USA prezident Woodrow Wilson nebol mužom škandálov v tradičnom zmysle, no jeho libido – chápané ako kombinácia emocionálnej túžby a fyzickej vášne – zohralo významnú úlohu v jeho osobnom živote. Od hlbokej lásky k Ellen, cez nejasný vzťah s Mary Hulbertovou, až po rýchle a vášnivé spojenie s Edith, Wilsonovo súkromie odhaľuje človeka, ktorý hľadal útechu a spojenie v ženách uprostred náročného verejného života.

USA prezident Woodrow Wilson a jeho libido

Kniha Thomas Woodrow Wilson: A Psychological Study je kontroverzné dielo, ktoré vyšlo v roku 1967, hoci bolo napísané už v 30. rokoch 20. storočia. Jej autormi sú Sigmund Freud, zakladateľ psychoanalýzy, a William C. Bullitt, americký diplomat a spisovateľ, ktorý s Freudom spolupracoval. Táto kniha predstavuje psychobiografickú analýzu 28. prezidenta Spojených štátov, Woodrowa Wilsona, a pokúša sa vysvetliť jeho osobnosť, rozhodnutia a politickú kariéru cez prizmu psychoanalytických teórií.

Je to jeden z prvých pokusov aplikovať psychoanalýzu na historickú osobnosť, no zároveň je považovaná za dielo plné špekulácií, osobných predsudkov a metodologických nedostatkov. V nasledujúcom texte sa pozrieme na obsah knihy, jej vznik, hlavné tézy, kritiku a historický význam.

Kniha sa zameriava na Wilsonov osobný život, detstvo a politickú kariéru, pričom jeho správanie interpretuje cez Freudove teórie o podvedomí, potláčaných túžbach a neurotických konfliktoch. Hlavné tézy zahŕňajú:

Oedipus komplex a vzťah s otcom: Freud a Bullitt tvrdia, že Wilsonov vzťah s jeho otcom, Josephom Wilsonom, presbyteriánskym kazateľom, bol kľúčový pre jeho osobnosť. Wilson údajne idealizoval otca a rozvinul si silný Oedipus komplex – podvedomú túžbu nahradiť ho a zároveň ho prekonať. To sa prejavilo v jeho ambíciách a potrebe dominovať, no aj v pocitoch viny a sebadeštrukcie.

Potlačená sexualita: Autori špekulujú, že Wilsonovo puritánske prostredie a prísna výchova viedli k potlačeniu jeho sexuality, čo sa sublimovalo do jeho intelektuálnej práce a politického idealizmu. Jeho intenzívne listy manželkám (Ellen Axsonovej a neskôr Edith Galtovej) a údajná aféra s Mary Hulbertovou sú v knihe interpretované ako dôkazy o konflikte medzi jeho túžbami a morálnymi zásadami.

Neurotický idealizmus: Wilsonov nekompromisný postoj k Spoločnosti národov a jeho odmietnutie kompromisov s americkým Senátom sú v knihe vnímané ako prejav neurotickej tvrdohlavosti. Freud a Bullitt tvrdia, že Wilson mal mesiášsky komplex – videl sa ako spasiteľ sveta – čo bolo kompenzáciou za vnútorné neistoty a pocit menejcennosti.

Psychologický rozpad: Kniha analyzuje Wilsonovu mozgovú príhodu v roku 1919 a jeho následnú neschopnosť viesť krajinu ako dôsledok dlhodobého psychického a fyzického vyčerpania. Autori naznačujú, že jeho zdravotný stav bol vyústením vnútorných konfliktov, ktoré ho „zvnútra zničili“.

Kniha je rozdelená na dve časti: prvá, historická, napísaná prevažne Bullittom, podáva chronologický prehľad Wilsonovho života; druhá, psychoanalytická, je Freudovým príspevkom a ponúka hlbší rozbor jeho psychiky.

Kritika a kontroverzie

Thomas Woodrow Wilson: A Psychological Study bola po vydaní ostro kritizovaná historikmi aj psychoanalytikmi. Hlavné body kritiky zahŕňajú:

Nedostatok dôkazov: Freud nikdy nestretol Wilsona a spoliehal sa na Bullittove subjektívne rozprávanie a verejne dostupné zdroje. Mnohé tvrdenia – ako Wilsonova údajná homosexualita voči priateľovi z mladosti alebo jeho „samodeštrukčné sklony“ – sú nepodložené a považované za špekulatívne.

Bias autorov: Bullittova osobná nevraživosť voči Wilsonovi je v texte zrejmá. Kniha ho vykresľuje ako slabého, pokryteckého a psychicky labilného, čo kontrastuje s jeho historickým obrazom ako vizionára. Freudov prínos zase nesie známky jeho neskorých prác, kde mal tendenciu preháňať univerzálnosť svojich teórií.

Metodologické problémy: Psychoanalýza ako nástroj historickej analýzy bola v tom čase nová a neskôr kritizovaná za svoju subjektivitu. Aplikovať ju na človeka, ktorého autori neskúmali priamo, bolo považované za nevedecké.

Tón a štýl: Kniha je miestami sarkastická a zjavne zaujatá. Napríklad Wilsonove ideály sú označené ako „detinské“ a jeho viera v Boha ako „narcistická ilúzia“. To viedlo k obvineniam, že ide skôr o osobný útok než o serióznu štúdiu.
Napriek tomu niektorí obhajcovia, ako psychoanalytik Erik Erikson, ocenili knihu za pokus spojiť psychológiu s históriou, hoci aj oni priznali jej prehnanosť.

Historický význam

Kniha nezmenila zásadne pohľad na Wilsona ako historickú osobnosť, no prispela k diskusii o jeho komplexnej povahe. Wilson je dodnes vnímaný ambivalentne – ako idealista, ktorý presadzoval mier a demokraciu, ale aj ako tvrdohlavý politik, ktorého chyby (napr. segregačné politiky vo federálnej vláde) zatieňujú jeho úspechy. Freudova a Bullittova analýza, hoci prehnaná, upozornila na Wilsonovu emocionalitu a vnútorné konflikty, ktoré mohli ovplyvniť jeho rozhodnutia.

Dielo má väčší význam v kontexte vývoja psychohistórie – disciplíny, ktorá kombinuje psychoanalýzu s historickým výskumom. Aj keď je Thomas Woodrow Wilson: A Psychological Study považovaná za extrémny príklad, inšpirovala neskoršie, rigoróznejšie štúdie osobností ako Abraham Lincoln či Adolf Hitler.

Letné dovolenky 2025