Po rozpade Sovietskeho zväzu a šialenej privatizácii bandy siedmych, jeden z nich, súdruh Vladimir Potanin dokončuje nový skutočný bankový kolos. Volalo sa to bitka o Sviazinvest. To sme uviedli v prechádzajúcom článku. V roku 1999 bolo takmer 38 percent obyvateľstva ruska vyhlásených pod hranicou chudoby.

Po rozpade Sovietskeho zväzu, Vladimir Potanin dokončuje skutočný bankový kolos

Po februárovom vpáde Ruska na Ukrajinu si americký prezident Joe Biden a jeho európske náprotivky došliapli na ruských oligarchov a ich „nezákonne nadobudnutý majetok“ začali zabavovať a zmrazovať. Ale ten najbohatší oligarcha zo všetkých, Vladimir Potanin, zostáva západnými sankciami nedotknutý. Veselo pokračuje v rozširovaní svojho impéria a za posledný mesiac uzavrel tri veľké finančné obchody.

V apríli 2022 Potaninova investičná holdingová spoločnosť Interros kúpila späť Rosbank od francúzskej firmy Société Générale. Tá ruskú bankovú skupinu od Potanina kúpila po sérii niekoľkých obchodov medzi rokmi 2006 a 2014. Jeden z bývalých zamestnancov Société Générale povedal, že spätný odkup bol pre Potanina „fantastickou ponukou“.

Onedlho nato, 28. apríla, predal Oleg Tiňkov, zakladateľ Tinkoff Bank, jednej z najväčších ruských súkromných bánk, svoju spoločnosť Interrosu za nezverejnenú sumu po tom, čo verejne odsúdil ruskú inváziu na Ukrajinu. Tinkov povedal, že bol Kremľom „prinútený“ predať svoje akcie za približne tri percentá ich skutočnej hodnoty.

A do tretice Potaninov Interros kúpil United Card Services, ruskú pobočku americkej platobnej spoločnosti Global Payments Inc. Podmienky obchodu neboli zverejnené.

“Zdá sa, že bolo rozhodnuté skonsolidovať niektoré aktíva vo finančných službách nie do rúk štátnych bánk, ale do rúk súkromnej skupiny lojálni ruskému prezidentovi,” hovorí Vladimir Milov, ruský opozičný politik a ekonóm v exile.

„Práve Potanin bol k Putinovi lojálny od samého začiatku jeho éry“. Ten Potanin zlodej od Jelcina 🙂

Nikoho, kto je oboznámený s Potaninovým vzostupom, nemôže zoznam jeho úspechov z posledných týždňov prekvapiť. Ak totiž tento oligarcha niečo vie, je to ťažiť z nepokojov. Šesťdesiatjedenročný finančník a kovový magnát vybudoval svoje imanie v chaotických deväťdesiatych rokoch. Bol strojcom neslávne známeho programu „pôžičky za akcie“, ktorý Potaninovi a malej skupine dobre zaistených obchodníkov umožnil za výhodné ceny prevziať kontrolu nad mnohými významnými spoločnosťami ťažiacimi prírodné zdroje.

Položil tak základy pre ruskú oligarchiu a ekonomickú kleptokraciu. Prostredníctvom pochybných prevodov aktív sa potom podieľal na prekonaní ruskej finančnej krízy v roku 1998.

Potanín je pritom jedným z mála magnátov z Jeľcinovej éry, ktorí sú stále v Rusku a vyhli sa akýmkoľvek výraznejším západným sankciám. Jediným, kto naňho nejaké sankcie uvalil, bola Kanada. Jeho spoločnosť Nornikel, najväčší svetový výrobca niklu a paládia, tak naďalej chrlí kovy pre zákazníkov po celom svete – av Európe predovšetkým.

Podľa poradenskej spoločnosti Wood Mackenzie sa firma vlani postarala o 27 percent všetkého európskeho dovozu niklu. Jej fínska pobočka Nornikel na výrobu materiálu do batérií, vybudovaná v spolupráci s nemeckým chemickým gigantom BASF, je navyše základným pilierom zelenej agendy EÚ. Nornikel je tiež zásadným hráčom na svetových trhoch s paládiom. Vyrába asi 35 percent tohto vzácneho kovu, používaného v polovodičoch a automobiloch.

Prečo na možno najvýznamnejšieho ruského oligarchu hnev Západu zatiaľ nedopadol? Dôvodov je viac. Ale jedným je aj to, že v Potaníne v tom skrátka vie chodiť. Oligarcha sa veľmi obratne stýkal s Kremľom aj so Západom.

Poskytol napríklad investíciu vo výške dvoch miliárd dolárov na ruské olympijské hry v roku 2014 a zároveň dotoval americké kultúrne inštitúcie a pôsobil v prestížnych správnych radách.

Jeden týždeň si podával ruku s demokraticky zvolenými vodcami na obchodných konferenciách a druhý uzatváral dohody s priateľmi oligarchmi. Rovnako ako jeho známejší rovesník Roman Abramovič si tak aj Potanin viac ako dve desaťročia užíval toho najlepšieho z oboch svetov.

„Potanín bol vždy ohromným oportunistom,“ hovorí Stanislav Markus, profesor na katedre obchodu a financií Univerzity v Južnej Karolíne, ktorý sa zameriava na postsovietsku ekonomiku. „Od pôžičiek za akcie cez jeho strety s Olegom Deripaskou kvôli Nornikelu až po filantropické budovanie dobrých vzťahov so západnými investormi a teraz aj jeho správnou interpretáciou rekalibrácie moci v Rusku.“

To, zdá sa, zahŕňa aj rozhodnutie premiestniť svoje hlavné investičné podiely, a to ešte pred vojnou. Už 10. decembra, v čase, keď Putin na ukrajinskej hranici ešte len zhromažďoval ozbrojené sily, presunul Potanin Interros Capital – dcérsku spoločnosť Interros Group, ktorá vlastní jeho 31,5 percentný podiel v Nornikeli – z Cypru na Ruský ostrov.

Ide o špeciálnu administratívnu oblasť v Japonskom zálive a jeden z dvoch „ruských offshorov“, ktoré Putin založil v roku 2018, aby s pomocou ponuky daňových zvýhodnení prilákal ruský kapitál domov.

Spoločnosť Interros oznámila svoj návrat do Ruska a sľúbila, že „bude dôležitým investorom“ na východe, v chudobnejšej časti krajiny. Tento záväzok, ktorý pripomína Abramovičove investície v oblasti východnej Čukotky v čase, keď tam bol guvernérom, zahŕňa napríklad financovanie turistického rozvoja v Three Volcano Park na hornatom polostrove Kamčatka na ďalekom východe.

Generálny riaditeľ spoločnosti Nornikel tiež nikdy nekritizoval ruského prezidenta Vladimíra Putina za vojnu na Ukrajine. Politicky sa síce vyjadroval, ale inými smermi. Ozval sa napríklad 11. marca, počas výkrikov ruskej krajne pravicovej strany o vyvlastnení majetku v rukách zahraničných vlastníkov, Potanin v Telegrame varoval: „Nemali by sme im chcieť ‚zabuchnúť dvere’, ale radšej sa snažiť zachovať ekonomickú pozíciu Ruska na tých trhoch, kde sme si tak dlho budovali pozíciu.“

Akékoľvek zabavovanie majetku vládou, povedal Potanin, “by nás vrátilo o sto rokov späť, do roku 1917. A dôsledky – celosvetovú nedôveru investorov v Rusko – by sme pociťovali po mnoho desaťročí.”

Potanin tiež počíta s jedným dôležitým priateľom: Andrejom Klišasom, bývalým prezidentom Nornikelu, ktorý v súčasnosti predsedá výboru Rady Ruskej federácie pre ústavnú legislatívu a budovanie štátu. Klišas bol kľúčovou postavou v ruských ústavných reformách v roku 2020, ktoré umožnili prezidentovi Putinovi zostať pri moci: „Klišas je tou najdôležitejšou postavou, ktorá presadzuje strategickú Kremľom riadenú legislatívu,“ hovorí Milov, „a stále má k Potaninovi veľmi blízko.“

Povedz, kde tie sankcie sú

O tom, z akého dôvodu sa Potanin vyhol sankciám, sú úrady USA aj Európskej únie podozrivo ticho. Hovorkyňa Európskej komisie Paloma Hall Caballero odmietla situáciu okolo Potaninových sankcií komentovať, dodala ale, že „stále ešte nie je nič rozhodnuté“. Ministerstvo financií USA potom na žiadosť Forbesu o komentár nereagovalo. Mnoho ľudí sa však domnieva, že sa Potanin vyhol sankciám práve kvôli značnej dôležitosti Nornikelu pre Západ.

Ak by bol Nornikel zasiahnutý sankciami, „viedlo by to k neuspokojeniu európskeho aj amerického dopytu, pretože je veľmi ťažké tieto materiály nahradiť. Obzvlášť Európu by to veľmi zasiahlo,“ hovorí Nikhil Shah, vedúci oddelenia pre výskum niklu v spoločnosti CRU Group. „USA sa pri dovoze niklu spoliehajú viac na Kanadu ako na Rusko, sankcie zo strany USA alebo EÚ by ale zvýšili ceny všade,“ hovorí Shah.

„Potanovo podnikanie spočíva v oblasti niklu a paládia, čo je pre priemysel Európskej únie životne dôležitá oblasť,“ vysvetľuje Sebastiaan Bennink, partner v holandskej advokátskej kancelárii BenninkAmar, špecializujúca sa na obchodné sankcie.

„To je tiež dôvod, prečo je dovoz niklu výnimkou z mnohých zákazov stanovených v sankčných nariadeniach Európskej únie.“

Navyše panuje dojem, že aj v prípade, že by bol sankcionovaný iba Potanin a nie jeho spoločnosť, západné firmy by sa stále správali k Nornikelu, akoby penalizovaný bol. A to aj napriek tomu, že Potanin vlastní menej ako päťdesiat percent spoločnosti, čo je určujúca hranica v zákone o sankciách, hovorí Viktor Winkler, právnik so špecializáciou na sankcie.

Európske banky a korporácie by sa Nornikelu vyhýbali „kvôli príliš tesnému spojeniu Potanina so spoločnosťou,“ hovorí Winkler.

Potanin sa narodil v roku 1961 do zámožnej rodiny členov komunistickej strany.

Začiatkom osemdesiatych rokov navštevoval elitný Moskovský štátny inštitút medzinárodných vzťahov a potom bol zamestnaný na ministerstve zahraničného obchodu. Keď sa v roku 1991 rozpadol Sovietsky zväz, založil Potanin svoju finančnú holdingovú spoločnosť Interros, ktorá začínala ako obchodník s neželeznými kovmi. Čoskoro sa spojil s Michailom Prochorovom a vytvorili bankovú skupinu Oneximbank, ktorá ťažila z prvých dní ruskej privatizačnej vlny.

Svoje bohatstvo táto dvojica upevnila v roku 1996 počas kampane za znovuzvolenie Borisa Jeľcina, prvého demokraticky zvoleného vodcu Ruskej federácie. Jeľcin bol neobľúbený v prieskumoch verejnej mienky, stretával sa s masívnym vládnym schodkom a čelil znovuobrodenej komunistickej strane. Potreboval peniaze na svoju kampaň a jeho vláda potrebovala finančnú injekciu.

Potanin sa bál prevratu a tiež vycítil príležitosť, a tak vznikol program „pôžičiek za akcie“. Dohoda bola finančne celkom zložitá, ale jej podstata bola veľmi jednoduchá: výmenou za pôžičku deficitom zaťaženej ruskej vláde a za pomoc s financovaním Jeľcinovej kampane dostali Potanin a niekoľko ďalších bohatých podnikateľov akcie dvanástich štátnych energetických a ťažobných spoločností vo forme „prenájmov“. Tieto prenájmy sa potom mali zmeniť vo vlastníctve iba v prípade, že by Jeľcin vyhral. Čo sa tiež stalo.

„Celé to vymyslel Vladimir Potanin,“ hovorí Daniel Treisman, profesor politológie na Kalifornskej univerzite v Los Angeles, ktorý sa špecializuje na postsovietsku politiku. Bankár v podstate vypracoval všetko do podrobností spolu s ekonómom Anatolijom Čubajsom, vtedajším vicepremiérom pre hospodársku a finančnú politiku, ktorý mal za úlohu zvyšovať privatizačné snahy. Pre zaujímavosť, v marci Čubajs opustil svoj vládny post a utiekol z Ruska.

Po tom, čo Potanin prevzal svoj podiel v Nornikeli, stal sa na krátku dobu podpredsedom vlády prezidenta Borisa Jeľcina, zatiaľ čo jeho partner Prochorov naďalej dohliadal na obchodné činnosti spoločnosti. Vďaka Prochorovovmu radikálnemu pretvoreniu organizačných procesov a globálnemu boomu komodít spoločnosť na výrobu kovov rýchlo rástla.

Tržby Nornikelu z roku 2003 vo výške 3,1 miliardy dolárov sa do roku 2007 vyhupli na 17,1 miliardy dolárov. A hodnota akcií spoločnosti za rovnaké obdobie vyskočila zo štyroch miliárd dolárov na 28 miliárd dolárov. Počas ruskej finančnej krízy v roku 1998 ale Potanin skoro o všetko prišiel, pretože devalvácia rubľa zdecimovala hodnotu akcií oligarchov. Potanin však účinne zbavil Oneximbank cenných aktív, čím si zachoval svoje osobné imanie a zároveň zaťažil zahraničných akcionárov banky svojimi pasívami.

Po Prokohorovovom zatknutí za styky s prostitútkami vo Francúzsku, hoci akékoľvek previnenie popieral a nebol nikdy obvinený, nútil v roku 2007 Potanin svojho bývalého partnera, aby z Nornikelu odstúpil a potom mu predal svoj podiel v Nornikeli so zľavou. Prokohorov sa chvíľu tváril, že svojmu bývalému partnerovi pri vyjednávaní ide na ruku, nakoniec ale svoj podiel predal inému oligarchovi: Olegovi Deripaškovi a jeho UC Rusal.

„Niekedy môže byť silný hráč až príliš sebavedomý,“ vyhlásil ľstivo Prochorov v roku 2009. Ale Potanin sa aspoň trochu detinsky pomstil. Prochorov, ktorý neskôr kúpil tím New Jersey Nets, čoskoro dostal list, v ktorom bol informovaný, že už nemôže prevádzkovať vodné športy na výcvikovej základni na priehrade Istrinsk, majetku spoločnosti Interros. Potom čo bol požiadaný, aby si odniesol svoje športové vybavenie, sa Prokhorov spýtal: „Môže ma Potanin tiež donútiť odísť z môjho domu?“

Medzitým Potanin starostlivo pestoval vzťahy so západnými mocenskými osobnosťami. Podpísal Giving Pledge, ktorú založili Warren Buffett spolu s Billom a Melindou Gatesovými, aby zaviazali miliardárov k darovaniu aspoň polovice svojho majetku na charitu.

Pôsobil aj v poradnom výbore Rady pre medzinárodné vzťahy so sídlom v New Yorku a bol v dozornej rade nadácie Guggenheimovho múzea. Po ruskej invázii na začiatku tohto roka z oboch rád však v tichosti odstúpil.

Podľa informácií organizácie Anti-Corruption Data Collective darovala Potaninova charitatívna skupina Kennedy Center for the Performing Arts cez 5,5 milióna dolárov. Veľkoryso tiež obdaroval Oxfordskú univerzitu av roku 2016 venoval viac ako 250 diel ruského umenia parížskemu Centre Pompidou.

Aj prezidentovi Adolfovi Putinovi sa samozrejme dostalo Potaninovej pozornosti. Ako sme už spomínali, oligarcha investoval cez dve miliardy dolárov, 400 miliónov zo svojho vlastného vrecka a zvyšok zo štátnej pôžičky, do masívneho lyžiarskeho strediska Roza Chutor v Soči. Komplex bol postavený v rámci projektu, ktorý bol pre Putina osobne veľmi dôležitý a ktorý niesol názov Ruskej olympijskej hry 2014.

Otázka je, ako dlho Potaninova dvojitá hra dobrej konexie vydrží. Ruská vojna na Ukrajine sa stále preťahuje a názor západných úradov na Potanina sa zrejme ešte bude prehodnocovať.

Európska únia minulý týždeň oznámila svoj plán eliminovať dovoz ruskej ropy do konca tohto roka. Aj USA v posledných týždňoch zosilneli svoj tlak na oligarchu a oznámili nový zjednodušený proces zabavovania ich majetku. Pred nadchádzajúcou búrkou by však Potaninovi mohli pomôcť práve nedávne investície do finančných služieb so sídlom v Rusku. Disident v exile Milov si myslí, že pre Potanina je to totiž iba začiatok.

„Existuje pomerne veľká pravdepodobnosť, že Alfa Bank niekedy v blízkej dobe postihne osud Tinkoffu,“ hovorí a odkazuje tým na ďalšiu veľkú ruskú súkromnú banku, ktorej miliardárski šéfovia, Michail Fridman, German Khan, Alexej Kuzmičev a Petr Aven, boli všetci sankcionovaní Európskou úniou, Spojeným kráľovstvom, USA alebo rovno všetkými tromi.

„Otvára sa tu veľký priestor.“ Potanin má v bankovom sektore skúsenosti a tú možnosť určite vidí. Mohol by sa stať vlastníkom najväčšej súkromnej banky v Rusku,“ hovorí Milov.


No vidíte ako sa pekne darí ruským špekulantom aj za KGBáka Putina, len naši nevedomí rusofili vinia zo všetkého neboráka Jelcina, lebo iných oligarchov nepoznajú a čítajú len sprostosti z infovojny a Hlavných Správ.

Až 45 percentám Rusov výplata nepokryje základné výdavky 🙂

Elektrický bicykel GT E

Elektrický bicykel GT E-Pantera Dash Gunmetal M Horský


Do not believe *anything* until the Kremlin denies it™