Koľko má rokov Nadia Comaneci, pýta sa neveriacky vrchný rozhodca trénera. Z čísla štrnásť ho mrazí v chrbte. To, čo dievča práve predviedlo, naprosto rozmetalo všetka čísla, slová i obrazy. Ide o čosi z ríše nepochopiteľného. Nikto nedokáže zapísať to, čo sa práve odohralo. Odhadzuje zemskú príťažlivosť cez rameno, jej útle telíčko si robí priestor v atmosfére, aby sa v nej mohlo zvinúť. Prečo ich nikto neupozornil, že sa majú pozerať tým smerom, rozčuľujú sa diváci, ktorí prepásli okamih, kedy sa Nadia Comaneci na desať centimetrov širokej kladine vrhá po chrbte a v skoku naslepo za prekríženými rukami nakopává mesiac, jedni sa obracajú na druhých, chápe to niekto, chápete to? Na elektronickej tabuli svieti Comaneci NADIA, ROMANIA, potom jej štartové číslo, 73, a tam, kde by mala byť známka – nič. Čaká sa.

Poblednuté sovietskej gymnastky prechádzajú sem a tam v priestore vyhradenom trénerom a závodníkom, ktoré už odcvičily. Im je to jasné, prehrali, lebo bude “10”!

Nadia Comaneci a 10-tka na olympiáde

Členky rumunského družstva naopak vyzerajú zúfalo, Dorina má zopäté ruky, Mariana čosi odrieka stále dokola, ďalšie kŕčovito zviera viečka; Nadia s copom nakrivo stojí o kúsok ďalej, na výsledkovú tabuľu sa ani nepozrie. Prvé, čo vidí, je on, Béla, jej tréner, ako stojí s rukami hore a zaklonenou hlavou; konečne sa obzerá a objavuje svoje ohodnotenie, príšernú známku – 1,00 – zostavenú zo žiaroviek žiariacich do kamier celého sveta. Jednička, čiarka, nula, nula. V duchu pátra po možných chybách, ktorých sa dopustila, snáď doskok po salte vzad mohol byť istejšie; čo mohla pokaziť, aby si vyslúžila toto? Béla ju tlačí v náručí, nič si z toho nerob, podáme protest.

Jej pozornosť priťahuje jeden z rozhodcov, Švéd. Pretože vstáva. Pretože na ňu uprene hľadí so slzami v očiach. O tom okamihu sa bude rozprávať toľkokrát, že si dnes už nie je istá, či ho vôbec prežila, možno ho len videla v televízii, možno ho niekto napísal ako scenár pre film. Obecenstvo je na nohách, strháva sa víchrica osemnástich tisícok tiel dupajících v pravidelnom rytme, Švéd v tom rámuse otvára a zatvára ústa, prednáša počuteľná slová, Nadie sa v mihotavom daždi tisícov bleskov znovu objavuje švédsky rozhodca, čo to robí, rozťahuje prsty, kamery celého sveta snímajú ruky švédskeho rozhodcu vystreté smerom k nej. A tak dievčinina napřahuje svoje ruky k nemu, chce potvrdenie, je to … desiatka? A on pomaličky prikyvuje, pritom ďalej drží desať prstov pred tvárou, cez stovky kamier už dievčinu nevidí, tancujú okolo nej ostatné dievčatá z rumunskej reprezentácie, áno, miláčik, to jedna, čiarka, nula, nula, to je desiatka.

Tabuľa sa zvoľna otáča vľavo a zase vpravo, od poroty smerom k divákom, pred zrakmi gymnastiek a ukazuje to, čo je potrebné chápať ako desať. Posunutá desatinná čiarka. Alebo skôr čiarka, ktorá sa tvrdohlavo odmieta posunúť. Nejaký muž pobehuje od rozhodcov k novinárom, oficiálne tričko s nápisom “Olympic games Montreal 1976” má stmavnuté v podpazuší, otiera si čelo. Vrchný rozhodca mu naznačuje, aby šiel bližšie, pre hluk nie je počuť, niečo sa pokazilo, počujete?

Kvôli hvízdotu musí nakloniť hlavy až k sebe, čo to má znamenať? Celý svet sa na to pozerá, a to je ešte len prvý deň súťaží! Kde je ten chlap od Longines? Technik, ktorý má na starosti výsledkovej tabule, sa snažia prekročiť fotografov kľačiaci okolo holčiny, aby sa mohol dostať k stolu rozhodcov, ktorí na neho mávajú: nefunguje vám to! Ale on predstaviteľmi Medzinárodného olympijského výboru, ktorý si upcháva jedno ucho, aby vôbec počul, tvrdí: funguje to, na všetkých ostatných súťažiach to funguje, počítače sa nemýli, to vy ste ho pokazil, prstom ukazuje na arbitera, ale všetko je inak, už si ho nevšímajú, že arbitrom sa stali diváci, plačú a tlieskajú útle dievčatku, ktorá si sadla vedľa trénera a k senilnímu stroju, ktorý si vrčí pod fúzy “jedna, čiarka, nula, nula”, sa otočila chrbtom.

Je vyhlásená prestávka na poradu. OK. Malo Rumunsko, alebo niekto z ich tímu, prístup k počítačom? Alebo užívala nejaké preparáty, ktoré by mohli poškodiť systém? Vy ste sa snáď zbláznil, človeče, čo si ešte nevymyslíte, aby ste sa z toho vyvliekol? Chybu si prehadzujú ako horúci zemiak. Olympijský výbor nás na prípravných stretnutiach uistil o tom, že v gymnastike neexistuje známka desať, bráni sa technici od Longines, ktoré tlač zlomyseľne označuje ako “tím jedna, čiarka, nula, nula”.

O 13:40 je vynesený verdikt: databáza sa zrútila následkom zadanie nezvyčajne vysokých známok. Tá baba rozbila počítač. Majú do zajtra čas, aby systém upravili dieťaťu na mieru. Stískajú sa tlačidla, upravujú sa programy. Je potrebné pridať jednu číslicu. Posunúť desatinnú čiarku. Aká je možnosť, že sa jej to podarí ešte raz? Myslíte, že sa “to” môže prihodiť aj zajtra? Ja neviem, zodpovedá anglický rozhodca. Ja neviem, zodpovedá československý rozhodca. Snažia si predstaviť zostavu na kladine, ktorá by si vyslúžila desiatku. Nedokážu to.

Na olympiáde sa zatiaľ v gymnastike nikomu nepodarilo získať desiatku.

– „Už jste viděl závodit Věru, soudruhu? Věru Čáslavskou?“ ptá se Béla úředníka, který má jeho záležitost na starost a ptá se Bély na důvody, proč chce ve škole jen samé dívky.
Samozřejmě!
Všichni znají slavnou českou šampionku, i když letos, v roce 1969, mnozí pochybují, zda jí nová československá vláda, po loňském skandálu na olympijských hrách v Mexiku, kde se před kamerami celého světa naschvál otočila zády k sovětské vlajce, dovolí vyjet na závody někam do zahraničí.

Google: Nadia Comaneci – Trump 2008!