Po skutočnej nemeckej kapitulácii v roku 1945 zostalo veľa otázok nezodpovedaných, časť druhá. Skončili sme tým že Nemeckí osadníci v 16. storoči utiekli pred domorodými indiánmi a našli vchod do nejakej jaskyne. Bude to znieť ako rozpávka iba pre tých, ktorí nevedia nič o histórii starých civilizácii na Zemi. Kam asi zmizli pred príchádzajúcimi katastrofami ako napr. zrúcaniny Puma Punku alebo Olaytaytambo. Mohli odletieť na inú planétu, ale mohli aj zostať. Ležne tie civilizácie mali obrovské množstvo ľudi.

Po skutočnej nemeckej kapitulácii zostalo veľa otázok nezodpovedaných, časť druhá

Diera na boku zeme sa stala útočiskom pre tých bielych mužov. Žoldnieri boli pravidelne schopní vykonávať ozbrojené výpady, aby si zaobstarali čerstvé produkty a zver. Medzitým v dutine obkľúčení ľudia našli dostatok sladkej vody a zapálením ohňa sa naučili udržať sa v primitívnej rutine. S vynaliezavosťou a schopnosťami skupina vytrvala, ale neodvážila sa znova presadiť v nebezpečnom svete vonku. Iba základné inštinkty prežitia ich chránili pred úplným zúfalstvom.

Po trápení so svojou dilemou prieskumné skupiny preskúmali vnútro dutiny a oznámili, že jaskyňa útočišťa bola v skutočnosti vchodom do hlbokého podzemného tunela. Zistili tiež, že pred nimi existovali dôkazy o ľudskom obsadení, možno kvôli strachu, ktorý mali Indiáni z vnútrozemia. Bieli muži sa vybrali do tunelov, nevedeli, kam idú, ale dúfali, že sa cesty nakoniec opäť dostanú na povrch, kde sa budú môcť presídliť medzi priateľských Indiánov.

Zdokumentovaný príbeh tohto dobrodružstva bol zaznamenaný vo forme denníka na lodnom denníku, ktorý skupina uložila. Tieto útrapy znášali nemeckí kolonisti tri generácie, kým sa „neobjavili“ v roku 1647. Táto epizóda je tu stručne vyrozprávaná, pretože to, čo títo Nemci v 16. storočí dokázali, umožnilo nemeckej Tretej ríši pokračovať aj po druhej svetovej vojne.

Vodcom pôvodných ľudí, ktorí prežili indické útoky z roku 1572, bol Nemec menom Von Luckner.

Bol to on, kto tiež zorganizoval únik z tunela a nevedomky previedol zvyšky svojej skupiny cez 84 trhlín v skupinách po 30 hlboko do zeme, kde o niekoľko mesiacov neskôr našli obrovskú, slabo osvetlenú dutinu s rozlohou približne 75 štvorcových míľ. Strop bol 300 stôp vysoký a podlaha pozostávala z pôdy so všetkými prírodnými živinami pre rast plodín. Tu Nemci založili svoju prvú komunitu bez vonkajšej agresie.

Izolovaní od povrchového sveta Indiánov loviacich hlavy a nepriateľskej džungle postavili dedinu, ktorá sa v priebehu rokov stala ich trvalým domovom. Na ceste dolu mali Európania vo všeobecnosti čerstvú vodu, niekedy ľadovú, ktorá prichádzala v pramienok a potokoch zhora. Teplota zostala rovnaká ako na povrchu približne prvých 100 míľ; ale v neskorších rokoch, keď prenikli hlbšie, mali zažiť zvýšenie tepla z 80 na 100 stupňov. Obživa bola každodenným problémom, ale surové prvky prírody na povrchu, ako je dážď, chlad, vietor a dravce, úplne chýbali.

V tom čase boli títo kolonisti stratenou civilizáciou. Ako skupina by sa nikdy nevrátili na povrch. Beznádejne ale s inštinktívnou túžbou po prežití sa vzdali svojich starých väzieb na Nemecko a prijali novú identitu. Ale kultúrne, jazykové a náboženské dedičstvo z ich vlasti zostalo silné.

Tento majetok starostlivo uchovávali a zaznamenávali pre svoje deti, keď sa túlali v tuneloch a prispôsobovali sa ich zmenenému životnému štýlu. Po stáročia sa rozprávali pretrvávajúce príbehy, že na brazílskych horných tokoch Amazonky bolo vidno bielych mužov. Tieto príbehy, ktoré si teraz uvedomujeme, sú pravdivé. Ich základ čiastočne rástol, keď sa prenasledovaní Nemci opatrne vynorili na povrch, kde si vytvorili obchodné cesty podobné francúzskemu „coeur de bois“ v Severnej Amerike.

Nemci museli nevyhnutne vymieňať tovar s Indiánmi a nakoniec obchodovať s postami a pevnosťami, ktoré na rieke následne postavili iní negermánski bieli muži. Stratení Nemci však svoj úkryt držali v tajnosti. Za každú cenu sa postarali o to, aby žiadni cudzinci nenatrafili na nový maskovaný vchod do tunela, ktorý viedol k ich osídleniu vo vnútri zeme. Tí, čo to urobili, sa už nevrátili.

V roku 1980 dedina, ktorú založili Nemci, stále prežíva a nesie meno svojho pôvodného zakladateľa Von Lucknera, ktorý bol vyhlásený za prvého kráľa v roku 1572. V súčasnosti žije v osade viac ako 30 000 duší. Keď americkí kolonisti smerujúci na západ v roku 1700 prelomili jednu prírodnú prekážku za druhou, Nemci vo vnútri tunela pokračovali v prieskume a postupovali ďalej.

Z prvej osady Von Luckner sa skupina pod vedením muža menom Wagner presunula ďalej do tunela. Lokalizovali ďalšiu dutinu, kde sa začala osada pod Wagnerovým priezviskom. (Obyvateľstvo 1977, 60 000). Do polovice roku 1600 Nemci vyvinuli systém surových koľají a vozíkov na drevených kolesách. Na tomto základnom železničnom systéme boli schopní voziť svoje poľnohospodárske produkty a dobytok.

Začali pestovať plodiny (najmä jačmeň), ktoré sa prispôsobili fotosyntéze vychádzajúcej zo žiary skál. Toto slabé prirodzené svetlo vychádzajúce zo skalných stien im tiež umožňovalo vidieť a ich zrak sa prispôsoboval tme. Ďalej dolu tunelmi Nemci zostupovali a nakoniec založili šesť miest pozdĺž ich 3000 míľového surového dreveného železničného systému.

Ich potomkovia prežili choroby a hlad. Ako armáda založili každú základňu a po jej spevnení sa presunuli, aby zopakovali dobytie tunelového systému. Jedno opakujúce sa utrpenie čelilo kolonistom. Aby sme pochopili ich problémy, je potrebné vysvetliť, že pôvodný tunel, ktorý sledovali, sa kľukatil a vinul sa cez 3000 míľ labyrintov.

Z ústrania početných tunelových odnoží boli Nemci často napádaní podzemnou rasou tvorov, ktoré sa ich pokúšali zabiť, tak ako Indiáni na povrchu. V jednom momente títo „zlí“ alebo „Synovia Satana“, ako ich kolonisti prezývali, zamurovali komunitu nových nemeckých prisťahovalcov. Aby sa Nemci dostali von, boli nútení vytunelovať sa cez míľu trosiek. Obyvatelia vnútornej rasy silne nenávideli prisťahovalcov a súhlasili, že ich odvedú späť na povrch ak odídu.

Nemci ktorí stále žijú v týchto pôvodných vnútrozemských mestách, hovoria, že vnútro zemského plášťa je vyplnené mnohými mestami obývanými „zlými“. Títo Nemci, ktorí teraz žijú v tunelových mestách pod Južnou Amerikou už viac ako 400 rokov tvrdia, že celý zemský plášť je vyplnený rôznymi rasami skalných obyvateľov, ktorí išli do podzemia, aby prežili po rôznych povrchových výbojoch alebo povodniach, ku ktorým došlo počas býv. predadamitské a postadamitské civilizácie.

Tvrdia, že existujú doslova stovky obrovských miest umiestnených vo vreckách po celom svete a pod morom, od 350 stôp pod vonkajším povrchom až po mnoho míľ do hĺbky. Nemeckí kolonisti z roku 1572 mohli byť poslednými, ktorí sa zatúlali do zemského plášťa – páčilo sa im – a zostali. Ako roky plynuli, v tunelovom systéme sa narodili tri generácie dojčiat. Nemeckí „Rock Moles“ založili reťaz osád s názvom Hagner (1977, 180 000 obyvateľov) a barón Von Brighttner (1977, 100 000 obyvateľov); Sillisteen (1977, 12 000 obyvateľov) a arcivojvoda Von Kitchiner (1977, 62 000 obyvateľov).

Potom v 75. roku ich núteného pobytu, ich skautské oddiely vtrhli do zasľúbenej zeme. Predsunutá skupina, ktorá sa vynorila cez skalný otvor, sa prekvapene rozhliadla. Všetci sa narodili v zemskom plášti, ale boli vychovaní, aby verili, že existuje iný svet. Keď sa prví sprievodcovia rozhliadli, uvideli nekonečnú oblohu, stromy a zvlnenú krajinu. Čo je však fascinujúcejšie, všetko vrátane nich samotných bolo zaliate svetlom slabej, človekom vyrobenej gule, ktorá visela na skutočnej oblohe.

Ich príchod do zemského skalného plášťa bol v strede pod dnešnými krajinami Nového Zélandu a Austrálie. Nemci jasali, modlili sa a smiali sa, pretože si mysleli, že sa opäť vrátili späť na vonkajší svet.

Chyba lávky – pokračovanie príbehu kam zmizli niektorí nemci po druhej sv. vojne, časť 3.


Podobné podzemné mestá pod Rumunskom, Egytpom a Tibetom máme aj v článkoch o Bucegi. Ľudia žijú na rovnakej Zemi, kde sú skoro rovnaké katastrofy ako na bežiacom páse po dlhé tisícročia. Žiť na povrchu Zeme kde búchajú sopky, povodne je životu nebezpečné. Slnko do nás búši nebezpečné UV žiarenie celý náš život.

Čo asi znamenajú Kissingerové Iluminátske slová Trvalo udržateľný rozvoj Agendy 2030 Klausa Schwaba?? 🙂 Ak neviete tak trvalo udržateľný rozvoj počtu obyvateľov planéty, aby sme ju celú nezjedli, lebo zdroje sú obmedzené. Hurááá do škodlivého Wifi všade a 5G smrteľne nebezpečné frekvencie pre istou účinku, ktoré stačí len preladiť.

Každý človek je povinnný mať mobil, lebo všetko potrebuje vaše SMSkou overené údaje, či ste to vy a kde sa momentálne nachádzate. Síííííííííííííííír, ementááááál 🙂


Nedokončený príbeh – pomôžme rodine, ktorá náhle prišla o otca. Z plánov oslavy 50-ky môjho švagra sa odrazu organizoval jeho pohreb. Nikto to nečakal.


Do not believe *anything* until the Kremlin denies it™