Samozrejme, okrem čistenia hraníc ZSSR od nežiadúcich elementov pred druhou svetovou vojnou pozdĺž západných a východných hraníc ZSSR v rokoch 1937 – 1938 sa podobné operácie vykonávali aj na juhu, najmä na územiach susediacich s Tureckom, Iránom a Afganistanom. Špeciálne zakázané zóny boli zorganizované v júli 1937 v Strednej Ázii a na Kaukaze; a obyvateľstvo malo byť vyhnané.

ZSSR čistenie hraníc od nežiadúcich elementov pred druhou svetovou vojnou

Celkovo 40 pohraničných oblastí Gruzínska, Arménska, Azerbajdžanu, Turkménska, Uzbekistanu a Tadžikistanu bolo určených na očistenie od „nespoľahlivých prvkov“. Konkrétne 1 325 Kurdov, ktorí bývali v pohraničnej zóne, bolo presídlených do Kirgizskej republiky a Kazachstanu.

Koncom roku 1937 prišlo do Kazachstanu 1 121 kurdských a arménskych rodín z Arménska a Azerbajdžanu (Alma-Ata a Obls Južného Kazachstanu). 139 Celkový počet „nových cieľových skupín“ deportovaných v rokoch 1933–1937 možno podľa dostupných údajov odhadnúť na 260 tisíc osôb. Prevažná väčšina z nich bola presídlená v rámci operácií „očistenia hraníc“, pričom dve tretiny spadali pod operáciu presídľovania Kórejčanov.

Z hľadiska nútenej migrácie sa roky 1938 a 1939 ukázali ako relatívne pokojné. Dňa 19. januára 1938 bolo prijaté rozhodnutie o presídlení 2 000 iránskych rodín (alebo 6 000 osôb) z pohraničných oblastí Azerbajdžanu do Alma-Aty a juhokazašských oblastí Kazachstanu, ktorí mali sovietske občianstvo.

Ďalší príklad sa týka iránskych Židov z Mary Obl. z Turkménska, ktorí boli v roku 1938 deportovaní do severnej opustenej časti oblasti, neúrodnej zóny, ktorá sa sotva hodila na ľudské bývanie.

V minulom článku sme spomínali Ostrov kanibalov na rieke Nazino, kde vysídlili ľudí bez toho aby sa postarali o ich prežitie. Niečo bližžšoie je aj tu: Cannibal Island: In 1933, Nearly 5,000 Died In One Of Stalin’s Most Horrific Labor Camps

Od hladu sa pojedli sami. Správa potvrdila skutočnosti, ktoré uviedol Velichko a okrem toho poskytla nasledujúce štatistiky:

Katastrofa na Ostrove kanibalov bola taká strašná, že miestny komunistický inštruktor Vasilij Veličko sa v júli 1933 vydal z vlastnej iniciatívy vyšetrovať. Vypočul desiatky ľudí a napísal 11-stranovú správu, ktorú poslal do Moskvy, Novosibirska a okresné centrum Narym. Jeho správa bola označená ako „prísne tajné“ a vyšla najavo až v roku 1994.

Komisia dostala 914 oznámení týkajúcich sa tých, ktorí boli vyhostení omylom. Približne 174 z 840 žijúcich ľudí, ktorí sa podrobili vyšetreniu komisiou, bolo okamžite prepustených a 231 osôb bolo poslaných do Novosibirska na dodatočné vyšetrenie. Na kontrolu v aparáte Siblag bolo predložených 240 dopytov, z toho 51 zamietnutých.

Priložený bol zoznam 22 typických prípadov neoprávnene vyhostených osôb. Sú medzi nimi aj obyvatelia Moskvy, ako aj ľudia z iných miest, ktorí boli na dovolenke alebo služobne v Moskve. Boli zabavení pri vystupovaní z električky alebo na ich pracovisku, v pekárni, na železničnej stanici alebo jednoducho na ulici po zhliadnutí divadelného predstavenia; mali pri sebe spravidla pasy.

Bola to však len zlovestná oddychovka. Situácia sa dramaticky zmenila, keď začala druhá svetová vojna a geopolitické sprisahanie medzi ZSSR a Nemeckom spečatilo osudy východoeurópskych krajín a obyvateľstva v nich žijúcich.

Všeobecne sa uznáva, že 1. september 1939, deň, keď Nemecko zaútočilo na Poľsko zo západu, bol prvým dňom druhej svetovej vojny. Útokom na Poľsko na východe 17. septembra vstúpil do vojny aj Sovietsky zväz.

V septembri 1939, po tom, čo Červená armáda obsadila východné provincie Poľska, ktoré boli okamžite vyhlásené za západné územia „znovu zjednotenej“ Ukrajiny a Bieloruska, boli na týchto územiach rýchlo spustené čistiace“ operácie. Tentoraz to boli poľskí, ukrajinskí, židovskí a iní nacionalisti, ktorí mali byť oboznámení s touto novou formou budovania národa.

Nad konaním sovietskych úradov v Poľsku sa týčil temný tieň paktu Molotov – Ribbentrop. Prinajmenšom hlavné cieľové skupiny určené na deportáciu boli urýchlene internované a niektoré z nich dokonca odsúdené.

Boli medzi nimi:

po prvé zajatí vojaci a dôstojníci (sovietska strana ich nepovažovala za vojnových zajatcov);

po druhé, všetci obyvatelia pohraničnej zóny medzi Viľnom a Ľvovom, spolu s lesnými strážcami, železničiarmi a dokonca aj väzňami;

a po tretie, „sociálne cudzie“ prvky, ktoré sa nedokázali včas skryť, ako sú guvernéri provincií, verejní činitelia, príslušníci polície, vlastníci pôdy, priemyselníci a obchodníci. Boli stíhaní trojkami a odsúdení na tresty odňatia slobody na 8 až 20 rokov podľa § 54 alebo 58 Trestného zákona.

Povesti o hroziacich deportáciách Poliakov sa začali šíriť už v novembri 1939. Kolesá masového vyhnanstva sa však začali otáčať až v roku 1940 (možno naznačiť, že sovietsko-fínska vojna bola prekážkou skoršieho implementácia).

Operácie trvali do roku 1941. Podľa A. Guryanova boli vykonané štyri po sebe nasledujúce a dôkladne nacvičené operácie. Každý z nich bol popravený v skutočnosti do 24 hodín. Tri operácie boli ukončené v rokoch 1940 a jedna v roku 1941 (v máji – júni). Prevoz deportovaných do vnútrozemia vlakom do ZSSR trval dva až štyri týždne.

Guryanov ktorý študuje vec na úrovni dopravnej logistiky (počet potrebných vlakov dosiahol 211), hodnotí celkový počet vyhnaných v priebehu troch operácií roku 1940 na 275 tisíc osôb.

Príprava na prvú deportáciu sa začala už v roku 1939: 2. decembra 1939 Berija oslovil Stalina s návrhom, aby všetci osadníci (skupinu možno považovať za poľský ekvivalent kozákov) a ich rodinní príslušníci boli vyhnaní z anektovaných okresov pred 15. február 1940.

A oficiálny názov prvej cieľovej skupiny deportácií bol práve „špeciálni presídlenci — osadniki“ (alebo presnejšie osadniki a lesníci).

Podľa oficiálnej sovietskej verzie boli osadniki „najhoršími nepriateľmi pracujúceho ľudu“: bývalí príslušníci vojenskej služby vyznamenaní v poľsko-sovietskej vojne v roku 1920, ktorí boli odmenení vďačnou materskou krajinou pásmi pôdy vo východných oblastiach obývaných prevažne Bielorusmi a Ukrajincami.

Operácie sa vykonávali v noci, medzi 2. a 6. hodinou ráno, ale náznaky prípravy sa nedali prehliadnuť, keďže sa nedali zamaskovať tisíce vozíkov riadených miestnymi furmanmi, stovky kamiónov a železničných vagónov. Tie, ktoré nájazdy nezastihli, boli často uvedené ako nedostupné a ponechané na pokoji.

Už 29. decembra 1939 Rada ľudových komisárov prijala dekrét „O osobitnom usídlení a zamestnaní osadníkov vyhnaných zo západných oblastí Ukrajiny a Bieloruska“.

S cieľom zamestnať presídlencov bolo zamýšľané založiť pod dohľadom Narkomles – Ľudového komisariátu drevárskeho priemyslu (Narkomles alebo NKLes), špeciálne osady v oblastiach ťažby dreva, predovšetkým v severnej európskej časti krajiny na Urale a na Sibíri.

Časť osadníkov sa nevyhnutne ocitla skôr v táboroch a väzniciach ako v špeciálnych osadách. Všetci tí rodinní príslušníci osadniki, rodinní príslušníci vojnových zajatcov, prostitútky a utečenci prítomní na území východného Poľska po 1. septembri 1939, ktorí vyjadrili želanie odísť na územie okupované Nemcami, no Nemecko ich odmietlo, boli predmetom presídlenia do vnútrozemia ZSSR.

10. apríla 1940 bol prijatý dekrét Rady ľudových komisárov a bol vydaný špeciálny pokyn týkajúci sa postupu presídľovania: rodinní príslušníci utláčaných a vojnových zajatcov mali byť poslaní na 10 rokov do Kazachstanu, utečenci do severných oblastí, do špeciálnych osád v ťažbe dreva a prostitútky do kazašskej a uzbeckej SSR.

Bez ohľadu na zhoršujúce sa podmienky na cestách sa 13. apríla 1940 uskutočnil ďalší hromadný nájazd na „oslobodených“ Poliakov a ich následné vyhnanie: táto cieľová skupina bola zaradená do kategórie „administratívne vyhnaní“. Boli medzi nimi rodinní príslušníci utláčaných poľských dôstojníkov, policajtov, žandárov, štátnych zamestnancov, vlastníkov pôdy, priemyselníkov a členov povstaleckých organizácií; boli medzi nimi aj učitelia, drobní obchodníci a ešte lepší roľníci, neslávne známi „kulaci“.

Je zaujímavé, že v predvečer 9. apríla 1940 dostali prostitútky tú česť byť deportované oddelene od ostatných 🙂

Člen NKVD z Akťubinska povedal: „Nútenú migráciu počas druhej svetovej vojny a po nej nemožno previesť na komunizmus, aspoň nie súčasnú generáciu. Všetci sú našimi nepriateľmi, bez ohľadu na to koľko ich je”.

Nech žije Smerák Bláha 🙂

Vybavenie kupleni, sanita baterie, sprchy


Do not believe *anything* until the Kremlin denies it™