Cenzúra sa nevracia s bubnami a zákazmi. Neprichádza s nápisom „zakázané hovoriť“, ako to robila totalita. Dnes sa vracia tichšie – cez definície, výnimky, právne kľučky a odborné výrazy. Sloboda slova sa síce na papieri necháva, ale v praxi sa obchádza. A tí, čo majú moc, si ju prispôsobujú tak, aby mohli určovať, kto smie hovoriť a čo sa ešte smie povedať.

Návrat cenzúry: nie cez dvere, ale cez definície

Hranice slobody sa neposúvajú – zmenšujú

Znie to moderne: „boj proti dezinformáciám“, „ochrana pred nenávistnými prejavmi“, „transparentnosť zahraničných vplyvov“. V skutočnosti sa však tieto pojmy čoraz častejšie používajú na umlčanie kritických hlasov – nie tých, čo šíria nenávisť, ale tých, ktorí kladú nepohodlné otázky. Slová ako „dezinformácia“ alebo „nenávistný prejav“ sa stávajú nástrojom selektívneho umlčovania, kde o tom, čo je čo, rozhoduje ten, kto je práve pri moci.

Cenzúra cez zadné dvierka

Najefektívnejší spôsob, ako obmedziť slobodu prejavu, nie je zákaz. Je to redakcia jazyka. Stačí len dostatočne zahmlená definícia – a už ju možno použiť na čokoľvek. Takto sa napríklad z občianskeho aktivistu stane „zahraničný agent“. Z blogera „dezinformátor“. Z kritika vlády „extrémista“. Nepotrebujete súdy. Stačí správne nastaviť zákony, a „nepohodlní“ sa odsunú bokom bez veľkého hluku.

Kto rozhoduje, čo je pravda?

Nebezpečenstvo nespočíva v tom, že existuje hranica slobody slova. Problém je, kto tú hranicu kreslí. Keď ju určujú tí, čo sú sami aktérmi verejnej debaty – politici, ministerstvá, vládni nominanti – tak sa z obrany verejného priestoru stáva jeho privatizácia. Obyčajný človek už nevie, či povedané slová nie sú „za čiarou“, lebo čiaru posúva nie pravda, ale záujem.

Úvaha na záver: Mocenská tma nepadá z neba – rozsvecujú ju klamári

Tvária sa ako ochrancovia poriadku, ale zavádzajú slovníkovú diktatúru. Nezakazujú hovoriť – len vám oznámia, že to, čo hovoríte, je „toxické“, „škodlivé“ alebo „podvratné“. Nezakazujú publikovať – len vás algoritmus zahodí na okraj, redakcia vás nezavolá, fond vás nepodporí. A ak sa ozvete, obvinia vás, že šírite nenávisť – lebo sa už nenosí hovoriť naplno, len opatrne.

To už nie je demokracia. To je manažovaný priestor slobody, ktorý má steny, ktoré nesmiete vidieť, ale cítite ich, keď sa o ne opriete. A stavajú ich tí, ktorí najhlasnejšie kričia o „pravde“ a „zodpovednosti“. Tí istí, čo roky klamú, manipulujú, prekrúcajú fakty – dnes si nárokujú rozhodovať, čo je ešte povolené hovoriť.

A keď sa to nedá zakázať dverami, urobí sa to cez definície. Ticho. Odborne. Neviditeľne. Ako sa to robí v každom režime, ktorý nechce vyzerať ako režim – ale chce mať pod kontrolou všetko.

Dovolenky