Ako je možné, že verejné urážky očkovaných ako „GMO kukurice“ neboli považované za nenávistný prejav, napríklad? Kde je zrazu tá citlivosť na dôstojnosť a ochranu občanov, ktorou sa tak často oháňajú mocní? V krajine, kde sa zakazujú knihy, maže kritika

Slovo suverenita dnes znie ako zázračné zaklínadlo. Používa sa v prejavoch, na tlačovkách, v politických statusoch aj v štátnych stratégiách. Tvrdí sa, že ju treba chrániť, obnoviť, vybojovať. Lenže čím častejšie to počujeme, tým častejšie sa ukazuje, že nejde o

Keď politici potrebujú tému na rozčúlený prejav, Brusel je vždy po ruke. Príliš nás kontrolujú, berú nám suverenitu, nanucujú nám svoju agendu. Ale akonáhle príde na eurofondy – zrazu nikto nemá problém podať ruku. Ani kritici Európskej únie. Naopak –

Cenzúra sa nevracia s bubnami a zákazmi. Neprichádza s nápisom „zakázané hovoriť“, ako to robila totalita. Dnes sa vracia tichšie – cez definície, výnimky, právne kľučky a odborné výrazy. Sloboda slova sa síce na papieri necháva, ale v praxi sa

Nezávislé iniciatívy, občianske združenia, watchdog organizácie či aktivisti boli kedysi vnímaní ako zdravý korektív moci. Dnes sa čoraz častejšie ocitajú v postavení „vnútorného nepriateľa“. Nie preto, že by porušovali zákony, ale preto, že si dovoľujú byť kritickí. A v politickej

Nezávislá justícia je základným pilierom právneho štátu. Politici o nej často hovoria – no ešte častejšie podľa nej konajú len vtedy, keď im to vyhovuje. Slovensko nie je výnimkou. Ukazuje sa, že nezávislosť súdov a vyšetrovateľov sa uctieva, len kým

Zlý Západ, dobré eurofondy: ako sa politici tvária ako suverénni, no žijú z Bruselu. Niektorí politici v strednej a východnej Európe, obzvlášť tí, ktorí sa dlhodobo držia pri moci, vytvorili paradoxnú politickú hru: doma sa stavajú do pozície suverénnych lídrov,

Sloboda prejavu patrí medzi základné piliere každej demokratickej spoločnosti. Je zakotvená v ústavách, chránená zákonmi a vyzdvihovaná v medzinárodných dohodách. No čoraz častejšie sledujeme, ako sa tento princíp stáva tŕňom v oku mocenských elít, najmä tam, kde sa politika mení

V posledných rokoch môžeme naprieč strednou a východnou Európou pozorovať znepokojujúci trend: silnejúcu tendenciu politických lídrov označovať akúkoľvek ostrú kritiku, nesúhlas alebo alternatívny názor za „nenávistný prejav“. Tento fenomén nie je náhodný – ide o systematický nástroj, ktorým si politické

V posledných rokoch sledujeme nárast napätia v oblasti verejného diskurzu. To, čo kedysi bývalo považované za ostrý, ale prijateľný názor, je dnes čoraz častejšie označované ako nenávistný prejav. Za touto zmenou terminológie a prístupu však často nestojí skutočný boj proti