V Rusku aj na ukradnutom Kryme odhalili pamätníky červeného teroru Dzeržinského. Tomu sa niet čo čudovať, lebo KGBák Putin nastolil teror ako za starých čias. Asi si ten debil myslí, že neexistuje internet a ľudia úplne zabudli na červený teror čekistov hlavne na Ukrajine. Ešte raz hlavne na Ukrajine. Kto zabudne na svoju históriu, nemá nárok na budúcnosť, to je aj Putinova hláška 🙂 Neboj sa, NE_ZA_BUD_LI!

V Rusku KGBáka Putina odhalili pamätník teroru Dzeržinského

Túto históriu v dnešných ruských školách určite nevyučujú, lebo by sa ten debil pionier ak má rozum, k soche asi nepostavil! Ako ten teror funguje dnes v rusku vidíme pri potlačovaní protestov. Katastrofa. Takéto násilné potlačenie protestov potrebujú na Slovensku aj protestujúci antivaxeri, veď sa za rusom idú zblázniť!

„V noci predseda Jekaterinoslavskej pohotovosti, býv. pracovník závodu Shoduar, Valyavka, nepretržite a narýchlo strieľal na tých, ktorí boli zadržaní v Čeke. Valjavka vypustil desať až pätnásť ľudí na malý, ohradený dvor so špeciálnym plotom, vyšiel s dvoma alebo tromi kamarátmi do stredu dvora a spustil paľbu na týchto úplne bezbranných ľudí. Ich krik sa za tichých májových nocí ozýval celým mestom a časté výstrely z revolverov utíchli až na úsvite. Neskoro v noci kamión odvážal dávku mŕtvol, ktoré zastrelil Valyavka, na skládku za mestom.

„Desaťtisíce zhromaždených astrachánskych robotníkov, ktorí pokojne diskutovali o svojej ťažkej finančnej situácii, bolo ohraničené guľometmi, námorníkmi a granátometmi. Potom, čo sa robotníci odmietli rozísť, zaznela salva z pušiek. Potom zapraskali guľomety namierené na hustú masu demonštrantov a s ohlušujúcim rachotom začali vybuchovať ručné granáty. Z radov robotníkov sa podarilo vytrhnúť najmenej dvetisíc obetí.”

Ale nás zaujíma Ukrajina, tento text bude pre silné žalúdky. Keby sme mali napísať všetko čo je dostupné na internete, tak sa to tu nezmestí. Ruský revolucionár, vodca sovietskych orgánov štátnej bezpečnosti, veliteľ koncentračného tábora Charkov Čeka, Sayenko, Stepan Afanaševič!

Sayenka spomína aj Arkadij Averčenko v príbehu Pred tvárou smrti: „Dnes som zastrelil 85 ľudí. Aké príjemné a ľahké je žiť!” Slávny sadista Sayenko zdieľal takéto vnútorné emócie s ďalšou várkou obetí odsúdených na zánik.

Zomrel 17. augusta 1973 v Charkove. „Skupina súdruhov“ vytvorila nekrológ: „Sajenko je bojovník za nastolenie sovietskej moci, všetku svoju energickú energiu a organizačné schopnosti venoval svojej práci. Svetlá spomienka na neho zostane navždy v srdciach všetkých, ktorí ho poznali a spolupracovali s ním.” V roku 1948 odišiel do dôchodku a zároveň mu bol udelený Leninov rád za mimoriadne zásluhy o sovietsku moc.

Ďalšie ruské prasa ako Kaganovič, ktoré dožilo v pokoji dôchodku. Tak čo tu kecáte o Norimberku??

Tak začnemu Putinovým miláčikom Dzeržinského Čekou, ako píšu pamätníci.

Naša dedina nebola ďaleko od Kyjeva a počuli sme chýry o tom, čo robí Kyjevská Čeka. Dokonca aj deti v dedine sa zľakli mena miestneho čekistu Bluvsteina. Keď Kyjev a našu dedinu prevzali Denikiniti, môj otec odišiel do Kyjeva po lieky do nemocnice. Hromady mŕtvol, obetí Čeky – ešte neboli rozobraté a otec ich videl na vlastné oči. Ale najstrašnejší obraz, ktorý videl, bolo 15 mŕtvol s lebkami prepichnutými nejakým tupým nástrojom, ktoré boli vo vnútri prázdne. Obsluha mu povedala, čo je to mučenie. Jeden bol prepichnutý do hlavy a ďalší bol prinútený zjesť ten mozog. Potom ďalšiemu prepichli hlavu a ďalšieho prinútili zjesť mozog.

„Áno, stredoveká inkvizícia je v porovnaní s čekistami len vznešenou inštitúciou na spásu stratených duší”

Minister zahraničných vecí Ruska po februárovej revolúcii Pavel Nikolajevič Miljukov popisuje sadizmus komisárov a Čeky takto: „… každé provinčné oddelenie Čeka malo svoje obľúbené spôsoby mučenia. V Charkove skalpovali lebku a sňali rukavice z rúk. Vo Voroneži uložili mučených nahých do sudov posiatych klincami, zvalili ich, na čelo im vypálili päťcípu hviezdu a kňazom nasadili veniec z ostnatého drôtu.

V Caricyn a Kamyshin pílili kosti pílou. V Poltave a Kremenčugu napichovali na kôl. 18 mníchov a roľníkov upálili na hranici. V Jekaterinoslave ich ukrižovali a dobili kameňmi. V Odese dôstojníkov mučili, priviazali reťazami k doskám, pomaly ich vkladali do pece a vyprážali, iné boli roztrhané napoly kolesami navijaka, iné zase spustené do kotla s vriacou vodou mora a potom hodené do pece. V Kyjeve dali do rakvy s rozkladajúcou sa mŕtvolou, pochovali ju zaživa a po pol hodine ju vykopal.

Obzvlášť strašnú divokosť páchali čekisti na Ukrajine. Od 16. februára do 30. augusta 1919 v Kyjeve po druhýkrát nastolili „diktatúru proletariátu“. Popravy sa začali popravou 68 profesorov a intelektuálov. Kyjevom sa prehnala vlna konfiškácií a lúpeží.

30. augusta 1919 Denikiniti porazili červené mordy pri Brovary. Mnohí obyvatelia, napriek tomu, že v meste vybuchli granáty, sa ponáhľali k dverám Čeky, aby hľadali príbuzných a priateľov. Pred ich očami sa naskytol desivý pohľad. Ako napísala svedkyňa Ekaterina Gaugová: “Tvár mi zasiahol silný mŕtvolný zápach. Všetky steny boli postriekané krvou… Podlaha bola niekoľko centimetrov pokrytá krvou. Ľudské mozgy ležali na podlahe, ako keby na pultoch mäsiarstva.”

Uprostred garáže bola priehlbina, kde predtým šofér zvyčajne zliezol, keď auto opravovali. Pred dierou bol obrovský zrub stromu, celý krvavý. Na ňom ležala aj šabľa zaliata krvou. Tu boli odrezané hlavy alebo bol aplikovaný nejaký druh krvavého mučenia. Diera ako keby bola voda naplnená krvou. Na stene bola obrovská slučka a ležal kus železa, ako sa ukázalo, bol to nástroj mučenia horúcim železom. ”

A ďalej: „Za našej prítomnosti vykopali aj mŕtvolu asi 17-ročného dievčaťa. Toto dievča, takmer dieťa, ležalo pred nami úplne nahé. Hlavu mala zohavenú na nepoznanie, celé telo mala pokryté ranami a modrinami. A jej ruky! Koža z nich bola stiahnutá až po lakte a kus papiera, ktorý pripevnil nejaký fanatik, sa zaleskol na bielo. Bolo napísané: „buržoázna rukavica“.

Príbuzní sa snažili zohavené mŕtvoly identifikovať aspoň podľa zubov, zlaté zuby a mostíky však vytrhli čekisti. Dôstojnícke odznaky boli vyrezané na čelách mužských obetí, na hrudi postroja, na ramenách ramenných popruhov. “Medzi obeťami boli dokonca aj 12-ročné deti. Takže aj to, že vás zastrelili, považujte sa za šťastného.”

Ale takej spodine ako Trockij, tieto zverstvá zjavne nestačili. Keď začali Červených vyháňať z Ukrajiny a územie, ktorého sa zmocnili, sa roztápalo, Trockij v zúrivosti zvolal: “Kyjev opustíme po kolená v krvi kontrarevolucionárov!”

V marci 1919 sa v Astrachane uskutočnil veľký robotnícky štrajk. Zhromaždenie 10 000 ľudí, na ktorom sa diskutovalo o ich situácii na pokraji otroctva, bolo ohraničené guľometmi.

Potom, čo sa robotníci odmietli rozísť, zapraskali guľomety, do hustej masy ľudí vleteli granáty.

Na Kubáne bolo po potlačení povstania zastrelených asi 3 000 ľudí a všetci ostatní boli vyhnaní do Soloveckého kláštora. Komunisti sa nezastavili pred ničím. Dokonca vykopali Kornilovovo telo a ukázali ho v uliciach Jekaterinogradu, aby oslobodili obyvateľstvo.

Po vyhnaní komunistov z okresu Taganrog polícia od 10. do 22. mája 1918 vykopávala mŕtvoly a vykonávala obhliadky a výsluchy a vypočúvala svedkov. Na mnohých mŕtvolách boli okrem bežných strelných poranení bodné a sečné rany. Hlavy mnohých sa uvoľnili a zmenili na beztvaré masy. Boli tam mŕtvoly s odrezanými končatinami a ušami.

Väčšina zatknutých bola odvezená do hutníckych, garbiarskych a pobaltských tovární. Tam ich zabili. Boľševici navyše ukázali takú krutosť, že to vzbudilo pobúrenie robotníkov. V hutníckom závode bolo 50 ľudí hodených do horiacej vysokej pece po tom, čo im zviazali ruky a nohy. V blízkosti tovární sa vykonávali hromadné popravy. Telá niektorých boli znetvorené na nepoznanie. Zabitých nechali vyvaliť sa na mieste popravy a nechali ich zožrať psami a prasatami, ktoré ich ťahali cez step.

Toľko stačí, tak sa nečudujte, že Ukrajinci nenávidia rusov, lebo súdruh Kaganovič ich zabil za jediný rok 7.000.000! Ale všetci debili na hlavných správach vrieskajú “Lebo Putin” a že vraj Ukrajinci sú fašisti. Fašisti ste akurát tak vy, proruskí trolovia na hlavných správach rusko slovenskej bandy debilov Maltézského Rytiera.

Takže proruskí debili na slovensku môžu začať vrieskať: “Lebo Putin Čeka Dzeržinský!” Na Stráž, vy debili!

V Rusku osadili pamätník zakladateľa Čeky, červeného teroru, Dzeržinského.

Stepan Afanasevich Saenko, Čeka Ukrajina

Pionier bráni mier Dzeržinským! Epilóg

A tak prišiel rad aj na Stepana Sayenka, ale v tomto prípade sa mýlili: Sayenko čakal na ich príchod a stretol sa na prahu s granátom v ruke. “Poznáš ma,” povedal potichu a výhražne, “všetkých vyhodím do vzduchu.” A sokoli-NKVEDisti sa triasli, ustupovali, zbabelosť ospravedlňovali tým, že zajtra poobede vezmú starčeka. V priebehu dňa sa však situácia zmenila. Všetci páchatelia a organizátori Sajenkovho zatknutia boli sami zatknutí.

Alexander Solženicyn: V priebehu niekoľkých hodín sa Sayenkovi podarilo nájsť také spojenia, také páky, ktoré, keď začali konať, radikálne zmenili situáciu. Existuje predpoklad, ktorý sa časom môže stať skutočnosťou, že existovala skupina ľudí, ktorí zastávali významné funkcie vo vedení krajiny, strany, represívnych orgánov, armády, ktorých spájala určitá komunita mimo rámec charty KSSZ alebo rezortných záujmov.

Bežne ich možno nazvať vnútornou Čekou, v skutočnosti je to bratstvo, takmer slobodomurárskeho presvedčenia. Jeho jednotlivé články boli pevne spojené do jedinej reťaze, ktorá zamotala celú krajinu. Jeden z odkazov bol v Charkove. Patril k nemu aj Sayenko.

---

Proruský debil na Slovensku povie: No a čo!! A ukáže na amerických indiánov.
… ktorých ale zabíjali európski kresťania katolíci, neonacistov uhríka a kotlebáka 🙂

The Lost Gospel Q: The Original Sayings of Jesus

Čo nám to prináša Japonský šarlatán 22.11.2021: Benjamin Fulford správa, Západný svet sa búri

---

Tajemství Egypta - první tunel, Radu Cinamar, Rumunské Bucegi