Podpisujeme aj nevýhodné zmluvy, lebo sme féroví, To sme my, Hej Slováci! Medzinárodný arbitrážny súd vo veci vodného diela Gabčíkovo. Zabudnite na logiku, zdravý rozum a národný záujem. Vítame vás na Slovensku, kde sa s hrdosťou oznamuje svetu: podpíšeme zmluvu, ktorá nie je výhodná ani pre nás, ani pre Maďarov – ale je predsa férová!

Podpisujeme nevýhodné zmluvy

Taraba, majster diplomacie: „Nevýhodná pre všetkých – no fér!“

Súdruh Taraba, ten slovenský Machiavelli v mikine, vyhlásil, že zmluva o Gabčíkove nebude výhodná ani pre jednu stranu. A čo z toho vyplýva? Že je vraj férová. Lebo čo je viac fér, než keď dvaja hráči prehrajú tú istú hru?

Nuž, niektoré krajiny bojujú o každý kubík vody, každý meter rieky, každý megawatt elektriny. A my? My bojujeme o to, aby náhodou jedna strana nezískala o pol pohára viac, lebo to by už nebolo spravodlivé. Veď rozdeliť si nevýhodu rovnomerne je predsa slovenský národný šport!

Vyhrali sme súd? A čo! Poďme sa dohodnúť nanovo, nech je sranda

Pamätáte si ešte na ten detail, že Slovensko vyhralo medzinárodný arbitrážny súd vo veci vodného diela Gabčíkovo? To by si normálne štát chránil ako poklad. Ale nie my. My si povieme: „Poďme to celé znova otvoriť, nech aj druhá strana niečo má. Nech to je… vyvážené.“

To je ako keby ste vyhrali rozvodový spor, získali dom, auto a psa – a potom zavolali bývalému partnerovi:
„Vieš čo, poďme to ešte prebrať. Nie je fér, že som na tom lepšie.“

Kto potrebuje výhodné zmluvy, keď máme charakter?

A keď sa pýtate: „Nebude nás tá zmluva stáť miliardu eur?“ — odpoveď je jednoduchá: Bude.
Ale budeme pri tom morálne čistí ako slovenská zástava bez jedinej škvrnky maďarskej ropy!

Veď to je ten skutočný slovenský étos: Radšej stratíme peniaze, suverenitu aj vodnú elektráreň, len aby sme si mohli povedať:
„Nezbohatli sme na tom. Ale boli sme féroví.“

Znie to až biblicky: „Keď ti niekto vezme vodu, ponúkni mu ešte turbínu.“

A tak podpisujeme zmluvu, kde nevyhrávame ani my, ani oni – no aspoň máme ten dobrý pocit, že svet nás bude mať rád. Teda… možno. Raz. Možno v Budapešti. V Bruseli už len krútia hlavou a posielajú eurofondy so zátkou v nose.

A pritom by stačilo povedať: „Nie“

Ale my to nerobíme. My sme národ, ktorý keď raz prehrá hokej, vyvesí čiernu zástavu. Ale keď prehráme vodnú elektráreň?
„Nevadí, hlavne že sme boli slušní.“ V skratke – víťazíme, ale sa tvárime, že prehrávame. Podpisujeme nevýhodné zmluvy, ale oslavujeme, lebo sú férové. A naši vyjednávači sú ako rybári bez siete: veľa vody, veľa rečí, málo úžitku.

Tak poďme všetci spolu:
„Hej Slováci, ešte naša slovenská nevyhodnosť žije!“
A Gabčíkovo? To raz možno bude v učebniciach. Ako príklad: „Ako premeniť výhru na pohladenie súpera a stratégiu na poéziu.“

Čurillovci - Policajti v prvej línii boja s mafiou - Marek Vagovič