Slovo suverenita dnes znie ako zázračné zaklínadlo. Používa sa v prejavoch, na tlačovkách, v politických statusoch aj v štátnych stratégiách. Tvrdí sa, že ju treba chrániť, obnoviť, vybojovať. Lenže čím častejšie to počujeme, tým častejšie sa ukazuje, že nejde o suverenitu ľudu – ale suverenitu vlády nad všetkým.

Suverenita po našom: keď štát patrí vláde, nie ľuďom

Keď štát prestáva byť spoločný

Pôvodne znamenala suverenita nezávislosť občanov cez spoločné inštitúcie. Dnes sa prekrúca na právomoc politikov robiť si, čo chcú – bez kontroly, bez otázok, bez následkov.
Odmietanie kontroly zo zahraničia sa používa ako výhovorka na umlčanie kritiky doma. Suverenita sa zmenila na štít proti transparentnosti a na zbraň proti občianskej spoločnosti, médiám či súdom.

Moc pre vládu, nie pre krajinu

Niektorí lídri dnes chápu štát ako svoju firmu. Kto je proti nim, je vraj proti štátu. Kto ich kritizuje, je vraj ohrozením národného záujmu. Ale v skutočnosti si len zamieňajú seba za krajinu, a svoje záujmy za vôľu ľudu.
Keď štát začne patriť tým, čo ho práve spravujú, prestáva byť verejný. A suverenita sa stáva predlohou pre koncentráciu moci – nie jej rozdelenie.

Kritika sa mení na zradu

V suverénnom štáte má občan právo klásť otázky, kritizovať vládu, žiadať vysvetlenie. No v tejto „verzii po našom“ sa každá kritika vlády označí za útok na národ. Kritické médiá sú označované za platené zahraničné centrá, občianske združenia za „agentov“ a opozícia za sabotérov. Je to stará taktika – zabaliť mocenské sebectvo do národnej vlajky.

Na záver: Suverénny nie je ten, kto vládne bez kontroly – ale ten, kto ju znáša

Rečami o suverenite sa dnes maskuje snaha vládnuť bez rušenia. Ale čím hlasnejšie niekto kričí o „národnej nezávislosti“, tým viac často túži po nezávislosti od vlastných občanov.
Skutočná suverenita však nezačína vo vláde, ale medzi ľuďmi. A končí tam, kde prestane platiť, že moc pochádza z dôvery – nie z autority.

Dnes sme svedkami reverznej suverenity – kde vláda si berie moc v mene ľudu, ale ľudu sa nezodpovedá. V mene krajiny umlčuje vlastnú spoločnosť. A potom sa čuduje, že jej neveria.

Ak má byť Slovensko suverénne, musí byť najprv slobodné. A sloboda sa nerodí zo štátnych prejavov – ale z toho, že sa vláda nebojí ľudí, len preto, že nesúhlasia.

Čurillovci - Policajti v prvej línii boja s mafiou - Marek Vagovič