Dáme si pravidelné Orbánové konšpiračné teórie s akciou otvorenie múzea House of Terror v Budapešti. Mária Schmidt na mojej silvestrovskej oslave nebola, poznám ju ale dlho. V roku 2002 ma pozvala do Budapešti na otvorenie múzea s názvom Dom strachu – Terror Háza – a odvtedy sme viac-menej v kontakte. Múzeum, ktoré riadi, skúma dejiny totalitarizmu v Maďarsku a v čase, keď sa otváralo, patrilo k najviac priekopníckym múzeám vo východnej časti Európy.

Múzeum, ktoré dodnes vedie, skúma históriu totality v Maďarsku. Keď otvorili svoje brány, bolo to jedno z najinovatívnejších múzeí vo východnej polovici Európy. Múzeum sa tiež od prvého dňa dostalo pod ostrú kritiku. Mnohým návštevníkom sa nepáčila prvá miestnosť, na ktorej je na jednej stene panel televízorov vysielajúcich nacistickú propagandu, zatiaľ čo na opačnej stene ďalší panel televízorov vysielajúcich komunistickú propagandu.

Orbánové konšpiračné teórie, otvorenie múzea House of Terror v Budapešti

V roku 2002 bolo porovnanie oboch režimov stále ešte šokujúce, dnes už snáď o niečo menej. Iní mali pocit, že múzeum neposkytuje dostatočný priestor a neprikladá dostatočnú váhu zločinom fašizmu, aj keď komunisti vládli Maďarsku oveľa dlhšiu dobu ako fašisti, takže je aj viac materiálu. Mne sa páčilo, ako múzeum ukazuje obyčajných Maďarov kolaborujúcich s oboma režimami, čo podľa môjho názoru umožňovalo Maďarom pochopiť vlastnú zodpovednosť a vyhnúť sa nacionalistickej pasci zvaľovania problémov na cudzincov.

Múzeum ukázalo obyčajných Maďarov kolaborujúcich s oboma režimami, čo by mohlo pomôcť ich potomkom pochopiť, že ich krajina, ako všetky krajiny by mala prevziať zodpovednosť za svoju vlastnú politiku a svoju vlastnú históriu a vyhnúť sa úzkej nacionalistickej pasci zvaľovania problémov na cudzincov.

Lenže presne do tejto nacionalistickej pasce dnešné Maďarsko spadlo. Oneskorené vyrovnávanie sa s komunistickou minulosťou – otváranie múzeí, konanie spomienkových akcií, označenie páchateľov – nepomohlo, ako som dúfala, upevniť úctu k právnemu štátu, k obmedzeniu štátnej moci, k pluralizmu. Presne naopak, šestnásť rokov po otvorení múzea Terror Háza neprejavuje maďarská vládna strana najmenší rešpekt k akýmkoľvek mocenským obmedzeniam.

V spolitizovaní verejnoprávnych médií av likvidácii súkromných médií cez vyhrážky a zablokovanie prístupu k inzercii zašla oveľa ďalej ako Právo a spravodlivosť. Vytvorila novú podnikateľskú elitu oddanú Orbánovi. Istý maďarský podnikateľ, ktorý si neželal byť menovaný, mi rozprával, že krátko potom, čo Orbán prevzal vládu, začali jeho režimní pohoncovia žiadať, aby im svoju spoločnosť za nízku cenu predal. Keď odmietol, postarali sa o „daňové kontroly“ a ďalšie formy obťažovania a rozbehli zastrašovaciu kampaň, kvôli ktorej si musel najať ochranku. Nakoniec svoj maďarský biznis predal a odsťahoval sa zo zeme.

Rovnako ako poľská vláda aj tá maďarská šíri „prostrednú lož“: jej propaganda zvaľuje maďarské problémy na neexistujúcich moslimských migrantov, Európsku úniu a, ako som už uviedla, na Georgea Sorosa. Mária Schmidt, historička, bádateľka a múzejná kurátorka, je jednou z autoriek tejto lži. Opakovane na blogu zverejňuje dlhé, nahnevané články dštiacu síru proti Sorosovi, proti Stredoeurópskej univerzite v Budapešti, založenej pôvodne z jeho peňazí, a proti „ľavicovým intelektuálom“, ktorými myslia prevažne liberálni demokrati od pravého stredu po ľavý stred.

Vládna propaganda zvaľuje maďarské problémy na neexistujúcich moslimských migrantov, Európsku úniu a Georgea Sorosa.

V jej živote je možné nájsť množstvo ironických prvkov a paradoxov. Mária Schmidt je vlastne jednou z tých, ktorí na údajne pokrivenej maďarskej transformácii získali najviac. Jej zosnulý manžel zarobil na postkomunistickom trhu s realitami imanie a ona vďaka tomu žije v prepychovom dome v dobrej budapeštianskej štvrti.

Hoci vedie kampaň s cieľom otriasť postavením Stredoeurópskej univerzity, jej vlastný syn na nej vyštudoval. A aj keď je veľmi dobre oboznámená s tým, čo sa v jej krajine dialo v štyridsiatych rokoch, riadila sa po prevzatí rešpektovaného maďarského časopisu Figyelő krok za krokom komunistickým návodom: vytlačila z neho nezávislých reportérov a nahradila ich spoľahlivými provládnymi novinármi.

Figyelő zostáva aj naďalej „v súkromných rukách“. Pritom ale nie je ťažké rozpoznať, kto ho podporuje. Vydanie, ktorého hlavným materiálom bol útok proti maďarským mimovládnym organizáciám – na obálke boli vizuálne stotožnené s Islamským štátom –, obsahovalo mnoho vládou financovaných inzertných strán vrátane inzercie maďarskej národnej banky, ministerstva financií a oficiálnej vládnej kampane proti Sorosovi. Ide vlastne o modernú inkarnáciu provládnej straníckej tlače, vrátane výsmešného, cynického tónu, ktorý bol kedysi typický pre komunistické médiá.

Mária Schmidt súhlasila s rozhovorom – po tom čo ma nazvala „arogantným ignorantom“ – iba pod podmienkou, že si vypočujem jej námietky proti svojmu textu zverejnenému práve v denníku The Washington Post. S takou pozvánkou som teda vyrazila do Budapešti. Asi vás neprekvapí, že zaujímavá debata, ktorú som očakávala av ktorú som dúfala, nebola možná. Mária Schmidt hovorí skvele po anglicky, trvala ale na tom, že potrebujeme tlmočníka.

Vytasila sa s desivým mladým mužom, ktorý, súdiac podľa prepisov, vynechal celé veľké časti toho, čo hovorila. A hoci ma pozná dve desaťročia, postavila na stôl demonštratívne magnetofón, aby mi zrejme dala najavo svoju nedôveru.

Následne zopakovala rovnaké argumenty, aké používa na svojom blogu. Ako hlavný dôkaz toho, že George Soros „vlastní“ americkú Demokratickú stranu, uviedla epizódu z amerického satirického nočného programu Saturday Night Live. Ako potvrdenie svojho presvedčenia Lenže presne do tejto nacionalistickej pasce dnešné Maďarsko spadlo.

Oneskorené vyrovnávanie sa s komunistickou minulosťou – otváranie múzeí, konanie spomienkových akcií, označenie páchateľov – nepomohlo, ako som dúfala, upevniť úctu k právnemu štátu, k obmedzeniu štátnej moci, k pluralizmu. Presne naopak, šestnásť rokov po otvorení múzea Terror Háza neprejavuje maďarská vládna strana najmenší rešpekt k akýmkoľvek mocenským obmedzeniam.

V spolitizovaní verejnoprávnych médií a v likvidácii súkromných médií cez vyhrážky a zablokovanie prístupu k inzercii zašla oveľa ďalej ako Právo a spravodlivosť. Vytvorila novú podnikateľskú elitu oddanú Orbánovi. Istý maďarský podnikateľ, ktorý si neželal byť menovaný, mi rozprával, že krátko potom, čo Orbán prevzal vládu, začali jeho režimní pohoncovia žiadať, aby im svoju spoločnosť za nízku cenu predal.

Keď odmietol, postarali sa o „daňové kontroly“ a ďalšie formy obťažovania a rozbehli zastrašovaciu kampaň, kvôli ktorej si musel najať ochranku. Nakoniec svoj maďarský biznis predal a odsťahoval sa zo zeme.

Rovnako ako poľská vláda aj tá maďarská šíri „prostrednú lož“: jej propaganda zvaľuje maďarské problémy na neexistujúcich moslimských migrantov, Európsku úniu a, ako som už uviedla, na Georgea Sorosa.

Mária Schmidt, historička, bádateľka a múzejná kurátorka, je jednou z autoriek tejto lži. Opakovane na blogu zverejňuje dlhé, nahnevané články dštiacu síru proti Sorosovi, proti Stredoeurópskej univerzite v Budapešti, založenej pôvodne z jeho peňazí, a proti „ľavicovým intelektuálom“, ktorými myslia prevažne liberálni demokrati od pravého stredu po ľavý stred.

Vládna propaganda zvaľuje maďarské problémy na neexistujúcich moslimských migrantov, Európsku úniu a Georgea Sorosa.

V jej živote je možné nájsť množstvo ironických prvkov a paradoxov. Mária Schmidt je vlastne jednou z tých, ktorí na údajne pokrivenej maďarskej transformácii získali najviac. Jej zosnulý manžel zarobil na postkomunistickom trhu s realitami imanie a ona vďaka tomu žije v prepychovom dome v dobrej budapeštianskej štvrti. Hoci vedie kampaň s cieľom otriasť postavením Stredoeurópskej univerzity, jej vlastný syn na nej vyštudoval.

A aj keď je veľmi dobre oboznámená s tým, čo sa v jej krajine dialo v štyridsiatych rokoch, riadila sa po prevzatí rešpektovaného maďarského časopisu Figyelő krok za krokom komunistickým návodom: vytlačila z neho nezávislých reportérov a nahradila ich spoľahlivými provládnymi novinármi.

Figyelő zostáva aj naďalej „v súkromných rukách“. Pritom ale nie je ťažké rozpoznať, kto ho podporuje. Vydanie, ktorého hlavným materiálom bol útok proti maďarským mimovládnym organizáciám – na obálke boli vizuálne stotožnené s Islamským štátom, obsahovalo mnoho vládou financovaných inzertných strán vrátane inzercie maďarskej národnej banky, ministerstva financií a oficiálnej vládnej kampane proti Sorosovi.

Ide vlastne o modernú inkarnáciu provládnej straníckej tlače, vrátane výsmešného, cynického tónu, ktorý bol kedysi typický pre komunistické médiá.

Mária Schmidt súhlasila s rozhovorom – po tom čo ma nazvala „arogantným ignorantom“ – iba pod podmienkou, že si vypočujem jej námietky proti svojmu textu zverejnenému práve v denníku The Washington Post. S takou pozvánkou som teda vyrazila do Budapešti. Asi vás neprekvapí, že zaujímavá debata, ktorú som očakávala a v ktorú som dúfala, nebola možná. Mária Schmidt hovorí skvele po anglicky, trvala ale na tom, že potrebujeme tlmočníka.

Vytasila sa s desivým mladým mužom, ktorý, súdiac podľa prepisov, vynechal celé veľké časti toho, čo hovorila. A hoci ma pozná dve desaťročia, postavila na stôl demonštratívne magnetofón, aby mi zrejme dala najavo svoju nedôveru.

Následne zopakovala rovnaké argumenty, aké používa na svojom blogu. Ako hlavný dôkaz toho, že George Soros „vlastní“ americkú Demokratickú stranu, uviedla epizódu z amerického satirického nočného programu Saturday Night Live. Ako potvrdenie svojho presvedčenia že Spojené štáty sú „tvrdou, na ideológii založenou kolonizačnou mocnosťou“, citovala prejav Baracka Obamu, v ktorom zmienkou kritizoval návrh maďarskej nadácie vztýčiť sochu na počesť Bálinta Hómana, muža, ktorý v tridsiatych a štyridsiatych rokoch spísal maďarské protižidovské zákony.

Opakovala tvrdenie, že migrácia predstavuje pre Maďarsko zásadné ohrozenie, a rozčúlila sa, keď som sa jej niekoľkokrát opýtala, kde všetci tí prisťahovalci sú. „Sú v Nemecku,“ odsekla nakoniec a dodala, že Nemci nakoniec Maďarsko donútia, aby si „tých ľudí vzalo späť“.

​Mária Schmidt mi vysvetlila, že západné médiá, čím mysleli aj noviny, do ktorých píšem ja, „hovorí s tými pod nimi zvrchu, ako tomu bývalo v kolóniách“. Západné zmienky o maďarskom antisemitizme, korupcii a autoritárskych sklonoch sú „kolonializmom“. Napriek svojej oddanosti jedinečnosti Maďarska a „maďarskosti“ však prevzala veľkú časť svojej ideológie, ako leží a beží, zo serveru Breitbart News, vrátane skarikovaného opisu amerických univerzít a strašných vtipov o „transsexuálnych záchodoch“. Dokonca pozvala Stevea Bannona a Mila Yiannopoulosa do Budapešti.

Keď som ju počúvala, uvedomila som si, že okamih, keď sa jej názory „zmenili“, vlastne nikdy nebol. Nikdy sa neobrátila proti liberálnej demokracii, pretože v ňu nikdy neverila alebo si aspoň nikdy nemyslela, že na nej nejako zvlášť záleží. Protiváhou komunizmu v jej očiach nie je demokracia, ale vízia národnej suverenity, ako ju reprezentovali Dreyfusovi odporcovia.

A ak národná suverenita nadobúda podobu štátu, ktorého elita je definovaná nie schopnosťami, ale „vlastenectvom“ – čo v praxi znamená ochotou skákať, ako Orbán píska, nemá s tým žiadny problém.

Jej cynizmus nepozná medze. Sorosova pomoc sýrskym utečencom nemôže byť filantropiou, musí pochádzať z jeho hlbokej túžby zničiť Maďarsko. Utečenecká politika Angely Merkel tiež nemôže byť odvodená z túžby pomáhať druhým. „To myslím, že je jednoducho nezmysel,“ hovorí Mária Schmidt. „Povedala by som, že chcela dokázať, že Nemci sú tentoraz dobrí ľudia. A že môžu každého poučovať o humanizme a morálke. Nemcom nezáleží na tom, o čom presne zvyšok sveta poučí; jednoducho len potrebujú kázať.“

Orbánové konšpiračné teórie, otvorenie múzea House of Terror v Budapešti

Strávila som s Máriou Schmidt dve hodiny nepríjemného rozhovoru dohadovaním sa o nezmyselných otázkach: Má George Soros pod palcom americkú Demokratickú stranu? Sú neexistujúci utečenci, ktorí v Maďarsku aj tak nechcú žiť, pre krajinu hrozbou? Ani okamih sme sa nevenovali ruskému vplyvu v Maďarsku, ktorý je stále veľmi silný.

Nezmienili sme korupciu a všemožné spôsoby (zdokumentované denníkom Financial Times a ďalšími), s ktorých pomocou Orbán a jeho priatelia využívajú európske dotácie a dier v legislatíve. (Pre vládnucu stranu, ktorá spolitizovala súdy a potlačila médiá, je podstatne ľahšie kradnúť.)

Nakoniec som sa dozvedela mnohých predovšetkým o samotnej Márii Schmidt. V Budapešti mnohí veria tomu, že ju motivuje predovšetkým vlastná túžba po bohatstve a moci. Zsuzsanna Szelényi, poslankyňa maďarského parlamentu, ktorá predtým reprezentovala Orbánovu stranu Fidesz a dnes je nezávislá, bola iba jednou z niekoľkých ľudí, ktorí mi vysvetlili, že „v Maďarsku dnes nikto nemôže byť bohatý bez nejakej väzby na premiéra“.

Mária Schmidt vďaka Orbánovi dohliada na niekoľko múzeí a ďalšie historické inštitúcie, čo jej dáva výnimočnú príležitosť formovať spôsob, akým si Maďari pamätajú vlastné dejiny. Užíva si to. Možno tiež skutočne verí tomu, že Maďarsko čelí vážnej existenčnej hrozbe v podobe Georgea Sorosa a neviditeľných Sýrčanov.

Alebo na svoju stranu barikády pozerá s rovnakým cynizmom ako na svojich oponentov a všetko je len komplikovaná hra.

Istý náznak odpovede ponúka to, čo nasledovalo po našom rozhovore. Mária Schmidt bez môjho súhlasu zverejnila na svojom blogu silne upravený prepis, na ktorom bolo mätúce, že bol prezentovaný aké jej rozhovor so mnou. Prepis sa objavil aj na oficiálnych stránkach maďarskej vlády, v angličtine.

(Skúste si predstaviť prepis konverzácie medzi, povedzme, riaditeľom The Smithsonian Institution a zahraničným kritikom Trumpa a pochopíte, aké podivné to je.) A samozrejme rozhovor nevyznieval v môj prospech. Išlo o predstavenie, ktoré malo Maďarom ukázať, že Mária Schmidt je oddaná režimu a ochotná ho brániť. A to ona je.

Potreby pre psov a doplnky

Potreby pre psov a doplnky


Do not believe *anything* until the Kremlin denies it™