Ruská dezinformačná kampaň a Kubánska kríza, ktorej iniciátorom bol ruský sedliak Nikita Chruščov na čele ZSSR. V tonto članku popíšema ako fungovala Kremelská dezinformácia v časoch večne opitého Chruščova, ktorý doslova nenávidel Johna F. Kennedyho a dostával záchvaty zúrivosti a besnoty. Kubánska kríza bola dielom ZSSR, ktoré si myslelo, že môže všetko na svete, ked zverejní naschvál falošné informácie a svojej armáde a hlavne o výzbroji.

Túúúdle! Stačilo páru letov U-2 nad ZSSR a klamstvo a dezinformácie prašivých ruských komunistov na čele Chručšovom boli odtajnené. Potom tento ruský idiot dostával záchvaty zúrivosti. Urývok z knihy “DISINFORMATION” od rumuna Lt. Gen. ION MIHAI PACEPA a Prof. RONALD J. RYCHLAK.

Ruská dezinformačná kampaň, Kubánska kríza, Nikita Chruščov
Nikdy never ničomu, kým to Kremeľ nepoprie!

Dnes možu ľudia spomínať na Chruščova ako na prízemný roľník, ktorý mal tendenciu ničiť každý projekt, ktorý sa mu dostal do rúk a skončil s ešte osobnejšou nenávisťou k tomu, čo nazval „západnou buržoáziou“, ako mal Stalin.

Mnohokrát som počul Chruščova, ako keď bol triezvy, aj keď bol opitý, že Stalin urobil jednu neospravedlniteľnú chybu obrátil svoju politickú políciu proti vlastným ľuďom Sovietskeho zväzu.

„Naši nepriatelia“ neboli v Sovietskom zväze, vysvetlil Chruščov. Americkí milionári boli tí, ktorí boli odhodlaní zotrieť komunizmus z povrchu zemského. Boli to „naši smrteľní nepriatelia“. Boli to „besní psi“ imperializmu. Po zostrelení špionážneho lietadla U-2 nad sovietskym vzdušným priestorom na 1. mája 1960 Chruščov požiadal o zasadnutie Rady bezpečnosti OSN, aby priblížil svoju stránku príbehu.

Toto stretnutie sa začalo 23. mája, pokračovalo štyri dni a skončilo sa rozhodnutím zorganizovať štvormocný parížsky summit zameraný na upokojenie vôd. Chruščovovo zvládnutie parížskeho samitu ilustruje jeho hanebnú povahu. Keď už bol Chruščov v lietadle, ktoré ho letelo do Paríža, pohltila ho predstava, že Eisenhower niekoľko dní pred summitom zámerne poslal svoje lietadlo U-2 nad Sovietsky zväz na výslovný účel sabotovať akékoľvek riešenie berlínskej krízy a Chruščov začal vrieť s „otrávenou nenávisťou“ voči svojmu protivníkovi.

Už počas tohto letu do Paríža sa preto Chruščov rozhodol stiahnuť svoje už prijaté pozvanie pre Eisenhowera na návštevu Moskvy, pokiaľ Eisenhower z pódia summitu nevyhlásil, že program U-2 zruší. V čase, keď sa malo začať summit, sa Chruščov dodatočne rozhodol požiadať Eisenhowera o ospravedlnenie.

Na záver Chruščov otvoril summit štyroch mocností verejným oznámením, že Sovietsky zväz sa už nebude zaoberať Eisenhowerom a že ďalšie summity už nebudú, pokiaľ bude Eisenhower prezidentom.

Začiatkom roku 1962 sa vedenie DIE dozvedelo, že Chruščov sa chcel zapísať do histórie ako sovietsky vodca, ktorý vyvážal komunizmus a sovietsku jadrovú energiu na americký kontinent.

Chruščov predpovedal, že nový americký prezident John Fitzgerald Kennedy utrpí infarkt, keď si uvedomí, že sovietske jadrové rakety sú od neho vzdialené iba deväťdesiat kilometrov.

Tesne predtým Kennedy verejne varoval Moskvu, aby sa zdržala akéhokoľvek nebezpečného dobrodružstva na Kube a Chruščov ktorý v kritických chvíľach vždy siahol po publiku – potreboval niekoho, okolo koho by sa toho mohol rozčúliť.

Podľa Gheorghiu-Deja bol sovietsky vodca neobvykle popudlivý, a hoci sa ich schôdza konala pred poludním, Chruščov už vodkou páchol. Krátko po tom, čo Dej vstúpil do Chruščovovej kancelárie, vošiel maršal Rodion Malinovskij a oznámil, že americké námorníctvo bolo uvedené do pohotovosti a že podľa sovietskeho elektronického monitorovania Pentagón pripravoval blokádu Kuby.

Chruščov sa rozzúril, kričal, nadával a vydal lavínu protichodných rozkazov. Bez toho, aby sa Deja spýtal, aký je jeho program na tento deň, Chruščov nariadil štátny obed a slávnostný večer v opere, ktorý sa uskutoční na Dejovu počesť, pričom nariadil, aby sa na obidve udalosti zúčastnilo celé prezídium komunistickej strany a aby ich široká publicita Sovietske médiá ako prejav komunistickej jednoty.

Zvyšok toho dňa sa Chruščov choval iracionálnejšie, ako ho Gheorghiu-Dej ešte nikdy nevidel, jeho nálada sa z minúty na minútu menila.

Počas štátneho obeda Chruščov prisahal na Washington, vyhrážal sa atómovou bombou v Bielom dome a zakaždým, keď niekto vyslovil slová Amerika alebo Američan, hlasno nadával.

Nasledujúce ráno Gheorghiu-Dej raňajkoval s Chruščovom, keď nový predseda KGB generál Vladimir Jefimovič Semichastny odovzdal sovietskym vodcom čerstvo dekódovaný kábel KGB z Washingtonu s tým, že Kennedy zrušil svoju oficiálnu návštevu Brazílie a nariadil námornú „karanténu“, ktorá má zabrániť osemnástim sovietskym nákladným lodiam smerujúcim na Kubu, aby dosiahli svoj cieľ.

Podľa Dejovho účtu, keď Chruščov dočítal tento kábel, jeho tvár bola fialová. Spýtavo pozrel na Semichastného, keď vydesený generál prikývol, Chruščov „zaklial ako barbar“. Potom hodil Semichastnyho kábel na podlahu a zabolel do nej pätu. “Takto rozdrvím tú zmiju,” zvolal. „Zmija,“ vysvetlil Dej pri rozprávaní príbehu, bol Kennedy.

Chruščov, ktorý si to rozdával, bol čoraz hysterickejší a celé minúty po sebe hovoril násilnými hrozbami proti „milionárskej kurve“ a jeho pánom CIA. “Keby tam bol Kennedy, šialenec by ho na mieste uškrtil” počul som Deja rozprávať.

Ako som sa neskôr dozvedel, Dej neodišiel z Moskvy skôr, ako Chruščov našiel novú obeť vo Williamovi Knoxovi, prezidentovi spoločnosti Westinghouse Electric International, ktorý v ten istý deň tiež navštívil Moskvu.

Chruščov ho predvolal do Kremľa „na tri hodiny vyhrážok, sťažností a sedliackych vtipov“. Ako scénu opísal bývalý americký úradník William Hyland: Chruščov sa objavil v stave takmer vyčerpanom, varoval však, že ak dôjde k potopeniu sovietskej lode, sovietske ponorky vyrazia do akcie.

Možno si Chruščov myslel, že Knox vydá poplach americkému veľvyslanectvu, ktoré by zase mohlo varovať Washington, aby vybočil zo svojho nebezpečného kurzu. V noci 25. októbra 1962 dostal Chruščov spoločnú správu GU / GRU, v ktorej sa uvádza, že konvenčné a jadrové sily USA boli uvedené do celosvetovej pohotovosti a že boli zhromaždené „najväčšie invázne sily od druhej svetovej vojny“ na Floride.

Táto spravodajská správa dospela k záveru, že existujú vážne náznaky, že k útoku na Kubu môže dôjsť v priebehu nasledujúcich dvoch alebo troch dní. Od Sacharovského som sa tiež dozvedel, že skoro ráno 28. októbra 1962 dostal Chruščov kábel od sovietskeho veľvyslanca vo Washingtone Anatolija Dobrynina s textom správy, ktorú mu odovzdal Robert Kennedy, prezidentov brat.

Správa varovala, že čas sa kráti a že USA sú pripravené podniknúť rázne a drvivé odvetné kroky do konca týždňa, ak Moskva nebude okamžite súhlasiť s stiahnutím svojich rakiet z Kuby. Chruščovovi netrvalo dlho, kým sa rozhodol. Okolo polnoci moskovského času sa asi tucet sovietskych lodí odvrátil od konfrontácie.

Kremeľ tiež verejne vyhlásil, že všetky sovietske raketové základne na Kube majú byť demontované a že budú povolené kontroly.

V tú istú nedeľu 28. októbra 1962 večer som sa vybral do rezidencie Gheorghiu-Dej v Bukurešti, aby som oznámil koniec kubánskej krízy.

“Je to najväčšia porážka v histórii Sovietskeho zväzu,” uviedol Dej.

Aj keď je pravda, že Kennedy vyhral, poznamenal Dej, že za jeho kožu nedá ani cent. “Nezomrie vo svojej posteli,” predpovedal Dej. Aj keď mal tajné potešenie z Chruščovovho „apokalyptického“ poníženia, znepokojil sa aj Dej.

“Šialenec mohol ľahko odletieť z rukoväte a spustiť jadrovú vojnu!”

Bol som na niekoľkých stretnutiach medzi rumunským vodcom Gheorghiu-Dejom a Chruščovom a tam som opakovane počul, ako sa Chruščov vlastne chváli svojou nenávisťou: „Je to v mojej krvi – v krvi môjho nevoľníka!“

Po vypočutí takýchto výbuchov Gheorghiu-Dej opakovane vyjadril znepokojenie nad Chruščovovou krvilačnosťou. Chruščov sa stal straníckym aktivistom v období, keď sa sovietska politika uskutočňovala prostredníctvom ťažkej propagandy a dezinformácií. Podľa Sacharovského museli tlmočníci, ktorých Chruščov pri cestách do zahraničia využíval, zmeniť Chruščovove výroky alebo ich úplne ignorovať, pretože boli naplnení vulgarizmami, nepresnosťami, podvodmi a protirečeniami si.

Nikdy never rusovi, ani nos medzi očami

Chruščovova úplná nevedomosť o civilizovanom svete, spolu s jeho iracionálnou nenávisťou k „buržoázii“ a náchylnosťou urážať ľudí, ho prinútili presvedčiť sa, že dezinformácie a hrozby sú pre sovietskeho vodcu najefektívnejším a najdôstojnejším spôsobom riešenia „buržoáznych“ vlád.

Koncom roku 1957 sa Moskva dozvedela, že USA sú pripravené pre základne svojich balistických rakiet stredného doletu na území svojich partnerov NATO. V snahe zabrániť tomuto kroku poslal Chruščov šéfovi každej krajiny NATO výhražnú nótu:

“Úprimne hovorím, že je pre nás ťažké pochopiť, čo pri účasti na takejto politike vedie vládu takej krajiny ako je Veľká Británia, ktorá je nielen v mimoriadne zraniteľnej pozícii z dôvodu svojej geografickej situácie, ale ktorá podľa priznania jej oficiálnych zástupcov nemá účinné prostriedky obrany proti účinkom moderných zbraní. Je pravda, že nemôže existovať ani taká obrana. ”

Dezinformácie boli vždy hlavnou súčasťou sovietskej zahraničnej politiky. To Chruščovovi sedelo ako uliate, aj keď sa čoskoro dozvie, že klamanie Západu bolo podstatne ťažšie ako klamanie jeho kolegov Sovietov. Chruščov v Kremli urobil z vojenských dezinformácií hlavný pilier svojej zahraničnej politiky.

Podľa toho, čo som sa dozvedel od poradcov razvedka, začal Chruščov najskôr pokusom presvedčiť Západ, že letectvo Sovietskeho zväzu získalo nadradenosť nad USA. „Vlašský orech“ bolo kódové označenie, pod ktorým bola táto operácia KGB, ktorú koordinoval samotný Chruščov, známa v DIE.

V čase, keď som odchádzal za prácou vedúceho rumunského špióna v západnom Nemecku, mi poradca DIE pre spravodajské informácie o vojenských technológiách plukovník KGB Rudenko povedal, že v júli 1955 zorganizoval Nikita Sergejevič „veľkolepý“ letecký deň, na ktorom po vlne úplne nových strategických bombardérov MYa-4 preleteli ponad Moskvu.

V skutočnosti to bola rovnaká eskadra, ktorá sa objavovala každých pár minút.

“To bolo všetko, čo sme mali,” vysvetlil Rudenko. Táto nekonečná letecká šou spôsobila v západných médiách šokovú explóziu, tvrdil poradca KGB, po ktorom okamžite nasledovala lavína dát, ktoré „unikli my“, a ktoré ukazujú, že Moskva prekonala Washington v sile strategických bombardérov.

“Teraz to práve prišlo,” povedal Rudenko počas tej istej diskusie a podal mi dokumentárnu štúdiu. Jeho materiál bol pripravený v Moskve a obsahoval porovnania medzi sovietskymi strategickými bombardérmi TU-20 a MYa-4 na diaľku a americkými B-47 a B-52. Záverom štúdie bolo, že Sovietsky zväz mal v súčasnosti viac a kvalitnejších strategických bombardérov, ako mali USA, a úlohou mojej stanice bolo preniesť tieto porovnania do západonemeckých médií.

Ako som sa neskôr dozvedel, vládu USA oklamala Chruščovova dezinformácia iba dočasne. Na jar roku 1957, krátko po uvedení U-2 do prevádzky, napísal riaditeľ Ústrednej spravodajskej služby Allen Dulles senátorovi Stuartovi Symingtonovi:

Po mojom svedectve pred vaším výborom v apríli 1956 získala spravodajská komunita nové a lepšie dôkazy o výrobe a sile sovietskych ťažkých bombardérov v operačných jednotkách a vykonali sme úplné preskúmanie našich odhadov týkajúcich sa tejto témy, [ktoré] revidovali smerom nadol odhadovaný celková produkcia na Bizónoch (ruský ekvivalent B-52).

Niekoľko mesiacov potom, čo som pricestoval ako šéf stanice do Frankfurtu nad Mohanom, som bol z ústredia DIE informovaný, že KGB začala „operáciu Walnut II“, ktorej cieľom bolo presvedčiť Západ, aby sa stal najväčším raketovým motorom na svete aj Sovietsky zväz.

Chruščov opäť urobil prvý krok: „Teraz máme všetky rakety, ktoré potrebujeme: rakety dlhého doletu, rakety stredného doletu a rakety krátkeho dosahu.“

Dezinformačné oddelenia sovietskeho bloku nasledoval krok a čoskoro sa Západ snažil pracovať pod rozšíreným dojmom, že narastá raketová medzera v prospech Sovietskeho zväzu, ktorý okrem veľkého množstva útočných rakiet vlastnil aj sofistikované protiraketové rakety schopné brániť svoje územia.

O tri roky neskôr však mala Eisenhowerova správa k dispozícii presvedčivé dôkazy, ktoré získali jej prieskumné lietadlá U-2, že Sovieti mali v skutočnosti iba dve základne balistických rakiet.

Film zachytený Sovietmi z lietadla U-2 zostreleného nad Sovietskym zväzom 1. mája 1960 ukázal, že Washington vedel o lži Moskvy, ale Chruščov evidentne nemohol pochopiť, že jeho hra bola ohrozená. Nové pokyny z Moskvy požiadali DIE, aby zdvojnásobili svoje úsilie o oklamanie Západu ohľadom „raketovej medzery“ a tiež rozšírili fámu, že do tej doby mala Moskva aj protiraketové systémy.

Nakoniec sa Chruščovov raketový podvod obrátil proti nemu, rovnako ako väčšina jeho zahraničnopolitických dobrodružstiev.


Celé Rusko stojí iba na hlinených nohách. Stači si prečitať iné ruské weby naprikad dnešných ruských komunistov. Ergo, toto nemá absolútne nič spoločné s Navaľným. Všetko stoji len vďaka ruskej dezinformačnej kampani už od cárkeho ruska. Šialený Pjakin, ktorý trieska bludy o recipročných opatreniach aj s Kremľom sú totálne nezmysly a klamstvá. Erdogan žije dodnes a Ukrajina nie je v RF. Dokázala to táto kniha, trieskajú bludy už od čias cárskeho Ruska a nie od vzniku NATO alebo studenej vojny.

Gerasimovova doktrína ruských hybridných vojen je toho dôkazom. Najprv musí byť vypustená dezinformácia napríklad o vojenskej a palebnej sile ruska. Potom príde klamstvo a popieranie všetkého čo sa len dá a zvalenie viny na iného. To nie my, to ONI!

Ale na záver prídu dôkazy a hlava smútku v Kremli!

Poštár poslal: February 18, 2021
Do not believe *anything* until the Kremlin denies it™