Zmena ústavy sa nekoná, definícia muža a ženy sa odkladá na september – a vláda potrebuje kauzu. Nie hocijakú. Musí to byť niečo, čo zamestná médiá, rozhnevá davy a prehluší, že sa vlastne nič nerobí. A tak si to opäť odniesol starý známy terč: Jaroslav Naď.

Nie je to len vendeta. Je to aj divadlo. Verejne viditeľná lekcia pre každého, kto by chcel byť v budúcnosti príliš odvážny. Pomáhal Ukrajine? Chyba. Mal morálny postoj? Hrubá chyba. A čo je najhoršie – nerobil z toho biznis.

Keď darovanie zbraní vadí, ale ich predaj oslavujeme

Darovanie ako zločin

Keď bol minister obrany, daroval zbrane Ukrajine – krajine, ktorá v tom čase čelila priamemu vojenskému útoku. Rovnako to robili Česi, Poliaci, Nemci, Američania. Ale len na Slovensku sa to teraz spätne vyťahuje ako „kontroverzný čin“.

Lebo u nás sa história neprepisuje, u nás sa rovno sfalšuje v priamom prenose. Daroval? Mal ich predať! Ale komu? Ukrajincom, čo sa bránili v panike? To nie je dôležité. Pointa je, že neurobil to, čo by urobili oni – nezarobil.

Predaj ako hrdinstvo

Rovnaká vláda, ktorá teraz rozťahuje paragrafy ako gumený medvedík, pokojne predáva zbrane Ukrajine ďalej. Ale pozor: za peniaze. „Pomáhame, ale nie zadarmo,“ hovorí premiér. „To sú pracovné miesta,“ dodávajú ministri.

Takže rovnaké tanky, húfnice a munícia, ktoré sa predtým posielali v mene solidarity, sú teraz posielané ako obchod. A to už nie je vlastizrada – to je štátnická zodpovednosť. Na billboardoch možno pribudne slogan:

“Mier? Áno. Ale cez faktúru.”

‍♂️ Keď nemáš zákon, vytvor si cirkus

Problém je, že neexistuje žiaden zákon, ktorý by zakazoval ministrovi obrany konať v rámci vlády a rozhodnúť o darovaní zbraní spojeneckej krajine vo vojne. Tak čo s tým?

Nič. Ale zato sa dá hlasno kričať. Gašpar navrhne trestné stíhanie, Mazurek napíše status, Blaha natočí video. A médiá majú „kauzu“. Ľudia sa hádajú, kto je väčší zradca, a nik si nevšimne, že vláda práve odložila vlastný program.

Nie sú zákony? Nezáleží. Dôležité je, že dav verí, že niekto bude potrestaný.

V televízii krv, v zákulisí biznis

Je to ako film. Na obrazovke vidíme „zločinca“ Naďa, ako posiela zbrane Ukrajine a uteká do Kanady (ktorá má byť podľa niektorých vlastencov treťou ríšou liberálneho zla). Medzitým však tí istí vlastenci, s ktorými sa fotil Lavrov, predávajú Ukrajine muníciu cez štátny podnik. Samozrejme, ticho a bez pompéznosti.

Rozdiel? Na tom predaji niekto zarába. Na darovaní nezarobil nikto. A to je v slovenskom ponímaní najväčší zločin.

O čom je táto „kauza“ naozaj?

Nie je to o zbraniach.
Nie je to o porušení zákona.
Nie je to ani o Ukrajine.

Je to o tom, že moc potrebuje nepriateľa. A ak zrovna nie je po ruke liberál, gender aktivista alebo nejaký nešťastný sudca, vytiahne sa niekto zo šuflíka. Ideálne človek, ktorý už nehrá aktívnu politickú úlohu, ale stále znepokojuje svojou existenciou.

Záver?

Na Slovensku sa neodpúšťa slabosť. Ale ešte menej sa odpúšťa svedomie.

Jaroslav Naď sa rozhodol konať podľa presvedčenia. A preto musí byť potrestaný – nie preto, čo urobil, ale preto, čo symbolizuje. Lebo kým on daroval, oni predávajú. A to sa jednoducho neodpúšťa.

---

Čurillovci - Policajti v prvej línii boja s mafiou - Marek Vagovič