Tak nám USA zostrelili neznámy čínsky balón, ale tie sa objavujú stále ďalšie a ďalšie. Čo za tým je, sa dozvieme neskôr, ale príchod čínskeho komunizmu by nebol nič moc. Takéto mapovanie oblasti z veľkých výšok musí k niečomu viesť. My si dáme príbeh o balóne, ktorý preletel oceán a pristál v USA.

USA zostrelili čínsky balón, Edgar Allan Poe, New York Sun

V sobotu ráno 13. apríla 1844 sa čitatelia USA denníka New York Sun zobudili na titulky, ktoré kričali OHROMUJÚCE SPRÁVY!… ATLANTIK PREŠIEL ZA TRI DNI! Tento vtedy takmer nepredstaviteľný výkon bol dosiahnutý v „lietajúcom stroji… využívajúcom princíp Archimedovej skrutky na účely pohonu vzduchom“.

Príbeh, ktorý nasledoval, obsahoval bolestne podrobný popis toho, ako bol plynom naplnený balón v tvare vzducholode, ktorý viezol ohromujúcich ôsmich pasažierov, medzi nimi aj slávneho anglického balónistu Thomasa Moncka Masona, náhodne preletel cez Atlantik po zlyhaní pružiny vrtule. Pohodlne sa tvrdilo, že plavidlo pristálo na vzdialenom ostrove pri pobreží Južnej Karolíny, ďaleko od jednoduchého novinárskeho overenia.

To bola veľká novinka v balónovom meste New York, ktoré sa považovalo za bránu do Ameriky. Prvý let balónom, aký kedy odštartoval z Manhattanu, odštartoval pred viac ako piatimi desaťročiami (7. augusta 1789) a lietanie balónom sa následne stalo rutinnou formou odvážlivej zábavy pre zámožnejších občanov mesta.

Napriek tomu bolo lietanie balónom v roku 1844 stále v plienkach ako forma praktickej dopravy. Najďalej, aký kedy balón preletel, bolo päťsto míľ požadovaných na plavbu medzi anglickým prístavom Dover a nemeckým mestom Weilburg v roku 1835 plavidlom, ktoré pilotoval nikto iný ako Monck Mason. Nový letecký úspech sedemkrát dlhší let teraz sľuboval pre America’s Gateway veľké veci.

Vzrušenie bohužiaľ netrvalo dlho. 15. apríla, len dva dni po tom, čo sa príbeh zlomil bol stiahnutý, údajne na základe toho, že ho nebolo možné potvrdiť. Ale viac neformálne, príbeh hovorí, že práve v deň jeho vydania sa opitý autor príbehu objavil pred budovou Sun’s v centre Manhattanu a začal nahlas varovať zhromaždený dav, že celú vec predstieral. Očividne nikto ho moc nepočúval.

Ako sám neskôr napísal: „Budova Sun bola doslova obliehaná… nikdy som nebol svedkom intenzívnejšieho vzrušenia, keď som sa dostal k novinám… Celý deň som sa márne pokúšal získať ich výtlačok.“

Dotyčný autor nebol obyčajný podvodník. Bol to bojujúci spisovateľ Edgar Allan Poe, ktorý prišiel do New Yorku len pred týždňom a v liste svojej matke oznámil, že má posledných 4,50 dolára. 50 dolárov, ktoré Sun údajne zaplatilo Poeovi za jeho článok, sa teda zdalo byť viac než adekvátnym dôvodom na jeho napísanie. Edgar Allan Poe zúfalo zháňal peniaze a mohol schmatnúť peniaze a odísť.

Prečo by teda prevzal iniciatívu a odsúdil svoj vlastný výmysel?

Čiastočným dôvodom je nepochybne to, že Poe, muž, ktorého emócie často prevyšovali jeho morálne zásady, prechovával silný odpor k Sun a jeho vydavateľovi. Táto nevraživosť mala pôvod vo veľmi fantastickej sérii článkov, ktoré noviny publikovali pred deviatimi rokmi. Tvrdili, že anglický astronóm Sir John Herschel pomocou nového revolučného ďalekohľadu z nového miesta v Južnej Afrike videl okrídlené, ale inak ľuďom podobné stvorenia kráčať po povrchu Mesiaca spolu s celým radom iných tvorov.

Séria bola senzačným úspechom a náklad Sun sa zväčšil z približne 2 500 na 19 000 výtlačkov na vydanie, čo bol v tom čase svetový rekord.

Poeov problém nespočíval v tom, že séria bola úplne podvodná – hoci nikdy nebola formálne stiahnutá, stala sa legendárnou ako „Great Moon Hoax“ – ale v jeho viere, že tento mimoriadne výnosný nápad bol od neho bez náhrady plagiát. Len dva mesiace predtým publikoval poviedku „Bezkonkurenčné dobrodružstvo jedného Hansa Pfaalla“, ktorá pozostávala najmä z údajne autobiografického rukopisu jednotlivca, ktorý dokázal navštíviť Mesiac pomocou teplovzdušného balóna.

Poe sa očividne cítil, že ho redaktori Sun využili a dokonca aj trochu pohoršili, napriek tomu, že sám plagioval niektoré nepriame detaily vo svojom príbehu z Herschelových spisov.

Prečo však Poe čakal deväť rokov, aby sa pomstil? Možno môžeme nájsť vodítko v jeho poviedke z roku 1850 „The Imp of the Perverse“, v ktorej skúma temnosť ľudských motivácií. Poeov protagonista s ohromujúcim opisom opisuje nevysvetliteľný, „radikálny“ a „primitívny“ impulz, ktorý je niekedy „absolútne neodolateľný“ a núti človeka „konať bez pochopiteľného predmetu“.

Postupne je jasné, že rozprávač opisuje svoju vlastnú ťažkú situáciu, keď „nazerá do priepasti, je chorý a máva sa mu hlava“ a uvedomuje si, že je „jednou z mnohých nespočítateľných obetí“ tohto impulzu, hlasu v jeho mozgu, čo ho núti priznať sa k vražde spáchanej pred mnohými rokmi. A hoci si uvedomuje: „Som v bezpečí – som v bezpečí – áno – ak nebudem taký blázon, aby som sa otvorene priznal“, nakoniec s búšiacim srdcom a stiahnutými pľúcami „z mojej duše vytrysklo dlho uväznené tajomstvo“.

Poe tu určite ukázal na aspekt ľudskej psychiky, ktorý má veľký vplyv na skúsenosti každého podvodníka, aj keď je to jediný človek, ktorý vie – alebo dokonca môže vedieť – že bol spáchaný podvod. Lebo len tí najpatologickejší z klamárov mohli úplne ignorovať ten prvotný pocit, ktorý Poe opisuje. Môže to byť práve ten zvrhlík, ktorý vysvetľuje, prečo v to ráno v roku 1844 stál na schodoch budovy Sun a priznal svoj podvod nepozornému davu, ktorý si chcel len vychutnať klamstvo. A tiež to pravdepodobne vysvetľuje, prečo bol opitý, keď to urobil.

Príbeh Arthura Gordona Pyma

Edgar Allan Poe je náš obľubený autor mnohých kníh. Hlavne jeho Príbeh Arthura Gordona Pyma z Nantucketu, ktorý konči výkrikom Tekele-li, tam kde začínajú hudbu Great Old Ones a pokračuje Lovecraft v Antarktíde s IMHO najlepšou knihou V horách šílenství. Príbeh Pyma inšpiroval aj Julesa Verna, ktorý napísal knihu s dokončením tohto príbehu.

Ak si myslite že Hitlerovi Nemci sa išli do Antarktídy schovať, tak ste na omyle. Išli tam hľadať vstup do bájnej krajiny Thule, aj ho našli, ale veľmi nepochodili, lebo ich tam nechceli. Museli prisahať, že už nikdy žiadnu vojnu nezačnú. Sú to podzemné jaskyne vedúce až do Brazílie. O bielych Nemcoch v Brazílii medzi indiánmi existuje veľa článkov. To boli expedície, ktoré tiež hľadali Thule. Thule nie je Agartha.

Ako perličku dokončime moju skúsenosť – rozprával som sa s vraj veľkým odbornikom na Lovecrafta a ten knihu “V horách šílenství” vôbec nepoznal. Takže asi tak to je s odborníkmi. Ako tí Hranolovi najmúdrejši IT – čkári, ktorí pracujú len vo Worde.

Toto nie je USA, ani čínsky balón, ale UK kapela Anaal Nathrakh 🙂

---

Nedokončený príbeh – pomôžme rodine, ktorá náhle prišla o otca. Z plánov oslavy 50-ky môjho švagra sa odrazu organizoval jeho pohreb. Nikto to nečakal.

---