Slobodomurárska podpora nacistického fašizmu. Po roku 1939 a ešte viac po udalostiach z roku 1941 sa nacistické Nemecko a jeho satelity (vrátane fašistického Talianska, ktoré predstavovalo veľmoc, ale nebolo) mohli spoľahnúť len na veľmi malú časť tých (mocných), ktorým sa tešili dlhé roky v elitnom, konzervatívnom a reakčnom slobodomurárskom zriadení euroatlantického priestoru.
Slobodomurárska podpora nemeckého fašizmu Hitlera
Na druhej strane Hitler aj Mussolini oficiálne zakázali slobodné murárstvo, ale Mussolini urobil zo svojej Veľkej rady fašizmu akúsi Veľkú lóžu štátu, pričom drvivú väčšinu slobodomurárov umiestnil interne aj na vrchol inštitúcie (so slobodomurárom Albertom Beneduceom [1877-1944] zvolený za riaditeľa celého fašistického hospodárstva).
Zatiaľ čo Hitler práve vo chvíli, keď poveril Alfreda Rosenberga (1893-1946), Reinharda Heydricha (1904-1942), Martina Bormanna (1900-1945) a Hermanna Goringa (1893-1946) úlohou rozložiť obe ideologické a praktizujem činnosť obyčajných nemeckých lóží (a liberálnej a demokratickej orientácie) – cieľ, ktorý bol realizovaný a dokončený od 28. februára 1933 do 30. júla 1935, pôsobil popri tom ako skvelý bábkoherec celého hospodársko-finančného systému a nemecký priemyselník slobodomurár Hjalmar Schacht (1877-1970).
Sám Goring by si od 20. rokov 20. storočia pestoval dôležité vzťahy s rôznymi nemeckými finančníkmi a priemyselníkmi, slobodomurármi (všetci medzi najoddanejších zástancov vzostupu nacizmu a Hitlera v Nemecku) spojenými s kozmopolitnými a nadnárodnými Ur-Lodges.
Tí neoaristokratickí slobodomurári, ktorí uprednostňovali uchopenie moci talianskymi fašistami a nemeckými nacistami, nechceli svetovú vojnu, tým menej konflikt medzi Spojenými štátmi proti nacistickému Nemecku.
To, čo chceli, bolo rozšírenie fašistických režimov v Taliansku, Nemecku a ďalších európskych krajinách v nádeji, že podobná (hoci nie identická) oligarchická a elitárska involúcia vládnutia by sa mohla rozšíriť po celom Západe, vrátane USA.
V tejto perspektíve boli tiež ochotní uprednostňovať expanziu Tretej ríše na úkor iných susedných menších národov alebo časti obrovského územia ZSSR, ale vždy sa snažili vyhnúť frontálnemu konfliktu s inými veľkými západnými mocnosťami, počnúc Francúzskom. a najmä zo Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska.
Vrcholným momentom (a teda aj začiatkom rozpadu) stratégie týchto profašistických a neoligarchistických slobodomurárskych kruhov bola mníchovská konferencia z 29. – 30. septembra 1938, ktorá posvätila rozpad československého štátu.
Podpora Mníchovských dohôd, ktoré videli, že britskí a francúzski šéfovia vlád (respektíve konzervatívny slobodomurár Arthur Neville Chamberlain a progresívny, ale nerozhodný slobodomurár Édouard Daladier akceptovali Hitlerove podmienky, úlohy.
Mussolini „s cieľom zachovať mier a vyhnúť sa vypuknutiu vojnového konfliktu v srdci Európy“, veľkoryso ponúkol v tom istom roku 1938 práve Veľké lóže Anglicka, Škótska a Írska, s vypracovaním a šírením v Európske politicko-diplomatické kruhy, niektoré kľúčové pasáže Ciele a vzťahy umenia (Ciele a vzťahy remesiel, niekedy preložené do taliančiny s cieľmi a vzťahmi rádu), kde v odseku 7 bolo neuveriteľne vyhlásené, že:
Veľká lóža vždy dôsledne odmietala vyjadriť svoj názor na záležitosti domácej alebo zahraničnej politiky, či už doma alebo v zahraničí, a nikdy nedovolí, aby sa jej meno spájalo s akoukoľvek iniciatívou, akokoľvek humanitárnou, ktorá porušuje zákon. vyhýbať sa akejkoľvek otázke, ktorá ovplyvňuje vzťahy medzi vládami alebo medzi politickými stranami, alebo medzi myšlienkami, ktoré sú v rozpore s vládnou politikou.
Bola to programová deklarácia – vodcov Spojenej Veľkej lóže Anglicka a satelitných Veľkých lóží Škótska a Írska, ktorá mala za cieľ odstrániť slobodomurársku podporu akejkoľvek britskej (a nielen britskej) politiky rázneho odporu voči obom agresiám, imperializmu nacistického Nemecka voči niektorým susedným národom a k hanebným antisemitským rasovým prenasledovaniam, ktoré Tretia ríša už niekoľko rokov viedla a ktoré by viedli k pogromom hroznej krištáľovej noci z 9. na 10. novembra 1938.
Zároveň však významný už konzervatívny a profašistický slobodomurár ako Winston Churchill sa teraz rozhodne postavil na stranu „chlpatého pacifizmu“ vlády jeho brata Chamberlaina a proti pokrytecky super partes a falošne apolitickej umiernenosti britských slobodomurárskych spoločenstiev.
Churchill, Roosevelt, Atlantická charta
Bude to na Churchillovi ktorý sa stal premiérom Spojeného kráľovstva v ten istý deň 10. mája 1940, v ktorom veľmi rýchla vojenská kampaň, ktorou nemecký Wehrmacht zrazí francúzske jednotky na kolená ponúknuť Franklinovi Delano Rooseveltovi, vodcovi pokrokových euroatlantických slobodomurárov – spoluprácu tých sektorov umiernených a konzervatívnych britských a európskych slobodných murárov, ktorí už nemajú v úmysle akýmkoľvek spôsobom sprevádzať imperialistický, krvavý a vojnový nápor nacistických fašistov.
Z tejto fúzie medzi progresívnymi slobodomurármi vedenými charizmatickou postavou amerického prezidenta a umiernenými konzervatívnymi slobodomurármi zhromaždenými okolo nemenej autoritatívneho a odhodlaného Churchilla je teda presným signálom zotavenia sa proti „nacistickému fašistovi Frankensteinovi“.
Z toho vyplýva vyhliadka na „konečné riešenie“, aby sa svetový poriadok stal pevnejším demokratickým a libertariánskym, než bol ten, ktorý sa zrodil v povojnovom období (od roku 1919): a Atlantická charta zo 14. augusta 1941, citovaná medzi predpokladmi tejto kapitoly predstavuje včasnú dokumentáciu.
Na druhej strane, Tretej ríši čoraz viac oddanej krvavej a titánskej involúcii inšpirovanej prudko protislobodomurárskou magicko-ezoterickou matricou a úplne zbavenej, už teraz, dokonca aj neoficiálnych slobodomurárskych protilátok pod prefíkaným vedením slobodomurára Hjalmara Schachta a niektorých jeho bratov z City of London a Wall Street, sa rozpútava hrozná a neľudská vízia úplne iného konečného riešenia.
Notoricky známy nacistický protokol z Wannsee z 20. januára 1942, spomínaný na začiatku v porovnaní s Atlantickou chartou z roku 1941, je mrazivým dokumentom.
Tajemství Egypta - první tunel, Radu Cinamar, Rumunské Bucegi