Šírenie antisemitských myšlienok Nicolása Palaciosa v Čile posilnili predsudky voči židovským prisťahovalcom. Napíšeme si pokračovanie bláznivých myšlienok Nicolása Palaciosa, ktorý si mysli, že Čílania sú vyvolení ľudia, potomkovia Gótov z Europy teda germánov, krížení miestmyni Aruakáncami. Skrátka jeho Čilska nadradená biela rasa, o čo sme písali v článku Kniha Čílska rasa Bielych Čílanov od nacionalistu a eugenika Nicolása Palaciosa

Šírenie antisemitských myšlienok voči židovským prisťahovalcom vo svete

Aby ste vedeli na tomto webe ani jeden z nás nevyznáva judaizmus ani iné náboženstvo, lebo náboženstvá sú pliagou ľudstva a najjednoduchšia forma vyvolania násilia, zabíjania v mene neexistujúcich Bohov, a z toho nekonečnej migrácii utečencov.

Nicolás Palacios bol čilský spisovateľ a intelektuál známy svojimi kontroverznými názormi na rôzne témy vrátane spisov o Židoch v Čile. Palacios bol zástancom antisemitských myšlienok a v niektorých svojich dielach vyjadroval diskriminačné a predsudky o Židoch.

Jedným z jeho najneslávnejších spisov je kniha „El Judío en la Pampa“ (Žid v Pampe), ktorá vyšla v roku 1907.

V tejto knihe Palacios propagoval stereotypy a konšpiračné teórie o Židoch, pričom ich vykresľoval negatívne a škodlivé svetlo. Naznačil, že židovskí prisťahovalci predstavujú hrozbu pre čilskú spoločnosť a jej kultúru.

Je dôležité poznamenať, že Palaciove názory na Židov a jeho spisy sú široko zdiskreditované a považované za urážlivé a bigotné. Jeho myšlienky boli široko kritizované za ich úlohu pri propagácii antisemitizmu v Čile a Južnej Amerike na začiatku 20. storočia.

„El Judío en la Pampa“ vyšlo v období, keď antisemitské nálady neboli v mnohých častiach sveta nezvyčajné. Začiatkom 20. storočia prebiehali vlny židovského prisťahovalectva v krajinách ako Čile a tento prílev nových kultúr a tradícií viedol k určitému stupňu obáv medzi niektorými segmentmi obyvateľstva. Kniha Nicolása Palaciosa zúročila tieto obavy a predsudky.

Palacios vo svojej knihe propagoval škodlivé stereotypy a konšpiračné teórie o židovských imigrantoch v Čile. Židov vykreslil ako hrozbu pre čilskú spoločnosť, pričom tvrdil, že ich cieľom bolo ovládnuť rôzne aspekty národa, od ekonomiky až po kultúru. Palacios používal poburujúci jazyk a často vykresľoval Židov v negatívnom svetle, čím posilňoval škodlivé stereotypy a predsudky, ktoré v jeho dobe prevládali.

„El Judío en la Pampa“ malo podstatný vplyv na verejné vnímanie Židov v Čile. Palaciove spisy prispeli k šíreniu antisemitských myšlienok a posilnili predsudky voči židovským prisťahovalcom. Kniha zohrala úlohu pri podnecovaní diskriminácie a nenávisti voči židovskej komunite, ktorá už čelila výzvam súvisiacim s asimiláciou a prijatím v ich novej vlasti.

Súčasné odsúdenie: V dnešnom kontexte je kniha Nicolása Palaciosa široko diskreditovaná a považovaná za prejav bigotnosti a nenávisti.

Je nevyhnutné uznať škody spôsobené takýmito spismi a dlhodobý vplyv antisemitských myšlienok na spoločnosť.

Moderná čílska spoločnosť a širšia globálna komunita urobili pokroky v podpore rozmanitosti, tolerancie a rešpektu voči všetkým jednotlivcom bez ohľadu na ich etnický alebo náboženský pôvod.

Ak sa niekto vyzná, tak vie je aj Marx bol žid, ale žid komunista, ktorí cez hlupákov ako Bláha chcú ovládnuť svet, ako dnes Klaus Schwab.

Nicolás Palacios bol známy svojím odporom voči marxistickej ideológii a vplyvom socialistických a komunistických myšlienok v Čile a Latinskej Amerike počas svojej doby. Palaciosove spisy často kritizovali marxizmus a vykresľovali ho ako nebezpečnú a podvratnú ideológiu, ktorá predstavovala hrozbu pre tradičné hodnoty, spoločenský poriadok a zavedené politické a ekonomické systémy.

Znepokojoval ho najmä možný vplyv marxistických myšlienok na čilskú spoločnosť. Je dôležité poznamenať, že Palaciosove názory na marxizmus a jeho spisy sú silne zaujaté a ovplyvnené jeho vlastnou konzervatívnou a antikomunistickou perspektívou.

Takže ako vlastne prišli Bláhový komunisti, židia Marxa anarchisti a masoví vrahovia z Aurory, Trockého a Lenina do Južnej Ameriky? Prišli kvôli neobmedzenému prílevu prisťahovalcov z Europy ako pracovnej sily.

Lenže hop – Jedna karikatúra v konzervatívnej La Unión predstavovala divého, ušmudlaného anarchistu, ktorý sa vylodil vo Valparaíso. Nápis na jeho kufri hlása:

„Absolvent anarchistickej univerzity Starého sveta. Prichádzam dávať lekcie a kurzy do Čile.“

Kongres prijal protizahraničnú legislatívu až 12. decembra 1918 a potom možno v dôsledku nedávneho triumfu boľševizmu v Rusku. Takzvaný „zákon o pobyte“ z toho dňa umožnil vláde vyhostiť cudzincov, ktorí boli v zahraničí odsúdení za zločiny, ktorí nemali žiadne užitočné zamestnanie alebo hlásali násilné sociálne alebo politické zmeny.

V Argentíne tiež naberalo na sile hnutie na potlačenie nepokojov v robotníckej triede prostredníctvom obmedzení prisťahovalectva. A rovnako ako v Čile, aj tu bolo niečo pravdy na tvrdeniach, že neobmedzená imigrácia umožňovala európskym organizátorom práce získavať proselytizáciu. Militantný taliansky anarchista Pedro Gori napríklad organizoval anarchistické syndikáty a zakladal robotnícke noviny počas svojho pobytu v Argentíne v rokoch 1898 až 1902.

Niektorí argentínski intelektuáli, znepokojení príchodom militantných mestských robotníkov odhodlaných zlepšiť svoje ekonomické postavenie, začali kritizovať tradičnú národnú politiku neobmedzeného prisťahovalectva. Aby presvedčili verejnosť, že koreňom nepokojov sú zahraniční anarchisti, autori novín a časopisov stereotypizovali typického anarchistu ako tučného, ​​tmavého a škaredého Taliana alebo Španiela, ktorý sa hemžil nožmi, bombami a inými smrtiacimi zbraňami.

Počas nasledujúcich rokov po prijatí zákona o pobyte pracovná agitácia pokračovala a štrajky sa zvyšovali. K najzávažnejšiemu násiliu došlo v máji 1909, keď 200 000 pracovníkov Buenos Aires zvolalo týždenný generálny štrajk na protest proti krvavému policajnému potlačeniu prvomájového anarchistického stretnutia. Štrajk sa skončil až po tom, čo vláda vyhodila do hlavného mesta päťtisíc vojakov a ozbrojenú políciu a zatkla stovky štrajkujúcich.

Rastúca triedna nenávisť v Buenos Aires musela vyvolať ďalšie násilie, ktoré náhle prepuklo 14. novembra 1909, keď ozbrojenec zavraždil šéfa metropolitnej polície Ramóna L. Falcóna. Atentátnikom bol ruský robotník Radowidskij.

V susednej Čilskej republike boli vládnuce skupiny podobne znepokojované nepokojmi robotníckej triedy a tiež zaviedli vzorec obviňovania agitátorov narodených v zahraničí. Intelektuáli a vláda v oboch republikách zväčšovali príspevok Európanov k nárastu mestských sociálnych problémov.

Intenzívne pracovné nepokoje a vznik militantného anarchistického hnutia hlboko znepokojili mnohých Argentínčanov a Čiľanov počas štvrťstoročia pred prvou svetovou vojnou. Bombardovanie, atentáty a endemické pracovné turbulencie pripomenuli vyšším triedam, že mestskí robotníci sú hlboko nespokojní. Intelektuáli, znepokojení nepokojmi a rastúcim násilím, ktoré postihli argentínske a čilské mestá, hľadali vysvetlenie.

Nicolás Palacios, najslávnejší čilský spisovateľ svojej doby, vyjadril silný súhlas s týmto obvinením z imigrácie. Palacios, ktorý tvrdil, že sa riadi rasovými princípmi Gustava Le Bona, vydal v roku 1904 Raza chilena, nesmierne populárnu knihu, ktorá čilskej čitateľskej verejnosti predstavila rasové teórie, ktoré prekvapili.

Odmietol pozitivistov z devätnásteho storočia, ktorí opovrhovali čílskymi mesticmi ako menejcennými a obhajoval Čiľanov ako nadradenú rasu. Palacios tvrdil, že prví osadníci Čile neboli Latinci, ale „pokročilejšia“ rasa, potomkovia gótskych národov, ktorí prišli do severného Španielska po páde Ríma.

V Čile sa vraj títo germánski dobyvatelia zmiešali s ďalšou údajne nadradenou rasou, araukánskymi Indiánmi. Palacios pokračoval, že z tejto zmesi vzišla rasa čilských mesticov, silných ľudí, ktorí zdedili menší sklon ku kriminalite ako Taliani alebo Španieli, dve najväčšie európske prisťahovalecké skupiny v Čile.

Vybavenie kupleni, sanita baterie, sprchy


Do not believe *anything* until the Kremlin denies it™