Nezávislé iniciatívy, občianske združenia, watchdog organizácie či aktivisti boli kedysi vnímaní ako zdravý korektív moci. Dnes sa čoraz častejšie ocitajú v postavení „vnútorného nepriateľa“. Nie preto, že by porušovali zákony, ale preto, že si dovoľujú byť kritickí. A v politickej klíme, kde sa lojalita odmeňuje a kritika trestá, sa nezávislosť stáva podozrivou.

Občianska spoločnosť pod dohľadom: keď nezávislosť prekáža

V posledných rokoch sa z občianskej spoločnosti v očiach viacerých politikov stal protivník. Ak organizácia upozorní na klientelizmus, zneužívanie moci alebo korupciu, okamžite je označená za „zahraničného agenta“, „slúžku mimovládok“ alebo „protislovenský element“. Nezáleží na tom, že mnohé z týchto iniciatív sú financované transparentne, majú za sebou roky práce a často suplujú to, čo štát nezvláda – v očiach mocných sa stávajú hrozbou len preto, že sú nezávislé.

Politici si pritom všímajú najmä jedno: lojalitu. Kto mlčí alebo pritakáva, môže počítať s podporou, grantmi či nomináciami. Kto kladie nepríjemné otázky, stáva sa „podvratným elementom“. Štátne inštitúcie, ktoré by mali občiansku spoločnosť chrániť, sa niekedy stávajú nástrojom jej disciplinácie.

Verbálne útoky ako súčasť stratégie

Slovník, ktorým mocní označujú aktivistov či organizácie, nie je náhodný. Pripomína rétoriku autoritárskych režimov – „nepriateľ štátu“, „sorosovci“, „zahraničné bábky“. Tento jazyk je nebezpečný. Nie preto, že by bol len hanlivý, ale preto, že pripravuje pôdu pre konkrétne kroky: obmedzenie prístupu k verejným zdrojom, selektívne kontroly, právne šikany či úplné vytlačenie zo systému.

Kto kontroluje kontrolórov?

Občianska spoločnosť plní jednu nenahraditeľnú funkciu: stráži mocných. Práve preto je jej existencia dôležitá. V krajine, kde si politici sami vyberajú, kto má právo ich kritizovať a kto nie, sa stráca jeden z posledných poistných ventilov demokracie.

Keď iniciatívy ako Transparency International, VIA IURIS, Zastavme korupciu alebo miestne komunitné združenia poukazujú na konflikty záujmov či netransparentné tendre, robia presne to, čo by mal v skutočnosti robiť štát – zabezpečovať poriadok, spravodlivosť a kontrolu moci. Namiesto uznania však často čelia podozrievaniu, ohováraniu a zastrašovaniu.

Občianska spoločnosť nie je opozícia
Veľkým nepochopením zo strany politikov je predstava, že kritika je opozícia. Občianska spoločnosť nemá záujem o moc. Nemá poslancov, ministerstvá ani štátny rozpočet. Má len hlas a verejný priestor. A práve ten sa jej snažia niektorí zobrať – postupne, nenápadne, zákonmi či diskreditačnými kampaňami.

Skutočná demokracia sa však nespozná podľa toho, ako vládne, ale podľa toho, ako znáša kritiku. Ak si politici začnú zamieňať občiansku spoločnosť za protivníka, postupne z nej urobia len kulisu – povolenú, ale poslušnú.

Úvaha na záver: Moc, ktorá sa bojí otázok, nie je silná

Politici často hovoria, že „nemajú problém s kritikou“. V praxi ju však trestajú – dotáciami, žalobami, šikanóznymi kontrolami. Skutočná sila štátu sa však neprejavuje v tom, že umlčí svojich kritikov, ale v tom, že ich znesie a počúva.

Občianska spoločnosť nie je dokonalá. Ale práve preto, že nie je závislá od moci, môže povedať to, čo iní nemôžu.

A ak sa jej nezávislosť stáva problémom, tak problémom nie je občianska spoločnosť – problémom je systém, ktorý nevie žiť s kritikou.

Dovolenky