Paraguajský sociálny experiment Jezuitov Ignáca z Loyoly na indiánoch Guaraní v Paraguaji. Keď som listoval weby, tak narazím na sprostosť, ako vraj Jezuiti pomáhali indiánom Guaraní v ich vzdelávaní a nedajbože kultúre. Tieto články museli písať otroci slovenských jezuitov na oblbovanie slovače o kresťanskej láske k blížnemu svojmu.

Skoro som sa dosíkal, ale našťastie netrpím inkontinenciou. Končí to sprostosťou … jezuitský štát sa na škodu Indiánov i celého ľudstva nikdy nepodarilo vzkriesiť z mŕtvych. Ten zostal raz navždy minulosťou a mementom ľudskej zloby 🙂

Tak sem dáme ako to vlastne bolo, a pre tých čo nepoznajú Jezuitov, ich prísahu, tak to je ich problém. Ako sme písali v predchádzajúcom článku, Jezuiti majú na svedomí aj potopenie Titanicu, aby mohli založiť v USA, FED a všetku vinu aj chyby FEDu, vždy zvaliť na židov, nekatolíkov!

Prečo Jezuitiov zovšadiaľ vždy vyhnali, zakázali, keď sú takí “dobrí” kresťania katolíci??

No asi preto, že ich komunistický sociálny experiment s neveriacimi nekatolíkmi stál milióny a milióny životov úplne nevinných ľudí! Kto robí bordel v slovenských tajných službách SIS Pčolinský, Žilinka a spol.?? No predsa Jezuiti SIS Pčolinský, Žilinka, už od čias Pitnera a maltézskí rytieri čaroguráka. To je ten “boj v polícii”, odstránenie Jezuitov čo nás sledujú všade, aj ked ideme síkať za krčmu!

Paraguajský sociálny experiment Vatikánu, Jezuiti, Guaraní

Je to čistý komunizmus v podaní šialených členov Spoločnosti Ježišovej, vláda jediného náboženstva! Kresťanská komunistická republika Guaraníov. Tento obrázok hovorí za všetko, kto sú autori tohto klamstva, fialový klobúk Jezuitov! Arcidiecéza jezuitov, pražská 🙂

Pre misionárov Spoločnosti Ježišovej bol Nový svet oveľa priaznivejší pre ich prozelytizmus ako Ázia. Nenašli tam žiadne staré a učené civilizácie, žiadne pevne zavedené náboženstvá, ani žiadne filozofické tradície, ale iba chudobné a barbarské kmene, duchovne aj dočasne neozbrojené pred bielymi dobyvateľmi. Tomuto importovanému náboženstvu pomerne dlho odolávali iba Mexiko a Peru, ktoré mali v pamäti ešte stále čerstvo v pamäti aztéckych a inckých bohov.

Taktiež dominikáni a františkáni sa už solídne etablovali. Vtedy medzi divokými kmeňmi, nomádskymi lovcami a rybármi vykonávali synovia Loyoly svoju požierajúcu činnosť; výsledky, ktoré získali, sa líšili v závislosti od dravosti a odporu rôznych populácií. V Kanade pokojní a učenliví Huróni ľahko prijali ich katechizmus, ale ich nepriatelia, Irokézovia, zaútočili na stanice vytvorené okolo Fort Sainte-Marie a zmasakrovali obyvateľov. Huróni boli do desiatich rokov prakticky vyhubení a v roku 1649 museli jezuiti odísť s asi tristo preživšími. Neurobili silný dojem, keď prechádzali územiami, ktoré dnes tvoria Spojené štáty americké a až v 19. storočí začali v tejto časti kontinentu zapúšťať korene.

V Južnej Amerike sa akcia jezuitov stretla s dobrými aj zlými osudmi. V roku 1546 ich Portugalci povolali pracovať na územia, ktoré vlastnili v Brazílii; pri obracaní domorodcov sa stretávali s mnohými konfliktmi s civilnou autoritou a inými náboženskými rádmi. To isté sa stalo v Novej Granade.

Paraguaj bol však krajinou pre veľké „zážitky“ jezuitskej kolonizácie; táto krajina sa vtedy rozprestierala od Atlantiku po Andy a zahŕňala územia, ktoré dnes patria Brazílii, Uruguaju a Argentíne. Jediným spôsobom prístupu cez panenskú džungľu boli rieky Paraguaj a Parana.

Obyvateľstvo tejto krajiny tvorili kočovní a učenliví Indiáni, pripravení klaňať sa nadvláde kohokoľvek, pokiaľ mali dostatok jedla a trochu tabaku.

Jezuiti nemohli nájsť lepšie podmienky na to, aby mimo skazenosti bielych a polokást založili dokonalý typ kolónie, Božie mesto podľa svojho srdca. Na začiatku 17. storočia sa Paraguaj stal provinciou Generálom rádu, ktorý dostal všetky právomoci od Španielskeho súdu, a „jezuitský štát“ sa rozvíjal a prekvital.

Títo dobrí divosi boli náležite katechizovaní a vycvičení na sedavý život pod disciplínou tak jemnou, ako aj silnou: „ako železná ruka v zamatovej rukavici“. Tieto patriarchálne spoločnosti zámerne ignorovali slobody akéhokoľvek druhu.

„Všetko, čo kresťan vlastní a používa, chatrč, v ktorej žije, polia, ktoré obrába, dobytok, ktorý mu poskytuje potravu a oblečenie, ruky, ktoré nosí, nástroje, s ktorými pracuje, dokonca aj jediný stolný nôž, ktorý dostal každý mladý pár, keď si založia domov, je „Tupambac” Božím majetkom.

Z tej istej koncepcie nemôže „kresťan” voľne nakladať so svojím časom a osobou. Dojčiace dieťa je pod ochranou matky. Len čo môže chodiť, je v moci otcov alebo ich agentov… Keď dieťa vyrastie, naučí sa, ak je to dievča, priasť a tkať, a ak je to chlapec, čítať a písať, ale iba v guarani; Španielčina je prísne zakázaná, aby sa zabránilo akémukoľvek obchodovaniu so skazenými kreolmi.

Len čo má dievča štrnásť a chlapec šestnásť rokov, vezmú sa, pretože otcovia sa snažia, aby neupadli do nejakého telesného hriechu. Nikto z nich sa nemôže stať kňazským mníchom a ešte menej jezuitom. Nezostáva im prakticky žiadna sloboda. Ale očividne sú veľmi šťastní, materiálne povedané.

Ráno, po omši, odchádza každá tlupa robotníkov jedna za druhou na polia, spievajú a predchádza im nejaký svätý obrázok; večer sa rovnakým spôsobom vrátia do dediny, aby si vypočuli katechizmus alebo sa modlili ruženec. Otcovia pre „kresťanov“ vymysleli aj nejaké poctivé zábavy a rekreácie.

„Jezuiti ich strážia ako otcovia, a ako otcovia trestajú aj tie najmenšie chyby. Bič, pôst, väzenie, pranier na verejnom námestí, verejné pokánie v kostole, to sú tresty, ktoré používajú. „Červené už komunistické“ deti Paraguaja teda nepoznajú inú autoritu ako tých dobrých otcov, ani len matne netušia, že kráľ Španielsko je ich suverén“.

Nie je toto trochu karikovaný obraz dokonalým obrazom ideálnej teokratickej spoločnosti? Uvažujme však, ako to ovplyvnilo intelektuálny a morálny pokrok príjemcov tohto systému, týchto „úbohých nevinných“ ako nazval ich markíz de Loreto: “Vysoká kultúra misií nie je nič iné ako umelý produkt z horúceho domu, ktorý v sebe nesie semeno smrti.

Pretože napriek všetkému tomu vlámaniu a výcviku, Guarani zostal hlboko v sebe tým, čím bol: lenivým divochom, úzkoprsým, zmyselným, chamtivým a špinavým. Ako hovoria samotní otcovia, pracuje len vtedy, keď za sebou cíti ostrie dozorcu. Len čo sú ponechaní sami na seba, sú ľahostajný k tomu, že na poli hnije úroda, kazí sa náradie a čriedy sú roztrúsené, ak ho pri práci na poli nesledujú, môže aj náhle vytiahnuť vola a na mieste ho zabiť, zapáliť s drevom pluhu a so svojimi kumpánmi začať jesť napoly uvarené mäso, kým z neho nič nezostane. Vie, že za to dostane 25 rán bičom, ale aj to, že dobrí otcovia by mu to nikdy nedovolili zomrieť od hladu“.

V nedávno publikovanej knihe sa o trestoch jezuitov dočítame toto: „Vinník, oblečený v rúchu kajúcnika, bol odprevadený do kostola, kde sa priznal k svojej vine. Potom ho na verejnom priestranstve zbičovali podľa trestného zákona… Tento trest dostali vinníci vždy, nielen bez reptania, ale aj s poďakovaním…“ „Vinník, potrestaný a zmierený, pobozkal ruku toho, kto ho udrel, hovoriac: “Nech ťa Boh odmení za to, že si ma týmto ľahkým trestom oslobodil od večných bolestí, ktoré mi hrozili.”

Po prečítaní tohto môžeme pochopiť záver pána H. Boehmera: “Mravný život Guarani sa pod kázňou Otcov obohatil len veľmi málo. Stal sa oddaným a poverčivým katolíkom, ktorý všade vidí zázraky a zdá sa, že má rád bičovanie, kým sa neobjaví krv; naučil sa poslúchať a bol pripútaný k dobrým Otcom, ktorí sa oňho tak dobre starali, so synovskou vďačnosťou, ktorá, aj keď nie príliš hlboká, no napriek tomu veľmi húževnatá.

Tento nie veľmi oslnivý výsledok dokazuje, že v jeho práci sa vyskytla dôležitá chyba, výchovné metódy otcov. V čom spočívala chyba? To, že sa nikdy nesnažili vo svojich „červených“ deťoch rozvíjať invenčné schopnosti, potrebu aktivity, pocit zodpovednosti, sami vymýšľali hry a zábavy pre svojich kresťanov mysleli za nich namiesto toho, aby ich povzbudzovali, aby mysleli sami za seba; len podrobili tých, ktorí boli v ich starostlivosti, mechanickému „vlámaniu“ namiesto toho, aby ich vzdelávali“.

Ako by to mohlo byť inak, keď si sami prešli „vlámaním“ trvajúcim štrnásť rokov? Chceli naučiť Guarani a ich bielych žiakov „myslieť na seba“, keď to mali absolútne zakázané?

Nie je to starý jezuita, ale súčasník, ktorý píše: „On (jezuita) nezabudne, že charakteristickou čnosťou Spoločnosti je úplná poslušnosť činu, vôli a dokonca aj úsudku, predstavení budú rovnako viazaní k vyšším a generálny otec k Svätému otcovi.

Bolo to tak usporiadané, aby bola autorita Svätej stolice všeobecne účinná a svätý Ignác si bol istý, že učenie a výchova odteraz prinesú späť Katolícku jednotu rozvrátenej Európy“.

Otec Bonhours napísal, že s nádejou na „reformu sveta“ obzvlášť prijal tento prostriedok: výchovu mládeže…“ Vzdelávanie paraguajských domorodcov sa uskutočňovalo na rovnakých princípoch, aké používali otcovia, teraz platí a bude platiť pre každého a všade; ich cieľ, odsudzovaný pánom Boehmerom, ale ktorý je ideálny pre oči týchto fanatikov: zrieknutie sa každého osobného úsudku, všetkej iniciatívy, slepé podriadenie sa nadriadeným.

Nie je to tá „výška slobody“, „oslobodenie z vlastného otroctva“, ktoré chválil R. P. Rouquette a o ktorom sme sa už zmienili?

V skutočnosti boli dobrí Guarani jezuitskou metódou už viac ako stopäťdesiat rokov tak dobre „oslobodzovaní“, že keď ich páni v 18. storočí odišli, vrátili sa do svojich lesov a vrátili sa k svojim starým zvykom, ako keby nič sa nestalo.

Dnes trochu zomrieme. Emil Zátopek: Vzostup a pád legendy