Slovenská ústava sa po poslednej novele stala jedinečným literárnym dielom – niečo medzi kafkovským románom a groteskou od Monty Python. V jednej vete hovorí: „Slovensko neakceptuje medzinárodné zmluvy.“ A o pár riadkov nižšie dodáva: „Samozrejme, že akceptuje.“

Ústavný paradox: Slovensko neakceptuje, ale akceptuje

Je to ako keby ste v jedálnom lístku mali vedľa seba dva riadky:

„Vyprážaný syr podávame vždy.“

„Vyprážaný syr nepodávame nikdy.“

A teraz si vyber, milý občan!

Logika slovenského typu

Ministerstvo spravodlivosti upokojuje verejnosť: „Nebojte sa, Slovensko je aj naďalej viazané medzinárodným právom.“ Inými slovami: neberte vážne, čo je napísané v ústave, veď je to tam len tak. To je ako keď murár pri stavbe domu povie: „Táto stena je nosná, ale tvárme sa, že nie je. Nebojte sa, dom nespadne.“

Zákony v normálnych krajinách určujú realitu. Zákony na Slovensku realitu popierajú a potom rezorty vysvetľujú, že to vlastne netreba brať doslova. A občan si má zvyknúť.

Čo ak by sme to použili aj inde?

Predstavme si, že túto logiku aplikujeme v každodennom živote:

Vodičský preukaz: „Občan smie viesť motorové vozidlo. Občan nesmie viesť motorové vozidlo.“

Školský poriadok: „Žiaci sú povinní chodiť do školy. Žiaci nie sú povinní chodiť do školy.“

Manželská prísaha: „Budem ti verný do smrti. Nebudem ti verný ani päť minút.“

Slovensko by sa stalo rajom pre každého, kto má rád absolútne protirečenia.

Ústava ako umelecký žáner

Doteraz sme si mysleli, že ústava je vážny dokument. Ale zrejme je to iba umelecký experiment. Máme tu nový literárny smer: ústavný surrealizmus.

Parlament si jednoducho povedal: prečo by sme mali rozhodnúť jednoznačne, keď môžeme rozhodnúť obojako? Veď potom si každý môže vybrať, čo sa mu hodí. Minister, sudca, prokurátor… alebo aj hocijaký občan pri krčmovom stole.

Slovensko ako Schrödingerova mačka

Výsledok? Slovensko je teraz ako Schrödingerova mačka – sme aj viazaní medzinárodným právom, aj nie sme. Sme aj členmi medzinárodného spoločenstva, aj nie sme. A záleží len na tom, kto sa kedy pozrie do ústavy.

V Bruseli hovoria: „Ste viazaní.“
V Bratislave: „Nie sme.“
A ministerstvo: „Ste aj nie ste.“

Občan: „A ja som viazaný na splátky hypotéky, ale podľa ústavy ich aj nemusím platiť. Ďakujem, idem do banky.“

Novela ústavy nám dala do života krásne posolstvo: pravda nie je jedna, pravda je všetky. Slovensko sa tak stalo krajinou, kde zákon neznamená istotu, ale zábavnú hru na „kto si čo vyloží inak“.

Takže odteraz môžeme s hrdosťou povedať: sme krajina, ktorá dokáže byť viazaná aj neviazaná, akceptovať aj neakceptovať, žiť aj nežič.

A to je, milí priatelia, čistá ústavná poézia.