V posledných rokoch môžeme naprieč strednou a východnou Európou pozorovať znepokojujúci trend: silnejúcu tendenciu politických lídrov označovať akúkoľvek ostrú kritiku, nesúhlas alebo alternatívny názor za „nenávistný prejav“. Tento fenomén nie je náhodný – ide o systematický nástroj, ktorým si politické elity chránia svoje pozície a snažia sa neutralizovať akýkoľvek ohrozujúci diskurz.

Zneužívanie pojmu nenávistné prejavy politikmi, ktorí sa boja straty moci

Od obrany spoločnosti k obrane moci

Výraz „nenávistný prejav“ pôvodne vznikol ako ochranný mechanizmus proti verbálnym útokom na základe rasy, národnosti či náboženstva. V civilizovaných spoločnostiach má svoj opodstatnený význam. No v rukách politikov, ktorí sa obávajú o svoje postavenie, sa z tohto nástroja stal spôsob, ako umlčať nepohodlné hlasy – nie kvôli ochrane spoločnosti, ale kvôli ochrane vlastnej moci.

Lídri ako Viktor Orbán, Alexander Lukašenko, Vladimír Putin či Robert Fico majú spoločnú črtu: všetci vládnu dlhodobo a všetci si systematicky budujú obraz neomylných ochrancov národa. V ich politickom slovníku sa „kritik systému“ často mení na „extrémistu“, „nepriateľa štátu“ alebo „šíriteľa nenávisti“. Takáto rétorika účinne vytvára v spoločnosti dojem, že tí, ktorí sa pýtajú nepríjemné otázky, sú nebezpeční pre stabilitu krajiny.

Strach ako základný pilier moci

Dlhoročné vládnutie prirodzene vedie k akumulácii moci. No čím dlhšie niekto sedí na čele štátu, tým viac sa obáva zmeny. V demokracii by mala byť výmena moci prirodzená – cyklický a zdravý proces. Pre politikov, ktorí sa však s mocou zžili ako s osobným majetkom, sa každá opozícia stáva existenčnou hrozbou.

Práve preto sa ostré slová, polemiky a spoločenská kritika čoraz častejšie označujú ako toxické. Nie preto, že by naozaj ohrozovali spoločenský poriadok, ale preto, že ohrozujú autoritu vládnucich.

Na Slovensku sme svedkami toho, ako sa aj celkom legitímna občianska nespokojnosť s vedením štátu bagatelizuje ako „dezinfoscéna“ alebo „šírenie nenávisti“. Tento posun v jazyku verejnej diskusie je znepokojujúci – a nebezpečný.

Politicky nekorektné ≠ nenávistné

Politicky nekorektné názory sú často tie, ktoré sa odvažujú pomenovať veci priamo, bez filtrovania skrz aktuálne módne alebo ideologické šablóny. Môžu byť nepríjemné, provokatívne či konfrontačné – no nie nevyhnutne nenávistné. Problémom sa stáva, keď mocenské štruktúry začnú používať pojmy ako „nenávistný prejav“ ako univerzálne kladivo na všetko, čo ich irituje.

Ak niekto upozorňuje na korupciu, nefunkčnosť štátu alebo nadmernú koncentráciu moci – nie je to nenávisť. Je to demokracia. Je to povinnosť občana. No vo svete, kde sa politické strany boja vlastnej slabosti, sa kritika zamieňa za útok a skepticizmus za hrozbu.

Manipulácia verejnosti cez jazyk

Zneužitie pojmu „nenávistný prejav“ nespočíva len v umlčaní odporcov, ale aj v manipulácii verejnosti. Ak ľudia začnú veriť, že každý, kto nesúhlasí s vedením štátu, je automaticky nebezpečný, začnú sami podporovať represívne opatrenia. Cenzúra, sledovanie, obmedzovanie diskusií – všetko sa zrazu javí ako „nevyhnutné pre ochranu spoločnosti“.

Tento jav vidíme nielen v autoritárskych režimoch, ale aj v demokratických krajinách, kde sa moc koncentruje v rukách jednej strany príliš dlho. Keď sa politická elita bojí o svoju budúcnosť, najväčším nepriateľom sa pre ňu stáva sloboda slova.

Slovensko: prípad štátu s krátkou pamäťou

Na Slovensku sme v posledných rokoch prežili niekoľko etáp vlád, ktoré sa snažili budovať silný štát, ale v praxi vytvárali uzavreté prostredie pre seba samých. Mnohí občania sa preto právom pýtajú: aká je hranica medzi ochranou poriadku a manipuláciou slobody?

Nie je náhoda, že najostrejšie výrazy ako „extrémizmus“ či „hejt“ sa čoraz častejšie objavujú práve v slovníku tých, ktorí dlhodobo sedia vo vláde. Je ľahké udržať sa pri moci, ak si vytvoríte systém, v ktorom je každý názor okrem vášho potenciálne nebezpečný.

Budúcnosť kritického myslenia

Ak chceme zachovať slobodu slova ako fundamentálny princíp demokracie, musíme rozlišovať medzi legitímnou ochranou spoločnosti a politickým zneužívaním pojmov. Politicky nekorektný názor nie je sám osebe nebezpečný. Nebezpečný je až vtedy, keď mocenské štruktúry rozhodnú, že žiadna iná pravda ako ich vlastná nesmie zaznieť.

Slovensko, podobne ako mnohé iné krajiny, stojí na križovatke. Buď budeme akceptovať, že moc je dočasná a kritika nevyhnutná – alebo si necháme vládnuť ľudí, ktorí sa namiesto službe národu budú venovať len svojej ochrane pred stratou moci.

---

Čurillovci - Policajti v prvej línii boja s mafiou - Marek Vagovič