Jaroslav Naď ako minister obrany daroval vojenský materiál Ukrajine. Nebolo to jeho súkromné rozhodnutie – išlo o rozhodnutie vlády v čase, keď sa desiatky krajín mobilizovali na pomoc napadnutému štátu. Bol to medzinárodný štandard, nie výstrelok. Ale dnes je z toho vykreslený zločin.

Nie preto, že by išlo o porušenie zákona – ten porušený nebol. Nie preto, že by to poškodilo Slovensko – naopak, Slovensko sa vtedy v očiach spojencov profilovalo ako solidárna a hodnotovo čitateľná krajina.

Ale preto, že niekto potrebuje nepriateľa.

Jaroslav Naď ako minister obrany

Keď vláda nemá čo ukázať, vytiahne starého nepriateľa.
Keď nepriateľ ušiel do Kanady, je to ešte lepšie – nemôže sa brániť.
A keď ste si už vytvorili paralelný vesmír vlastnej pravdy, nemusíte dokazovať nič.

Tak vzniká kauza Naď. Nie ako skutočný problém štátu, ale ako maskovacia dymovnica v čase, keď sa ukazuje, že vláda nevie naplniť vlastný program, a veľké sľuby sa posúvajú na „po lete“. Zmena ústavy? Nič. Definícia muža a ženy? Vraj september. Reforma štátu? Iba ak cez PR oddelenie.

Ale na odvedenie pozornosti poslúži vymyslený hriech z minulosti.

A zatiaľ… predávame

Absurdnosť celej veci ešte viac zvýrazňuje fakt, že tá istá vláda, ktorá teraz straší Naďom, predáva zbrane Ukrajine ďalej.

Už nie ako prejav solidarity, ale ako obchod. Racionálny, dobre zaplatený, štátom riadený predaj.

Zbrane teda nie sú problém. Problém je, ak ich niekto daroval.

Lebo kto daruje, neprináša zisk. A v prostredí, kde sa politika meria počtom zákaziek a dĺžkou klientelistických reťazcov, je práve to najväčšia vina.

Lex Pomsta

Trestné oznámenia, výzvy na stíhanie, reči o vlastizrade. Všetko bez dôkazov, bez právneho rámca, čisto na efekt. Je to lex pomsta, nie právny štát. Niektorí politici sa správajú, ako keby mali osobný zoznam, ktorý si denne škrtajú: „Tohto sme už zničili, tento ešte zostáva.“

Je to politika odplaty, nie spravodlivosti. A zároveň aj jednoduchý trik: zatieniť neschopnosť vládnuť útokom na niekoho, kto už ani nie je súčasťou politickej scény.

Hranice štátneho nátlaku

Čo vlastne hovorí kauza Naď o našej krajine?

– Že verejná služba sa môže spätne použiť ako dôkaz proti vám.
– Že pomoc v čase vojny môže byť označená za vlastizradu, ak sa zmení vláda.
– A že v morálne zmätenej spoločnosti sa vždy nájde dôvod potrestať tých, ktorí nechceli zarobiť.

Ak štát začína prenasledovať ľudí nie za zločiny, ale za symboly ich činov, vstupujeme do éry, kde už nejde o spravodlivosť – ide o výchovu verejnosti. Kto poslúcha, má pokoj. Kto vyčnieva, bude exemplárne potrestaný.

Záver

Kauza Naď nie je o Naďovi. Je to o nás všetkých.
O tom, či ešte dokážeme rozlíšiť zlo od obyčajného politického divadla.
O tom, či sme si už zvykli na to, že štát prenasleduje ľudí nie pre to, čo ukradli, ale pre to, že konali bez zisku.

A hlavne o tom, ako veľmi je vláda ochotná zamestnávať verejnosť pseudokauzami, keď sama nedokáže priniesť nič okrem prázdnych hesiel a teatrálneho revu.

---

Čurillovci - Policajti v prvej línii boja s mafiou - Marek Vagovič