Ak by existovala biblická disciplína s názvom „teológia namiesto reality“, Jánovo evanjelium by bolo jej povinnou literatúrou. Zo štyroch evanjelií Nového zákona je práve Ján tým, ktoré má s históriou spoločné asi toľko, čo predvolebný sľub s realitou po voľbách. Napriek tomu – alebo práve preto – je mimoriadne obľúbené u ľudí, ktorí inak o viere hovoria s pohŕdaním, no 6. januára si radi spomenú, že existujú kamery, sviatky a náboženské publikum.

Premeníme vodu na víno, lebo evanjelium

1. Evanjelium napísané, keď si už nikto nič presne nepamätal

Jánovo evanjelium vzniklo približne na konci 1. storočia, teda v čase, keď bol Ježiš mŕtvy už celé generácie. To je zhruba taký odstup, ako keby dnes niekto písal presný psychologický portrét Jána Kollára na základe ústnej tradície zo svadieb a krčiem.

Autor Jána nebol očitým svedkom. Nebol ani druhým očitým svedkom. Nebol dokonca ani tretím. Bol produktom komunity, ktorá už dávno prestala riešiť, čo sa stalo, a začala riešiť, čo by sa malo veriť. Historická pamäť bola nahradená teologickým marketingom.

2. Ježiš ako filozofický influencer

V synoptických evanjeliách Ježiš rozpráva v krátkych podobenstvách, háda sa s farizejmi a odpovedá vyhýbavo. V Jánovi sa z neho zrazu stáva helenistický filozof s dokonalou dikciou, ktorý rozdáva existenciálne monológy dlhšie než tlačové konferencie po zasadnutí vlády.

„Ja som svetlo sveta.“
„Ja som cesta, pravda a život.“
„Ja som…“

Ak by niekto v Galilei v roku 30 n. l. hovoril týmto štýlom, skončil by buď v blázinci, alebo by mu nikto nerozumel. Tento jazyk nepatrí do vidieckeho židovského prostredia, ale do filozofických škôl v Efeze – teda presne tam, kde Jánovo evanjelium pravdepodobne vzniklo.

3. Logos namiesto reality

Slávny úvod „Na počiatku bolo Slovo“ je literárne pôsobivý, historicky nulový. Logos je pojem z gréckej filozofie, nie z rybárskych sietí pri Galilejskom jazere. Je to dôkaz, že autor nepíše o Ježišovi, akého by sme mohli historicky skúmať, ale o Ježišovi, akého komunita potrebovala.

Ján nepíše dejiny. Ján píše vieroučný manifest. A robí to otvorene, bez hanby. Historik v tom nevidí problém – problém vzniká až vtedy, keď sa to vydáva za fakt.

4. Časová os, ktorá slúži symbolike

V Jánovi Ježiš zomiera presne vtedy, keď sa zabíjajú veľkonočné baránky. Nie preto, že by to tak historicky vyšlo, ale preto, že to vyzerá dobre v teologickej metafore. Realita ide bokom, symbol ide dopredu.

Očistenie chrámu? Na začiatku príbehu. Prečo? Lebo sa to hodí. Posledná večera? Nie je paschálna. Prečo? Lebo by to kazilo obraz baránka. Ján je scenárista, nie kronikár.

5. Zázraky ako PR kampaň

Ján otvorene priznáva, že zázraky sú „znamenia“. Nie udalosti, nie správy, ale dôkazy tvrdenia. Premena vody na víno je ideálny úvod: efektná, neoveriteľná, chemicky nemožná a symbolicky bohatá.

Vrcholom je vzkriesenie Lazára – najväčší zázrak, ktorý sa údajne stal, a zároveň ten, o ktorom ostatní evanjelisti akosi zabudli napísať. Ak by niekto vstal z mŕtvych pred davom ľudí, je zvláštne, že by to Marek, Matúš aj Lukáš úplne ignorovali.

6. Evanjelium pre komunitu, nie pre dejiny

Jánovo evanjelium je produktom komunity v konflikte. Text je plný napätia, ostrých vyjadrení a čiernobieleho videnia sveta. „Židia“ sú v ňom kolektívnym nepriateľom, nie historickou skupinou. Ide o projekciu neskorších sporov, nie o opis Ježišovej doby.

To je ďalší dôvod, prečo historici k Jánovi pristupujú opatrne. Text hovorí viac o kresťanoch konca 1. storočia než o Ježišovi z Nazareta.

7. A teraz 6. január: ateizmus na kamery

Celá situácia dostáva groteskný rozmer, keď sa Jánovo evanjelium a jeho symbolika objavujú v ústach politikov, ktorí inak náboženstvo považujú za folklór. Ateista, ktorý zvyšných 364 dní mlčí, no na Troch kráľov zrazu objavuje duchovné korene, nie je konvertita – je realista so zmyslom pre PR.

Oslavovať 6. január bez viery je presne v duchu Jánovho evanjelia: forma bez reality, symbol bez obsahu, slová bez historického základu. Logos bez logiky.

8. Záver: krásna literatúra, slabá história

Jánovo evanjelium je pôsobivé, poetické a silné. Ako literárne dielo funguje výborne. Ako historický zdroj zlyháva. Nie preto, že by autor klamal, ale preto, že mu na histórii jednoducho nezáležalo.

A to je presne dôvod, prečo je také použiteľné. Každý si z neho môže vybrať to, čo sa mu hodí – veriaci metaforu, politik sviatok, ateista voľno z práce. Historický Ježiš v tom celom už dávno zmizol.

Ak ho chceme hľadať, Ján nie je správna adresa. Ak však hľadáme dôkaz, že aj viera sa dá robiť ako marketing, potom je Jánovo evanjelium majstrovský kus.