Šambala Kalačakra Tantra. Anti COVID-19

Hlavné správy zo sveta. Sheep no more! The Great Awakening!

Poštár poslal alebo dátumovník: February 11, 2020

Sovietská tajná služba OGPU a utajená dokumentácia o Šambale. Prvýkrát v novodobej histórii je Šambala zmieňovaná, ako sídlo najväčších mudrcov sveta v jednom z najpozoruhodnejších budhistických diel “Kalačakra – tantry”. Dielo sa prvýkrát objavilo v Indii v 9. stor. n.l. Následne bola v 11. stor. n.l. preložená do tibetčiny. Indickí a tibetskí teológovia však tvrdí, že toto učenie je oveľa, oveľa staršieho dáta, pričom tradícia “Kalačakry” boli odovzdávané ústne tradíciou po tisíce rokov. Faktom je, že “Kalačakra” je považovaná za jedno z najviac uzavretých a ťažko pochopiteľných učení. Je zaujímavé, že Šambala nebola označená jedinou známou mapou sveta, ale existovali pokusy o vyhlásenie niektorých území nášho sveta za sanskritskú Šambalu.

Celá história “Kalačakry” je neoddeliteľne spojená s učením “Kalačakry”. Šambala sa javí ako zdroj tajnej múdrosti a morálneho očistenia. Existuje predpoklad, že s učením “Kalačakry” je úzko spojené meno Gautama Budhu. Praveká posvätná doktrína hovorí o tom, že ľudská bytosť je priamo spojená s makrokozmu prostredníctvom svojho tela, komunikácia, mozgu a Ducha. Šambala bola vždy spojená prítomnosť mystických “Mahatma” (iniciátorov).

Keď preskúmame historické pramene zistíme napríklad, že o bájnu sanskritskú Šambalu sa intenzívne zaujímal francúzsky gróf “Saint-Germain”.

S nimi boli v mentálnom prepojení takí jedinci ako N.K. Roerich, H.P. Blavatská, A. Baileyová, G.I. Gurdiieff, ale napríklad aj N.M. Prževalskij. Parapsychológ Barčenko, ktorý mal určité väzby na sovietskej politbyro, niekoľko mesiacov v Mongolsku. Práve tu sa dozvedel o učenie Kalačakry. Barčenko dospel k názoru, že učenie Kalačakry zdôrazňuje kosmogonickou úlohu častíc hmoty, ako aj opis cyklov ľudskej histórie a nastávajúce vojny medzi armádou Šambaly a útočníkmi-barbarmi, ktorí podľa jeho názoru očakávali učenie dialektického materializmu – oficiálne filozofia komunistov. Chcel svojou teóriou zoznámiť vtedajší vrcholnej vedenie boľševickej strany a neskôr po návrate do Moskvy dal dohromady skupinu pre štúdium Kalačakry, ktorá zahŕňala (a to je veľmi zaujímavé) i niektorých najvyšších straníckych funkcionárov.

Najvplyvnejšou z nich bol Gleb Ivanovič Bokij. Keď v roku 1924 sa do Tibetu doniesli správy o smrti V. I. Lenina, bola do Moskvy vyslaná reprezentatívny delegácia, ktorá doručila nielen sústrasť tibetskej vlády sovietskemu ľudu. Zároveň bol odovzdaný návrh ohľadom návštevy Tibetu za vedeckým účelom. Tento návrh bol odovzdaný počas stretnutia tibetskej delegácie s F. Džeržinskym. Pozvánka bola vo všetkej srdečnosti prijatá. V dôsledku intríg a nadradenosťou “OGPU” nakoniec voľba “hlavného vedca pre Tibet” padla na nám už veľmi dobre známeho Jacoba Blumkina, ktorý bol v skutočnosti všetkým možným, len nie vedcom. Na druhú stranu sa veľmi živo zaujímal o tzv. “Skryté znalosti” a ako dokazujú niektoré zdroje, pravidelne navštevoval prednášky Georgyho Gurdjieffa a Alexandra Barčenka.

Je zaujímavé, že vo vtedajšom Rusku aj mnohí iní slávni ľudia pevne verili v to, že komunizmus a budhizmus, by mohli existovať vo vzájomnej symbióze. Ruský theosof Nikolaj Roerich (1874-1947) tiež uskutočnil niekoľko výletov do Tibetu, Mongolska a Altaja pri hľadaní bájnej zeme Šambaly. Tieto jeho aktivity boli realizované predovšetkým v období 1925-1928. Roerich veril, že legendárne “rodisko” učenia Kalačakry spočíva práve v Šambale.

Tu je potrebné si uvedomiť, že tibetskí mudrci a budhizmus všeobecne neuznával iné náboženské a filozofické systémy, vrátane kresťanstva, pričom “Univerzálny Božský Princíp” nie je spojený asi s Ježišom Kristom, ani s Mohamedom, ani so Židmi, alebo inými božstvami. Práve z tohto dôvodu bol ateizmus sovietskej vlády, popretie a potlačenie náboženstvo pre tibetské lámu bolo veľmi užitočným parametrom. Možno práve táto okolnosť hrala hlavnú úlohu pri pokusoch o nadviazanie priateľských vzťahov so Sovietmi.

Pod vplyvom G. Bokiho chcela “OGPU” prideliť finančné prostriedky N. Roerichovi, aby sa mohol vrátiť do Strednej Ázie a nadviazať kontakty s “Mahatma”, ale Čičerin tomu zabránil. Neskôr, v rokoch 1926 a 1928 boli však na úkor “OGPU” zorganizované dve expedície kalmyckých dôstojníkov do Lhasy, ktorí boli maskovaní ako pútnici. Hlavný účel tejto výpravy spočíval v zhromažďovaní informácií a preskúmanie možnosti ďalšieho šírenia komunistickej ideológie v strednej Ázii a tiež rozšírenie sféry vplyvu Sovietskeho zväzu. Kalmyčtí dôstojníci ponúkli “trinástemu dalajlámovi” výmenou za spoluprácu so Sovietskym zväzom záruku tibetskej nezávislosti a ochrany pred Čínou. Stalin nemal dlhú dobu možnosť sa dostať k materiálom z tejto expedície. Bleb Bokij ho neinformoval o tibetskom prieskumu (je prekvapujúce, že Stalin nebol na zozname obmedzeného počtu osôb, ktorí boli zasvätení do tohto “tibetského” tajomstvo – bolo tak z toho dôvodu, že na tomto zozname nebolo jediného Rusa s ohľadom na národnosť), a o rade ďalších tajomstvieb, čo v samom dôsledku bol jeden z dôvodov jeho zatknutia v roku 1938.

Počas tohto obdobia sa budhistickí vodcovia v Sovietskom zväze a Mongolsku tiež pokúsili prispôsobiť budhizmus existenciu v komunistickej spoločnosti a poukazovali na podobné črty týchto dvoch systémov. Začiatkom roku 1922 sa v leningradskom budhistickom chráme zvýšila aktivita. Toto hnutie vedené Dodržijevem, sa pokúsilo reformovať budhizmus, aby ho prispôsobilo sovietskej realite a priblížilo život mníchov bežným štandardom raného budhizmu. Na prvom “Všenárodním kongrese budhistov ZSSR”, ktorý sa konal v roku 1927, Doržijev zdôraznil podobnosť budhistických a komunistických ideológií zameraných pre blaho ľudstva.

V roku 1929 sovietske vedenie spustilo program eradikácie náboženstva, bez toho aby bola urobená výnimka pre budhistické obyvateľstvo ZSSR. Čoskoro na to nasledovalo Mongolsko, kde bola sovietska politika realizovaná ešte fanatičtěji a agresívnejšie. Doržijev informoval dalajlámu o všetkom, čo sa deje a vyzval ho, aby nedôveroval Sovietom. Súbežne mnoho mníchov v Mongolsku odolávalo perzekúcii a začalo v rokoch 1930-1932 tzv. “Šambalinskou vojnu”. V roku 1932 Sovietsky zväz priviedol do Mongolska časť Červenej armády so snahou potlačiť tunajšie povstanie a napraviť “ľavicovú odchýlku” v komunistickej strane Mongolska. Do krajiny, ktorá by sa mohla stať potencionálnym subjektom budhistické ríše. Okrem toho Stalin potreboval Mongolsko ako nárazníkový štát medzi Sovietskym zväzom a rastúce japonskú ríšou. Stalin vtedy nariadil, aby bol anti-náboženský program realizovaný v Mongolsku pozastavený na ďalšie dva roky, a to z toho dôvodu, aby sa zabránilo budhistickéj populácii v presune do japonského tábora.

Keď sa Tibeťania dozvedeli o potláčaní budhizmu v Sovietskom zväze a Mongolsku, začali byť veľmi ostražití. Tiež sa obávali plánov, ktoré Číňania počali formovať v prospech svojej vlastnej krajiny. Všetko, čo sa stalo, ukázalo Tibeťanom, že ani Japonsko, ani Nemecko neboli spoľahlivú obranou proti Sovietskemu zväzu. Navyše nedostatok badateľného pokroku pri dobývaní zvyšku Číny donútil Japonsko obrátiť svoju pozornosť k Indočíne a Tichomoria. Inými slovami povedané, Japonsko voči Tibetu prestalo fungovať ako potencionálny obranca proti Číne. Jedinou voľbou pre Tibet teda zostala Británie.

Už samotná skutočnosť, že sa Blumkin zúčastnil tibetských expedícií, prenasledovala pomerne podstatným spôsobom sovietsku “OGPU”. Mnohí si jasne uvedomovali, že Blumkin musí vedieť niečo jedinečné a že tak Japonci, tak i Nemci boli ochotní za jeho vedomosti zaplatiť ohromujúci sumy peňazí. Na druhú stranu však tibetskí lámovia prejavili nadmerný záujem o samotného Blumkina. Ťažko povedať, čo tu hralo kľúčovú úlohu – pretrvávajúce záujem o revolúciu v bývalom Rusku, alebo Blumkinův prísľub pomôcť Tibetu prostredníctvom dodávok rôznorodé armádne technológie, prípadne realizovaná finančnú pomoc vo výške 100 000 rubľov, ktorá bola Tibetu poskytnutá vo forme zlatých tehál.

Každopádne bolo Blumkinovi odovzdané tajomstvo mimoriadneho významu. V hre bol súbor informácií, ktoré neodovzdali vtedajšiemu vedeniu sovietskeho Ruska, a to nie vďaka Blumkinovej zrade, ale predovšetkým z toho dôvodu, že na tejto úrovni existovali veľmi spletité vzájomné vzťahy a väzby. Blumkin priviezol z Lhasy jedinečné informácie, ktoré by pri správnom použití mohli zo ZSSR urobiť nedobytnú pevnosť a zabrániť II. svetovej vojne. Svet by sa s najväčšou pravdepodobnosťou vyvíjal úplne iným spôsobom, v novom technologickom a vedeckom usporiadanie, bez kríz a vojen.

Jeseň roku 1991 – Pred zmätenými a do značnej miery demoralizovanými pozostatky vedenie “KGB ZSSR”, sa objavila skupina ľudí, vedená ženou, strednej výšky nie práve ruského vzhľadu, ktorú nikto nepoznal. Následne potom bezpečnostným úradníkom predkladá dokument, ktorý je podpísaný Borisom Jeľcinom a opečiatkovaný pečaťou “Prezidenta Ruskej Federácie”.
Tento dokument udeľuje onej žene právo prístupu k najtajnejším archívnym materiálom ZSSR. V prílohe dokumentu je uvedený zoznam prípadov uložených v najstarostlivejšie strážených miestnostiach ústredného archívu “KGB”. Na prvom mieste tohto zoznamu sa nachádza prípad akéhosi J. Blumkina a všetkého, čo je spojené so Šambala a Ahnenerbe (https://en.wikipedia.org/wiki/Yakov_Blumkin).

Ako sa následne zistilo, všetka dokumentácia bola prevezená na riaditeľstvo spolku “B’nai B’rith” (Synovia zmluvy) (https://cs.wikipedia.org/wiki/B’nai_B’rith).

Rusku lojálni pracovníci nakoniec predsa len zachránili niečo malé z toho najviac utajovaného. Išlo predovšetkým o prípad Jacoba Blumkina a ďalších dokumentov, ktoré sa týkajú Šambaly.