. Avšak obavy o zmocnenie sa moci ayatolláhov v Iráne v roku 1979 viedli k vytvoreniu Rady pre spoluprácu v Perzskom zálive o dva roky neskôr. Saudská Arábia financovala iracký nákup zbraní, ktoré sa mali použiť vo vojne proti Iránu, zatiaľ čo Izrael vyvážal zbrane do Teheránu.

Zatiaľ čo región Perzského zálivu si udržal silnú podporu Palestínčanov, jeho obavy z Iránu zaujali vo svojich politikách vedúce postavenie. Na rozdiel od Teheránu dohody z Osla z roku 1993 odblokovali vzťahy s mnohými arabskými štátmi. Yitzhak Rabin a Shimon Peres sa v roku 1994 v Muscat stretli s šejkom Qaboosom z Ománu. Vzťahy sa však ponáhľali k zániku mierového procesu a dominancii palestínskeho islamizmu počas intifády al-Aksá. Keď v roku 2009 došlo ku konfliktom, ako napríklad operácia Obsadiť olovo s veľkým počtom palestínskych mŕtvych, boli vzťahy s Izraelom umiestnené v chladiarenských skladoch.

Benjamin Netanjahu však s monarchiami štátov Perzského zálivu spojil rozšírenie iránskeho vplyvu pod vedením Soleimaniho. Čiastočne to bolo spôsobené vákuom, ktoré zanechal americký debakl v Iraku, ale tiež hlbokým strachom z rozvoja iránskych jadrových kapacít. Omán skutočne udržiaval kanály otvorené pre Teherán, takže zásah šejka Qaboosa v roku 2011 odvrátil možný izraelský útok na iránske jadrové zariadenia a to zase viedlo k pokojnému sprostredkovaniu medzi Američanmi a Iráncami. Ománsky chrbtový kanál viedol k spoločnému komplexnému akčnému plánu (JCPOA) z roku 2015, ktorým sa sťažila iránska jadrová zdatnosť a inej vojenskej činnosti.

Zatiaľ čo jadrové zbrane boli zdanlivo odstránené z politickej rovnice, konvenčné iránske raketové jednotky sa vsadili do Sýrie a smerovali na Izrael. Netanjahu bol proti JCPOA dôrazne proti, izraelská spravodajská komunita ho však privítala. V roku 2010 všetky vedúce osobnosti v Mossade, Shin Bet a IDF dostali prikaz príkaz Netanjahua pripraviť sa na bezprostredný útok na iránske jadrové zariadenia.

Americké židovské organizácie boli tiež rozdelené zakladateľské skupiny boli kritické, zatiaľ čo J-Street a Američania za mier teraz podporili JCPOA. To všetko sa zmenilo zvolením Donalda Trumpa, ktorý dohodu odvolal a uvalil na Irána hryzúce sankcie. Aj keď určite existujú vnútorné rozdiely medzi niektorými štátmi Perzského zálivu a Saudskou Arábiou, existuje väčšie obavy, že konflikt s Iránom by mohol kedykoľvek vypuknúť. Katar sa nedávno zúčastnil na zasadnutí Rady pre spoluprácu v Perzskom zálive v Saudskej Arábii a katarský minister zahraničných vecí hájil právo Izraela na útok na iránske ciele v Sýrii. Hovorí sa, že emiratská vojenská delegácia nedávno navštívila Izrael a že v Grécku sa uskutočnili spoločné vojenské cvičenia. Netanyahu navštívil Omán v októbri 2018.

Izraelské podniky sa množia v emirátoch, zatiaľ čo sú registrované v tretích krajinách. Izrael predal bezpečnostné zariadenia štátom Perzského zálivu často prostredníctvom tretích strán. Zdá sa ale, že kupujúci v regióne často používajú tieto aplikácie nielen na odposielanie potenciálnych teroristov, ale aj na sledovanie disidentov a aktivistov v oblasti ľudských práv. Skupina NSO poskytuje spyware Pegasus, ktorý umožňuje diaľkový dohľad nad mobilnými smartfónmi. Existujú tlačové správy o tom, že takýto softvér sa použil na sledovanie novinára Jamala Khashoggiho, zavraždeného na saudskom veľvyslanectve v Istanbule. Zabíjanie bolo pripisované blízkym spolupracovníkom MbS – jeden z nich, Saud al-Qatani, podľa denníka Wall Street Journal, údajne navštívil Izrael. Zatiaľ čo päť zo saudskoarabského oddielu bolo odsúdených na trest smrti, títo pomocní asistenti zostávajú nedotknuteľní.

Al Jazeera sa vyhýbala sa akejkoľvek kritike Kataru. Zároveň to umožnilo USA udržiavať základňu v Al Udeid mimo Dauha aj kvôli odmietnutiu Saudskej Arábie. Takéto manévre Kataru sa často zdajú protirečivé, ale ich cieľom je zachovať slobodu konania štátu. Vzťah Kataru s Hamasom umožnil zasiahnuť, aby zabezpečil prepustenie Izraelčanov zadržaných v Gaze. Okrem toho poskytli so súhlasom Izraela finančné prostriedky pre verejných zamestnancov a rodinám v Gaze.

Izraelský prístup k Iránu a štátom Perzského zálivu je tak zložitejší, ako sa na prvý pohľad zdá. Realita vzťahov nie vždy odráža stereotypy megafónovej vojny. Hlbší dôvod na zabitie Soleimaniho možno nebude mať nič spoločné s jeho dlhoročnou účasťou v protiklade s Izraelom a USA, ale domáca iránska potreba odvrátiť pozornosť od rozsiahlych protestov proti šiitskému režimu v Bagdade. Tým, že dal pokyn iránskym milíciám, aby zaútočili na veľvyslanectvo USA, ako prostriedok na odvrátenie ospravedlneného hnevu mas, pravdepodobne zapečatil jeho osud v Trumpových očiach. Nech už je to akokoľvek s tisíckami rakiet Hizballáhu pripravených na použitie a teheránskej vojenskej prítomnosti v Sýrii pri podnecovaní iránskeho nepriateľstva.

Daj link, daj link, daj link!! Na, tu máš:)))))))))))))

---

Tajemství Egypta - první tunel, Radu Cinamar, Rumunské Bucegi