Chruščov odsúdil na zjazde Stalinov kult osobnosti. Nikta Chruščov despotický a večne opitý sedliak bez vzdelania, ktorého si vybral sám Stalin, odsúdil na zjazde 14. februára 1956. V Moskve začal 20. kongres KSSZ, na ktorom stranícka elita zničila to, čo celé desaťročia držalo všetku moc a existenciu ZSSR: kritizoval sa Stalinov kult osobnosti, bol odhalený.

Horský žid Stalin sa zrazu stal zločincom, kto by tomu uveril. Ved to bol občan ZSSR a tam sú zločinci len tí, ktori sú nepohodlní pre sýstém politickej moci založenej na represáliách a dezinformáciach. Z tribúny ho Chruščov obvinil z krvavých zločinov proti jeho vlastným ľuďom. Chruščov odsúdil Stalina a otvoril tak cestu k zániku sovietskeho systému.

Chruščovovo úzke spojenie so Stalinovými vraždami dalo mu okúsiť jednoduché trestné riešenie. V roku 1936 Stalin rozpútal svoju Veľkú čistku zameranú na elimináciu všetkej konkurencie a odporu voči sebe samému. Pri následnom zabití prišlo o život asi 7 miliónov ľudí, vrátane väčšiny vysoko postavených sovietskych komunistov.

Stalinov kult osobnosti, Nikta Chruščov podporoval Stalinove nové čistky

Spomedzi siedmich mužov, ktorí v čase októbrovej revolúcie vytvorili Leninovo politbyro, prežil čistky iba Stalin. Z provinčných tajomníkov strany prežili popravu iba traja, ktorí horlivo podporovali Stalinove čistky. Jedným z týchto troch bol okázalý Chruščov, ktorý ako šéf strany v Moskve od prvého dňa horlivo a krikľavo podporoval Stalinove nové čistky.

Ako dodatočnú odmenu ho Stalin v roku 1938 vymenoval za prvého straníckeho tajomníka Ukrajiny a poveril ho organizáciou podobnej čistky na jeho novom území. Tam Chruščov pokračoval v plnení želaní svojho pána s brutalitou.

Stalin si ho všimol v roku 1934 počas návštevy staveniska metra, kde sa Chruščovova oddanosť spolu s brutalitou, ktorú používal pri riadení robotníkov budujúcich metro, spôsobili na Stalina taký silný dojem, že Chruščova okamžite katapultoval na pozíciu prvého tajomníka moskovského straníckeho výboru a stal sa z neho riadnym členom sedemdesiatčlenný ústredný výbor komunistickej strany. O necelý rok neskôr Stalin urobil z Chruščova náhradníka vládnuceho politbyra.

Zvyk uchýliť sa k politickým vraždám zostal Chruščovovi po zvyšok jeho kariéry. Jeho závislosť na politickom zločine je dobre ilustrovaná na osobe, ktorú si vybral za nového šéfa tajnej politickej polície. V roku 1954 Chruščov túto organizáciu rekonštituoval ako Výbor pre štátnu bezpečnosť (KGB) a na jej čele dosadil muža, ktorý bol ešte krvilačnejší ako bol Berija.

Generál Ivan Serov, prvý predseda „novej“ KGB, sa už stal neslávne známym brutalitou, akou za Stalinovej vlády násilne deportoval ľudí z Kaukazu, rozdrvil protikomunistickú opozíciu v pobaltských štátoch a vraždil v katynskom lese neďaleko Smolenska sa odhadom 22 000 „buržoáznych“ poľských dôstojníkov zajalo Červenou armádou.

Chruščovov sedliacky pôvod ho však formoval do takého nacionalistického Ukrajinca, že sa po Stalinovej smrti vzdal šedej tuniky zapnutej na krku, ktorá sa stala akousi medzinárodnou komunistickou uniformou a namiesto toho začal nosiť sedliacko-proletárske oblečenie, ktoré vymyslel.

Obrovské množstvo ľudí ak tých, ktorí prešli tábormi, ako aj príbuzných a priateľov, ktorí prešli tábormi, vyhnanstva, deportácií – si uvedomilo, že niečo nie je v poriadku.

Toľko ľudí pozdĺž vertikálneho a horizontálneho smeru nemôže byť nepriateľom.

Že dnes ste maršalom Sovietskeho zväzu, javiskovou hviezdou, polárnym prieskumníkom alebo fyzikom a zajtra táborovým prachom.

Ak bol Stalin taký zlý, ako ho popísal Chruščov, okamžite sa vynorili tri otázky:

Po prvé, kde bol Chruščov a jeho druhovia, ktorých všetkých Stalin vyvýšil, keď sa to všetko dialo? Nikto sa už na nikoho z nich nemohol pozerať ako na vodcov posvätnej veci.

Po druhé, ako by mohol politický systém, ktorý tvrdil, že je založený na vedeckom porozumení histórie, ovládať takmer polovicu svojho vtedajšieho života zločinec zodpovedný za smrť miliónov? Žiadna ideológia nebola dosť priestranná na to, aby ju niekto uspokojil, natož aby ju ospravedlnil.

A po tretie, prečo by niekto naďalej podporoval takýto režim, ak by Stalin alebo jeho epigoni boli tým najlepším, čo mohol vyprodukovať? Pre tých, ktorí utrpeli alebo stratili príbuzných pre svoj trestný režim, tak nezostalo nijaké opodstatnenie pre pokračovanie systému a každý videl, že systém nie je potrebné reformovať, ale nahradiť.

Sám Chruščov sa najskôr pokúsil reformovať systém a potom sa ho spolu so svojimi nástupcami pokúsil násilím držať pohromade. Ale lepidlo, ktoré držalo sovietsky systém pohromade, už neudržalo. A bolo len otázkou času v tomto prípade 35 rokov, kým sa zrúti celá budova. V skutočnosti zomrela alebo bola zavraždená dlho predtým.

V Gorbačovových časoch a prvom desaťročí post-sovietskeho Ruska vždy výročie Chruščovových poznámok vždy priťahovalo obrovskú pozornosť, pretože ľudia si uvedomovali, akú zásadnú úlohu zohrávajú – mnoho historikov sa zmienilo o jeho prejave ako o tom, že pod ZSSR umiestnil bombu.

Chruščov mal mimoriadnu deštruktívnu povahu: rozbil Stalinove sochy, rozbil obraz Sovietskeho zväzu ako robotníckeho raja a rozbil alianciu SinoSoviet, a to všetko bez toho, aby vybudoval niečo nové, aby vyplnil vákuum, ktoré vytvoril. 11. septembra 1971 zomrel Chruščov v potupe, ale až potom, keď videl svoje memoáre vydané na Západe, ktoré uvádzali jeho verziu histórie.

Tento rok sa však zatiaľ objavilo niekoľko komentárov – medzi najlepšie patrí rozhovor, ktorý poskytol petrohradský historik Julija Kantor tlačovej agentúre Lenta:

Nemali by ste si myslieť, že v obrovskej sovietskej krajine vo všetkých jej republikách ľudia ako jeden zbožňovali Stalina a stranu. Faktom je, že po prvé, od roku 1917 (to je veľmi dôležitý okamih – práve od roku 1917, a nie od roku 1924, keď zomrel Lenin), krajina žila v stave neustáleho stupňovania napätia, hľadania vnútorného nepriateľa, čo znamená a represie, ktoré rástli až do roku 1937, ale neskončili v rokoch 1938 a 1939, ba dokonca ani v povojnovom období.

Od roku 1953 do roku 1956 sa v táboroch gulagu po celej krajine uskutočnil nebývalý počet povstaní. Politickí väzni aj zločinci sa búrili za slobodu, čo im naznačila Stalinova smrť.

Proti ľuďom za ostnatým drôtom sa používalo letectvo a tanky, taká bola ich sila

O zrade mohol hovoriť niekto, kto bol absolútnym mentálnym produktom systému a strašne sa bál odplaty. V tejto súvislosti vám chcem povedať jeden historický apokryf. Keď Chruščov v posledný deň XX. Kongresu čítal túto tajnú správu a hovoril o zverstvách stalinizmu o obludných represiách, zrazu zo zamrznutej sály zaznel hlas:

„Hovoríš nám o Stalinových zločinoch a kde si bol sám v tom čase?”

Chruščov sa zastavil, rozhliadol sa po tichej hale a povedal:
„Kto to povedal, vstaň.“
Nikto nevstal.
Znova: „Kto položil túto otázku, ukážte sa.“ Ticho.
Zopakoval to tretíkrát – a tiež nikto nevstal.
A potom Chruščov odpovedal: “Tam sme boli všetci.”
Toto je apokryf, opakujem, ale odhaľujúci podstatu.

To znamená, že sa absolútne všetci radovali z odhalenia kultu?

Vôbec nie. Systém, ktorý v ZSSR prevládal, bol prirodzene založený na Stalinovi a systémových represiách. A smrť diktátora spôsobila v spoločnosti nejednoznačné nálady. Na jednej strane sa všetko zrútilo, pretože Stalin je zosobnením systému. Nomenklatura cítila, že im pôda vykĺzavala spod nôh, a vyzerala byť pripravená na tvrdý odpor. Ale keď sa dozvedela, že slovu strany nemožno odporovať, nepovedala nič. Psychicky sa ale nezmenila.

Prečo úrady na jednej strane odsudzujú stalinizmus a na druhej strane hrajú spolu so stalinistami. Granin mi povedal toto: „Dnes nemajú čim nahradiť systém strachu, ktorý vytvoril Stalin, nepoučili sa.“ Spýtal som sa: „Stalin alebo strach?“ Odpovedal: „Stalin a strach. Stalin a strach sú synonymá.“ Podľa mňa geniálne. A relevantné dnes.

Silný štát nie je ten, ktorý je vedený strachom. Silný štát rešpektuje svojich občanov, svoju históriu v celej svojej rozporuplnej plnosti, a to nielen na stránkach, ktoré víťazia.

Teraz sa niekedy hovorí, že v roku 1956 sa konal „zjazd zrady“. Prečo sa podľa vás stal Stalin v priebehu času opäť populárnym v našej spoločnosti napriek tomu, že vtedy nebol zvlášť chránený?

Sú tu dve okolnosti. Po prvé, o „zjazde zrady“. Hovorili teda tí, ktorí boli viac zafarbení krvou ako ostatní, nie po lakte, ale po krk, ako sa hovorí. A tiež tí, ktorí mali pred očami klapky na očiach, pre ktorých bolo stranícke vedenie zosobnené vodcom božstvom. Je to ako náboženstvo a náboženskí fanatici.

Putin so svojím záväzkom k myšlienke jediného prúdu ruských dejín sa skôr chváli k Stalinovi ako k „efektívnemu manažérovi“ a víťazovi druhej svetovej vojny, ako k rozhovorom o zločinoch sovietskeho diktátora, ktoré boli samozrejme omnoho rozsiahlejšie a strašnejšie než aj Nikita Sergejič bol pripravený podrobne.

Existuje však hlbší dôvod mlčania Kremľa: Putinova moc spočíva nielen na zotrvačnosti a nielen na jeho nasadení represívnej sily, ale aj na pretrvávajúcej úcte obyvateľstva k tomu, čo mnohí stále považujú za posvätnú kvalitu mocností. Chruščov nechtiac a neúmyselne prispel k zničeniu tejto tretej nadácie.

A Putin a Putinisti si aj naďalej veľmi dobre uvedomujú, že ak sa teraz tieto nálady rozšíria, jeho režim, ktorý je tiež založený na zločinoch, aj keď nie tak početných ako Stalin, stratí podporu rovnako ako sovietsky režim ako celok po tajnom prejave 14. februára 1956.

O mnoho rokov neskôr Chruščov v jeho hrobe utrpel najvyššie pohoršenie, keď sa jeho syn Sergej stal občanom USA, krajiny, ktorej otec zasvätil svoj život zničeniu. V roku 2000 Sergej Chruščov vydal rozsiahlu knihu, v ktorej sa pokúsil vtlačiť na svojho otca ľudskú tvár. Považoval som to za úprimné a presvedčivé, ale zaoberá sa úplne iným Chruščovom – vyrovnaným, mierumilovným a milujúcim 🙂

Stalina zobudiť nemusíte, veď máte Putina! Ako piše výstižne náš trol Stal-in, Len-in, Put-in, Gdov-in. Posledne menovaný rád vypisuje články plné klasických ruských dezinformácií a posiela pravidelne všetky neexistujúce ruské zbrane smerom do USA. Tu stoji za zmienku, že tento pán nemôže byť kresťanom, lebo aj na kresťanský sviatok Vianoce, posiela ruské Poseidony kresťanom do USA, asi v záujme ich likvidácie okamžite pod vianočným stromčekom.

Čo iné môže človek čakať od rusofila, ak nie rovno ruského zahraničného agenta na Slovensku, podobného palcevovi.

Šialení kresťania katolíci, rusofili sa v diskusii radovali na Vianoce z vraždenia!!!

Typická ruská dezinformačná kampaň na Slovensku, ako ju opisuje Ion Mihai Pacepa!

Na Vianoce všetci sedia doma a tak majú celý deň čas browsovať po internete a nájdu TOTO!

Názorné typické Chruščovovské maniere nenávisti má aj rusofilný plátok armadny magazin, kde stačí čítať len titulky článkov a okamžite vidíte šialeného sedliaka Chruščova a Kubánsku krízu. Posledná stoka ruskej dezinformačnej mašinérie o ktorej budeme písať články z knihy “Dezinformácie” – Ion Mihai Pacepa. Tieto SK plátky plné nenávisti ku každému okrem ruska, fungujú presne podľa scenára, ktorý opisuje tento autor, a to do Výkričníka!
Pod svetlom je najväčšia tma!

Ak sa opovážite napísť tam svoj iný názor na ich článok, okamžite vás zablokujú a vyhodia v rámci SK ústavy o slobode prejavu a názoru! Komunistické maniere najhrubšieho zrna!

Preto vznikol tento web!

---

Nedokončený príbeh – pomôžme rodine, ktorá náhle prišla o otca. Z plánov oslavy 50-ky môjho švagra sa odrazu organizoval jeho pohreb. Nikto to nečakal.

---