Traja králi, 6. januára, jedna koruna a nekonečný premiér, čistý paramormal activity. Na Slovensku máme zvláštny politický jav: raz do roka, presne 6. januára, sa z krajiny sekulárnych pragmatikov, cynických realistov a profesionálnych ateistov stáva hlboko duchovný štát. Politici, ktorí zvyšok roka nevedia, kde sa v kostole zapína svetlo, zrazu objavujú Troch kráľov, kadidlo, myrhu a najmä kamery.

Traja králi, jedna koruna a nekonečný premiér

Nie je to viera. Je to sezónny folklór. Politický betlehem bez dieťaťa, zato s tlačovou správou.

Sviatok, ktorý funguje lepšie než ústava

Traja králi sú ideálny sviatok. Netreba nič vysvetľovať, netreba veriť, stačí sa postaviť pred mikrofón a povedať niečo o tradíciách, koreňoch a hodnotách. Slová, ktoré nič neznamenajú, ale znejú dostatočne vážne, aby ich nebolo treba rozoberať.

A tak každý rok sledujeme rovnaké divadlo: politici, ktorí inak tvrdia, že štát má byť neutrálny, zrazu objavujú duchovno. Tí, ktorí bežne považujú veriacich za voličskú skupinu, nie za ľudí, sa na jeden deň menia na mudrcov z východu. Rozdiel je len v tom, že namiesto darov prinášajú prázdne frázy.

Traja králi vs. jeden kráľ

Celá táto oslava by bola len neškodnou fraškou, keby nemala jednu zásadnú disproporciu: zatiaľ čo Traja králi prišli, poklonili sa a odišli, na Slovensku máme kráľa, ktorý prichádza, poklonu očakáva a neodchádza. Už štrnásť rokov.

Robert Fico je v tomto príbehu jediný, kto berie kráľovskú rolu vážne. Nie symbolicky, ale prakticky. Korunu síce nenosí, ale správa sa, akoby bola dedičná. Vláda sa mení, koalície sa rozpadajú, no kráľ sa vždy nejakým spôsobom vráti na trón. Ak nie rovno, tak aspoň cez zadný vchod.

Traja králi mali hviezdu. Tento má prieskumy.

Ateisti na sviatky

Osobitnou kapitolou sú politici, ktorí sa inak otvorene hlásia k ateizmu, racionalite a modernému štátu, no 6. januára objavujú duchovný rozmer. Nie preto, že by našli Boha, ale preto, že našli príležitosť.

Je to zvláštny druh viery: bez Boha, bez záväzkov, bez pochybností. Viera, ktorá funguje len vtedy, keď je deň pracovného pokoja a médiá hľadajú citát. Viera, ktorú netreba žiť, stačí ju odkomunikovať.

Ak by sa Troch kráľov pýtali na vieru týchto politikov, pravdepodobne by odišli skôr, než by stihli zaplatiť parkovanie.

Betlehem ako tlačové oddelenie

Celé to pripomína zle zrežírované divadlo. Každý má svoju rolu: jeden hovorí o tradíciách, druhý o národe, tretí o pokoji. Nikto však nepovie nič konkrétne. Lebo konkrétnosť by mohla znamenať zodpovednosť.

V tejto politickej verzii betlehema chýba dieťa. Nie Ježiš, ale obyčajný človek. Volič. Ten je dôležitý len ako publikum, nie ako súčasť príbehu.

Kráľ, ktorý nikdy neodchádza

Najväčšia irónia osláv Troch kráľov na Slovensku je v tom, že ich hlavné posolstvo – pokora a dočasnosť moci – sa systematicky ignoruje. Traja králi nevládli, neostali, nevybudovali si stranícke štruktúry. Prišli, uznali autoritu a odišli.

Slovenský politický kráľ robí presný opak. Autoritu neuznáva, len vyžaduje. Neodchádza, len sa dočasne stiahne. A vždy sa vráti s príbehom o tom, že bez neho by sa krajina rozpadla.

Je to monarchia bez koruny, ale s pamäťou zlatej rybky u voličov.

Tradície ako krytie reality

Keď politici hovoria o tradíciách, zvyčajne tým myslia jednu vec: neriešme prítomnosť. Tradícia je ideálny únikový východ. Nedá sa skontrolovať, nedá sa zmerať, nedá sa vyhodnotiť. Na rozdiel od cien, zdravotníctva či spravodlivosti.

Oslavovať Troch kráľov je jednoduchšie než vysvetľovať, prečo štát funguje len pre niektorých. Kadidlo prekryje smrad reality.

Záver: králi prídu a odídu, moc zostáva

Traja králi sú pekný príbeh. Krátky, symbolický, s jasným koncom. Slovenská politická verzia je nekonečný seriál bez pointy, kde sa ten istý herec vracia v každej sezóne a tvrdí, že tentoraz to bude iné.

Kým Traja králi vedeli, kedy odísť, slovenský kráľ vie len jedno: zostať. A kým to tak bude, oslavy 6. januára budú len ďalšou kulisou. Peknou, tradičnou, ale prázdnou.

Hviezda dávno zhasla. Zostali len reflektory.