Na psychiatriu sa dostať v Rusku za vlastný názor je celkom bežná vec už od dávnych čias bačovania komunistov aj na Slovensku. Ale v rusku to funguje dalej bez problémov. Zadržaná požadovala právo telefonovať. Polícia zavolala na oddelenie psychiatrie. Toto je jeden príbeh.

Neďaleko budovy ministerstva vnútra, bola zbitá a telefón jej odobratý. Na oddelení jej nedovolili zavolať a vysmievali sa jej v istej chvíli sa zmenila na krik. V reakcii na to polícia privolala tím psychiatrických sestier. Anonymný príbeh zadržanéj, ​​ktorá skončila na psychiatrickej klinike.

22. augusta 2020 som sa postavila s plagátom na ulici Petrovka 38. Určite viem, že to nie je územie zakázané pre demonštrácie. Polícia za mnou prišla trikrát.

Prvýkrát sa ma pýtali na vek a občianstvo. Spýtali sa a išli ďalej. Tretia hliadka sa priblížila a povedala, že „musím ísť na policajnú stanicu“, že „porušujem zákon“. Polícia uviedla, že som sa provokujem na hromadnú akciu. Odpovedal som, že mám jediný plagát. Na to mi povedali: „Podnecuješ nenávisť.“

Na mojom plagáte bol nápis venovaný Navalného travičom: „Dusíš sa svojím jedom!“ Podľa polície som tým podnecovala nenávisť k travičom. Pracovníci bezpečnostnej služby na mňa začali vyvíjať tlak a tvrdili, že som odmietola ísť s nimi, že ma zadržia použitím sily. Odvetila som, že som neodmietola, ale chcela som len presne formulovať, čo mi bolo predložené. Mala som v pláne skontrolovať, či taký článok v zákone vôbec existuje. Zase mi povedali, že odmietam ísť, krútili mi rukami a posadili ma do auta.

Polícia išla ďalšími hliadkami, ktoré ma oslovili už skôr. Keďže som nič neporušila, rozhodola som sa, že z policajného auta je možné vystúpiť – dvere neboli zamknuté. Snažila som sa vyjsť na kraj cesty, ale policajti zareagovali veľmi rýchlo. Začala potýčka: začali ma tlačiť späť do auta, odolala som.

V reakcii na to polícia postupovala hrubo: bili ma päsťami po hlave, rozbili mi okuliare. V tom okamihu som nechápal, že je lepšie neodporovať, hoci som počula najrôznejšie poznámky. Polícia mi vzala telefón a odložila ho niekam, aby sa nerozbil, čo v zásade nie je zlé. Ale vďaka tomu, že mi bol odobratý telefón, som bola izolovaná od okolitého sveta. Keď som odchádzala z domu, mojim domácim potkanom zostávalo veľmi málo vody – večer im treba dať vodu.

Vďaka tomu ma priviezli na oddelenie a zavreli do cely. Požiadala som, aby mi dali príležitosť telefonovať, polícia odmietla. Potom som ​​povedala, že mám právo volať. Bolo pre mňa dôležité, aby bolo o moje zvieratá postarané. Keď som začala kričať, policajti začali natáčať video – považovali to za veľmi vtipné. Ponížili ma, pokúsili sa žartovať, povedali, že pracujem za peniaze. V skutočnosti pracovali iba oni, to sú ich štatistiky, kvôli ktorým odstavili bežných ľudí.

Čoraz viac som sa hnevala. V určitom okamihu som zvolila stratégiu: neustále kričať na políciu, že nebudem mlčať, kým mi nedovolia zavolať. Pravdepodobne som kričala asi dve hodiny. Niekoľkokrát ma poliali vodou a po chvíli bol privolaný tím psychiatrických sanitárov s kazajkami.

Keď prišli prestala som kričať. Členovia poriadkovej služby povedali [polícii], že som v poriadku a v zásade nie ich klient, ale ak budem súhlasiť, napíšu mi, že mám nejaké duševné ochorenie a odvezú ma do nemocnice a cestou, si môžem zavolať. Sľúbili mi tiež, že mi dajú oblečenie, pretože som bola celý mokrá. Rozhodola som sa počúvať sanitárov, pretože v prvom rade bolo pre mňa dôležité sprostredkovať informácie o mojich zvieratách. Povedala som tímu, že mám “duševnú poruchu” a zobrali ma do nemocnice. Cestou sa mi podarilo dovolať, potom mi bol zabavený telefón. Odviedli ma na oddelenie, povedali, ľahni si, vyspi sa, ráno bude všetko v poriadku.

Prvý deň sa mi nepáčila výmena nemocničného personálu. Bola som nervózna, nikomu som nepovedala, kde som, okrem mladého muža. Požiadala ho o telefon, kvôli tomu ma priviazali k posteli a pichli neznámou látkou, z ktorej som takmer do večera spala. Asi o siedmej hodine, keď majú v nemocnici všetci dovolené volať z mestského telefónu, som požiadala o opustenie miestnosti, ale bolo mi to zakázané. Zrejme chceli ukázať, že majú nad ľuďmi akúsi moc.

Zvyšné tri dni som nemala také vážne problémy. Odmietla som liečbu a nič som nebrala. Zároveň moji príbuzní vôbec nechápali, čo sa deje.

Keď som bola v nemocnici, moja matka a môj priateľ neustále prichádzali na kontrolné stanoviská [inštitúcie, kde som bola držaná] a pokúšali sa zavolať hlavnému lekárovi. Ale neprijal ich, nič nevysvetlil.

Na štvrtý deň mi lekár povedal, aby som si vzala veci a nechal ma ísť.

Pravdepodobne som bola plánovaná byť zadržaná pred mojimi prvými činmi a pred účasťou na zhromaždeniach na prijímanie kandidátov na účasť vo voľbách do moskovskej mestskej dumy v roku 2019.

Absolútne viem, že som neurobila nič zlé, bola som zadržaná kvôli štatistike, a nemalo by to tak byť. Naďalej budem deklarovať svoj nesúhlas s tým, čo sa deje okolo. Je to občianska povinnosť, ako platenie daní. Niekto sa ním riadi a niekto nie. A to nie je v poriadku.