Sloboda prejavu patrí medzi základné piliere každej demokratickej spoločnosti. Je zakotvená v ústavách, chránená zákonmi a vyzdvihovaná v medzinárodných dohodách. No čoraz častejšie sledujeme, ako sa tento princíp stáva tŕňom v oku mocenských elít, najmä tam, kde sa politika mení na boj o prežitie a nie na službu verejnosti.

Ústavná sloboda prejavu, nekorektné politické názory

V stredoeurópskom priestore sa objavuje znepokojivý trend: ak niekto vysloví názor, ktorý je “nekorektný”, nepohodlný alebo kritický voči vláde, čoraz častejšie je označovaný za „extrémistu“, „dezinformátora“ alebo priamo za „ohrozenie demokracie“. To však nie je ochrana štátu pred radikalizmom. To je skôr ukážka toho, ako sa sloboda prejavu mení na nástroj politickej cenzúry.

Politici, ktorí sa boja

Lídri ako Viktor Orbán, Robert Fico, Vladimir Putin či Alexander Lukašenko vládnu dlhé roky. V ich rétorike sa často vyskytuje boj za národné hodnoty, stabilitu, tradície. No za touto fasádou sa často skrýva jeden a ten istý motív: strach zo zmeny, strach z opozície, strach zo straty moci.

Aby tento strach zakryli, vytvárajú prostredie, kde sa ústavné právo na slobodu prejavu začína podobať na „výsadok“, ktorý sa povoľuje len tým, ktorí hrajú podľa ich pravidiel. Kritici sú označovaní za škodcov. Občania, ktorí sa pýtajú nepríjemné otázky, sú verejne zosmiešňovaní. Novinári, ktorí nepíšu podľa noty, sú „prestitúti“ alebo zahraniční agenti.

Kto rozhoduje, čo je nenávistné?

Politici čoraz častejšie sami určujú, čo je a čo nie je nenávistný prejav. Problém je, že túto kategóriu si začali svojvoľne rozširovať. Z „nenávisti“ sa stal univerzálny štít proti akejkoľvek forme kritiky.

Povedať napríklad, že vláda zlyhala počas pandémie? „Nebezpečná dezinformácia.“ Vyjadriť nesúhlas s ekonomickými opatreniami? „Podnecovanie k nespokojnosti.“ Spýtať sa, kam miznú verejné peniaze? „Politická agenda zahraničných síl.“

Nie, to nie je ochrana demokracie. To je jej rozklad.

Nekorektnosť nie je zločin

Politicky nekorektné názory sú často tie, ktoré sa odlišujú od hlavného prúdu. No to ešte neznamená, že sú automaticky nenávistné. V pluralitnej spoločnosti musí byť priestor aj pre názory, ktoré sú tvrdé, kontroverzné či nepríjemné. Úlohou politikov nie je umlčať tých, ktorí nesúhlasia, ale zaručiť, že každý má právo sa slobodne vyjadriť – bez strachu z perzekúcie.

Ak začneme cenzurovať „nekorektné“ názory len preto, že sú nekorektné, potom sme sa už nebezpečne priblížili autokracii. Demokracia nie je krehký porcelán, ktorý sa rozbije pri prvom nesúhlasnom hlase. Naopak – silná demokracia vydrží aj tie názory, ktoré jej vládnuci nemusia schvaľovať.

Slovensko nie je výnimkou

Aj u nás vidíme zneužívanie pojmov ako „boj proti extrémizmu“ alebo „ochrana pred hoaxami“. Zámerne sa zlievajú pojmy, vytvára sa dojem, že kto nie je s nami, je proti nám. Výsledkom je spoločnosť plná strachu, kde sa ľudia radšej nevyjadrujú, aby si neuškodili. Tam už ale nejde o zdravý verejný diskurz, ale o zastrašovanie.

Sloboda prejavu bola, je a musí zostať základom demokracie. Nemá chrániť mocných pred kritikou, má chrániť občana pred mocou.

Čurillovci - Policajti v prvej línii boja s mafiou - Marek Vagovič