Prečo je v vo vraj sebestačnom rusku ťažba lítia drahá? Historicky Rusko lítium neprodukovalo v významných množstvách, pretože dovoz z krajín ako Čile, Argentína, Čína a Bolívia bol lacnejší. Napríklad v roku 2021 bola ročná spotreba lítia v Rusku odhadnutá na približne 700 ton, no takmer všetko bolo dovezené. Po zavedení sankcií v roku 2022, ktoré obmedzili dovoz z Čile a Argentíny, sa situácia zmenila. Rusko začalo plánovať rozvoj vlastnej produkcie, aby pokrylo domáci dopyt a znížilo závislosť od importu.
V rusku ťažba lítia drahá, sankcie fungujú
Ťažba lítia v Rusku je drahá z viacerých dôvodov, ktoré vyplývajú z geografických, technologických, ekonomických a logistických faktorov.
Geografické a klimatické podmienky
Väčšina ložísk lítia v Rusku sa nachádza v odľahlých oblastiach Sibíri a Arktídy, ako napríklad Kolmozerské ložisko v Murmanskej oblasti alebo Zavitinské ložisko v Zabajkalskom kraji. Tieto regióny majú extrémne podnebie – dlhé a tuhé zimy s teplotami klesajúcimi pod -40 °C, čo sťažuje ťažbu a spracovanie. Infraštruktúra je slabá, často chýbajú cesty, železnice či energetické siete, čo zvyšuje náklady na výstavbu a prevádzku.
Typ ložísk
Na rozdiel od krajín ako Čile či Austrália, kde sa lítium ťaží z lacných zdrojov – solných jazier (salárov) alebo pegmatitových hornín s vysokou koncentráciou – ruské ložiská sú prevažne komplexné. Napríklad Kolmozerské ložisko obsahuje lítium v spodumene (tvrdá hornina), čo vyžaduje náročnejšie drvenie, chemické spracovanie a vyššiu spotrebu energie. Ďalšie zdroje, ako podzemné vody v Kovyktskom ložisku, sú menej koncentrované a ich separácia je technologicky zložitá.
Nedostatok technológií a know-how
Rusko historicky nemalo rozvinutý priemysel na ťažbu lítia, pretože sa spoliehalo na dovoz. Chýba mu moderná technológia na efektívne spracovanie lítia, ktorú majú krajiny ako Čína či Austrália. Napríklad separácia lítia z podzemných vôd (ako v Irkutskej oblasti) si vyžaduje pokročilé membránové technológie, ktoré Rusko zatiaľ dováža, čo zvyšuje náklady. Domáce firmy ako Rosatom, začínajú vyvíjať vlastné metódy, ale stále zaostávajú za globálnymi lídrami.
Vysoké náklady na energiu a logistiku
Ťažba a spracovanie lítia sú energeticky náročné procesy, a hoci Rusko má lacný plyn, doprava paliva do odľahlých oblastí je drahá. Logistika je ďalším problémom – vyťažené suroviny treba dopraviť stovky či tisíce kilometrov na spracovanie alebo export, často cez nedostatočnú infraštruktúru. Napríklad Kolmozerské ložisko je vzdialené od hlavných priemyselných centier, čo predražuje celý reťazec.
Sankcie a obmedzený prístup k investíciám
Od roku 2014, a najmä po 2022, západné sankcie obmedzili Rusku prístup k zahraničným technológiám, kapitálu a trhom. Firmy ako Nornickel či Rosatom musia financovať projekty z domácich zdrojov, kde sú úroky vyššie a investície rizikovejšie. To zvyšuje celkové náklady v porovnaní s krajinami, kde sú podmienky priaznivejšie.
Konkurencia lacnejšieho dovozu (historicky)
Pred sankciami bolo pre Rusko výhodnejšie dovážať lítium z Čile (kde stojí tona uhličitanu lítneho okolo 10 000 USD) než investovať do vlastnej drahej produkcie. Tento prístup oddialil rozvoj domácich kapacít a teraz, keď dovoz klesá, Rusko musí doháňať zameškané za vysokú cenu.
Kolmozerské ložisko má potenciál produkovať 45 000 ton ekvivalentu uhličitanu lítneho ročne, ale počiatočné investície sa odhadujú na 50 miliárd rubľov (približne 500 miliónov USD), plus ďalšie náklady na infraštruktúru.
V Austrálii, kde sú ložiská dostupnejšie a technológie pokročilejšie, sú náklady na tonu lítia oveľa nižšie – okolo 5 000–7 000 USD. Ruské projekty tak čelia nevýhode v efektivite a návratnosti.
Letné dovolenky 2025
